Ako ste prežili potrat?

Ahoj, ja som to tiez zazila, bolo to zle...ale cas zahoji,...neboj,,,uz mam teraz 8 mesacnu dievku, tak obcas mi napadne ako by vyzeralo prve babo...ale tak co uz ...asi nebol vhodny cas...a som aj ,,rada" ze mam malu az teraz...Aj ked som to mala tazke lebo hned po mojom potrate sestra otehotnela tak som bola na jej malu taka naviazana...ale tebe Marcelka prajem vela vela sil aby ste to zvladli, neboj cas je najlepsi liek, ja som si to odrevala, bolo smutno, kadieako, ale uz je dobre...to prejem aj tebe... daniela

zabudla som ti toto poslat daniela

marcelka tvoje bábo odislo uplne na zaciatku a samo,moje bábo mi museli vziat skoro v polke tehu pre poskodenie nezlucitelné so zivotom,a to som uz malinku citila ako sa hýbe..bolo to strasné,mám o tom tu napísaný aj svoj blog,vtedy som vlastne nasla nanicmamu a potrebovala som zo seba vypísat svoj zial..je to tazké,ale fráza ze cas to vylieci je pravdivá..clovek sa casom so situáciou zmieri a mnohé pochopí..teraz stací ak sa vyplaces,ak ti bude niekto nablízku ským sa o tom mozes porozprávat..zabudnut nezabudnes nikdy ale casom sa tá bolest zmierni...drzím palce nech sa coskoro znova tesís zo zivota..

Marcelka budem úprimná. Prežili sme, a veľmi ťažko. Bolo to nesmierne čierne a ťažké obdobie, ktorým sme si s manželom museli prejsť, ale prešli sme. Na začiatku som mala pocit, že už nič dobré ma v tomto živote nečaká, prestala som vidieť "svetlo na konci tunela" tej ťažkej skúsenosti, čo sa mi nikdy predtým nestalo. Prvý mesiac som smútila, veľa som plakala, potrebovala som sa o tom rozprávať a veľmi som nemala s kým, pretože u mamy som paradoxne nenašla veľa empatie a manžel sa s tým potreboval vyrovnať v sebe, nechcel sa o tom rozprávať.
Keď som pochopila, že sama to nezvládam, našla som si psychologičku - bola som u nej len dva krát, lebo som mala naozaj šťastie na odborníčku na svojom mieste, presne pochopila čo potrebujem a nakopla ma správnym smerom.
Potom ešte asi 4 mesiace trvalo, kým som prestala mať záchvaty smútku pri kontakte s malými deťmi alebo správach o tehotenstvách mojich kamarátiek. Pomohla mi práca, doslova som sa ňou zavalila a pracovala som a pracovala, kým som sa neprepracovala k tomu svetlu, ktoré som kedysi prestala vidieť.
Smutno za dieťatkom Ti asi bude vždy. Ale časom pochopíš, že to, čo sa stalo, malo svoj význam - pre vás a aj pre dušu toho dieťatka.
Teraz som v 7. mesiaci tehotenstva a veľmi sa s manželom tešíme na nášho potomka. Prišlo v správny čas, keď som sa naozaj zmierila s minulosťou (nie keď som si myslela, že som zmierená). A rozhodla som sa nebáť sa tehotenstva, absolútne som si nepripúšťala čierne myšlienky a strach z toho, že sa to zopakuje.
Marcelka je to nesmierne ťažká úloha, ktorú musíte prekonať, ale verím, že to zvládnete. Hlavne nezabúdajte, že máte jeden druhého. Prajem Ti veľa síl

Ahoj Marcelka. Teraz som sa dozvedela z riadkov,co sa stalo. Je mi naozaj luto a viem, ze nikdy na to babatko nezabudnes.Ako som ti pisala vies, ze mne zomrel rocny chlapcek len pred zopar mesiacmi a akoby to bolo vcera. Bude to vzdy boliet. Ak si precitas moj pribeh este raz, mozno pomoze. Blizka osoba je teraz najdolezitejsia ,ktoru potrebujes mat pri sebe , o ktoru sa mozes opriet alebo vyplakat. A pytas sa kedy znova skusit??? Ked sa na to obidvaja budete citit. Mne take myslienky nenapadaju a asi ani tak skoro nebudu napadat. Vsetko ma svoj cas,ale vedz, ze mas anjelika. Ak sa chces viac vyrozpravat, ci podelit sa, chod na www.anjeliky.sk. Tam najdes ludi, ktori o svoje babatka prisli, ci este ked boli pod srdcom, ci uz narodene. Kludne napis,ak budes nieco potrebovat.(brokenheart)

Ani neviem, ako to napísať. Z obývačky, kde už asi nikdy nebude pokoj / lebo sú tu dve malé divožienky, ktoré sa narodili potom/ sa nedá spomenúť si presne. No keď večer spia, v tom tichu- to by som vedla odpísať na tvoju otázku. Ja som potratila štyrikrát. Až potom sa našla lekárka, diagnóza, injekcie a udržané tehotenstvá. mám dve dcéry a viac detí mi zakázali. Ale pamätám si, ako som sa cítila- ako okradnutá, podvedená a hlavne šialene smutná, sebaobviňujúca...atď. Zvládla som to s podporou najbližších a tých, s ktorými som sa podelila o svoje pocity. No , paradoxne, najťažšie bolopráve oznámiť to blízkym- konfrontovať sa s ich smútkom, keď som ešte nevládala uniesť ten svoj... Ach, už musím končiť, ale ak by si potrebovala, kontaktuj ma pokojne mailom.Všetko chce svoj čas. Aj smútok.Aby sa vyplavil z duše a urobil miesto tomu, čo príde. Držím palce.

Marcelka,ja som potratila pred dvomi rokmi,v 9tt, veru tiež mi bolo kadejako,hlavne preto,že mi asi k tomu dopomohol niekto druhy.to že som tehotná som vedela asi tri tyždne a bolo mi jasné,že s mojou pracou to takto nepojde.bolo 19 v mesiaci,tak som sa v praci dohodla,že dokončim mesiac, a pojdem na rizikové,kedže zachranka je velmi hlavne fyzicky naročná.no čo čert nechcel,posledny den v praci,vyjazd k agresivnemu pacientovi,ktory mi taku švihol,že som skončila na druhej strane sanitky.večer urgent,pritomny velky hematom v maternici,ktory aj napriek všetkej snahe dr aj mojho kludoveho režimu praskol,zalial plod a bolo po bábike.na pacienta sa nehnevam,nebolo to naschval,bol chorý,ale to takto vidim až teraz,vtedy som sa hnevala na všetko a všetkych.chcem ti len poradiť,ak si potratila spontanne,vid to tak,že asi nebolo niečo v poriadku,priroda vie,čo robí,ked to takto zvlaštne zariadi.ak by bolo všetko ok,nestalo by sa tak.my sme sa do roka dočkali krasneho chlapčeka,ale urazov a padov som sa bala cele tehu....určite sa vam to čoskoro podarí,hlavu hore.