Je možné vyrovnať sa so stratou dieťaťa...?

Kacena tazko..ale ked musiis tak musiis...prezijes...vraviim z vlastnej skuusenosti,ked som v polovici tehotenstva musela porodit baabo ktoree nemohlo prezit lebo malo velkee poskodenie... a prezila som..zabudnuut nezabudnem ale cas hojii rany..mysliim ze ovela horsia verzia je,ked priides o dietatko ktoree si porodila, uz vychovaavala,videla raast,preziivala sniim vsetko a zrazu sa stane nieco nepredviidatelnee,choroba alebo nehoda a dietatka niet.. az ma strasie pri tom pomyslenii..taato verzia je este stokraat horsia podla mna..a bozechraan zazit ju..duufajme ze kazdyy bude v zivote stastnyy a choroby a nehody naas buduu obchaadzat..

zial..zivot prinasa aj taketo smutne pribehy...ono..vsetko raz preboli a zivot ide dalej..otazky ..preco ?..ostavaju nezodpovedane..ako vzdy vravim..bol to osud tej nestastnej zeny...a toho dietatka...dufam..ze sa jej podari este otehotniet co v najkratsom case...a druhe dietatko jej pomoze prekonat tu bolest..tak..ako sa to stalo uz mnohym zenam..ked im umreli deticky za roznych okolnosti...vies..clovek si musi nejak v hlave najst nejake vysvetlenie..aj ked to vyznie velmi zahadne...ale nejak sa s tym lahsie vysporiadas...ja tu nic ine ako priklad neviem uviest ako to co pomohlo mne..pochopit pred tym pre mna nepochopitelne..je to kniha od Marcela Vaneka..Nova cesta poznani...nejak sa mi lahsie zije po jej precitani..vsetko lepsie do seba zapada...a dava to zmysel... ..tebe tiez zo srdca prajem..aby si co najskor otehotnela a dietatko ti prinieslo do zivota uz len radost a usmev

Fantika, Tyjamy-povedali ste všetko, čo som chcela Tyjamy ďakujem za tip na knižku Držte sa

Keď je malé bolí to môj otec išiel po dvoch rokov za 47 ročnou dcérou a mamička po 9 za nim nikdy by som to nechcela zažiť ten pohľad ako pozeral do jamy.keď si ho predstavím tak sa mi kotúľajú ani nechcem. tak len dúfam že sa tam raz budeme radovať.

Aj mojej švagrinke sa narodilo mrtve dieťatko.5 dní pred planovaným porodom.Teraz ma tri velke deti.To zomrete malo byť prve.V spomienkach to síce ma.Občas na to príde reč.Lenže čas zahojí všetky rany.Takže po čase to už nebolí.Zabudnuť sa asi neda,ale ked prejde najvačšia bolesť,začneme sa opať aj radovať.Z dalšieho života,s každodennými radosťami i starosťami.

Súhlasím s Fantikou a tiež hovorím z vlastnej skúsenosti Ja som po bezproblémovom tehotenstve porodila dcérku (hoci veľmi ťažko, nakoľko som mala pri pôrode najväčšieho babráka, aký sa v našom regióne nachádzal). Všetko bolo OK a ja som bola najšťastnejší človek na svete. No a ráno prišla za mnou lekárka a už mi vyprávala niečo, čo som v tej chvíli ani nevnímala Bolo to ako v zlom sne. Bolo to pred 25 rokmi a poviem vám nech to je dnes, tak sa to lekárom len tak neprepečie. Som si istá, že niekto niečo zanedbal. Žiadna ľútosť zo strany ošetrujúceho lekára, len mi stále rozprávali o štatistických číslach. Je mi z toho zle, len keď tu teraz píšem No s odstupom času, si tiež myslím, že to bolo "ešte lepšie" ako keď matka príde o dieťa, ktoré videla vyrastať Do roka som mala syna a to bol asi najlepší liek na ťažkú situáciu. Áno čas lieči, ale nezmieriš sa s tým nikdy

zit sa musi dalej ale zabudnut sa neda. pozri si stranku www.ajonisunasedeti.sk
alebo film "Jak prichazeji sny"

Ja som prisla o babetko hned na zaciatku. Bolo to len 8 tyzdnov co som s nim prezila ale tiez ma to poznacilo. tak velmi som ho chcela a zrazu tu ostalo po nom len prazdne miesto v nasich srdciach. Su to uz 4 roky ale dodnes vnimame jeho znamenia. verim ze je tu s nami stale. Ked som ostala tehotna s dcerkou tak to boli stresy. Pozorovala som sa strasne. tehotenstvo bolo nastastie bezproblemove co vsak nasledovalo po porode neprajem veruze nikomu, mala svoj boj o zivot vyhrala ale s celozivotnymi vaznymi nasledkami s ktorymi sa ucime zit.tak velmi som ju prosila nech svoj boj nevzdava. Asi by som to neprezila keby nam umrela. Myslim si ze vsetko v zivote sa da prezit avsak vyrovanat sa s tym je ovela tazsie. Ja sa s tym co sa stalo dcere nedokazem nikdy vyrovnat avsak zit sa s tym da. I ked je to tazke.... teraz sme zistili ze opat cakame babetko tak verim ze tentokrat sa dockame zdraveho babetka. Nic viac si pre dcerku nezelame, dat jej zdraveho surodenca je podla mna ten najvacsi dar ktory jej my rodicia mozeme darovat....
Neboj, aj ta osoba o ktorej pises sa raz docka zdraveho babetka. Vdaka dcerke som spoznala strasne vela roznych osudov a presne ako tu pisete mnokrat je na pricine pochybenie lekara. Ktory si zial chybu neuzna:(((( Poznam jednu uzasnu bytost ktora mi pomohla s vyrovnavanim sa s diagnozou nasej dcerky. jej syna "poskodil" primar pri porode. Ten chlapcek je taky sladky... Tak nadherne dieta som este hadam ani nevidela....A taku silnu zenu akou je jeho mama. Snad to raz dokazem aj ja....

neda, nikdy, hlavne ked ide o prve dieťa.
aj ked sa narodia dalsie deti, matky su myslou stale pri ich mrtvych deťoch. aj ked ide o interrupciu, alebo aj ked ide o akykolvek iný spôsob tejto smutnej udalosti.

Moja svokra porodia tiez mrtve dieta. Napokon mala 5 deti. Myslim,ze sa s tym vyrovnat neda, ale da sa s tym naucit zit. To je ako s potratom. Je sice ine stratit dieta niekede na zaciatku a stratit neskor, ale da sa s tym naucit zit. Meni na vyber.

A kazda mama si to potom nesie na sebe ako svoj kriz. Myslim, ze jej ho nik dokaze pomoct niest, nech ma sebelepsiu volu. Zial

Tak podla mna to vobec nie je ine ked zena potrati na zaciatku, v strede ci na konci...ci s ajej narodi mrtve dieta.Vzdy je to rovnako tazke tuto skutocnost prijat....Pre kazdeho je vzdy ten jeho kriz najtazsi... My sme nasho drobca poznali len chvilinku a napriek tomu nam ostalo po nom prazdno. Velmi o nom nerozpravame ale je tu stale s nami aj napriek tomu ze uz mame dcerku. Dokonca niekedy ked si myslim ze muz uz hadam aj zabudol ze tu niekedy take male skvrna bolo mi mnohokrat sam od seba zacne pozri anjelik nam posiela znamenie... takze mysli na neho aj ked o tom nerozprava....na take veci sa nezabuda. Vzdy to bude nase prve dieta a verime ze raz sa s nim stretneme na inom mieste kedze na tomto v ktorom sa prave "hmotne" nachadzame to uz nie je mozne...

www.anjeliky.sk

Eva

bože, Ribišška, Evi-ste ma neviem, čo ďalej napísať....spomenula som si......

i keď nato myslím stále, ale............

Človek si (našťastie) zvykne aj na šibenicu. Bolesť sa nestratí, ale časom otupie.

Z kresťanského pohľadu je duša večitá. To znamená, že má začiatok, ale nemá koniec. Duše nenarodených detí túžia byť súčasťou svojej rodiny. Treba im dať meno a myslieť na nich, hovoriť o nich. Nemala by som hovoriť, že máme tri deti, lebo ich máme 5. Adelka a Sebastián sa nestihli narodiť, ale majú miesto v našich srdciach. Súrodenci o nich vedia, spomíname na nich a tešíme sa, že sa raz spolu stretneme.
Čo vnímam ako negatívum pri spontánnom potrate a neporodení (hoc aj mŕtveho) dieťaťa je vedomie, že hoci je členom rodiny, nemali ste šancu ho vidieť, dotknúť sa ho, pochovať ho, môcť ísť zapáliť sviečočku na jeho malý hrob. Nemáte žiadnu predstavu o tom, či by to bol chlapček alebo dievčatko. Viete len to, že ho po kúskoch vyškrabali z vášho lona a odhodili medzi biologický odpad nemocnice. Takže hoci je strašné porodiť mŕtve dieťa asi by som skôr volila túto možnosť. Môžete sa o ňom slobodne vyjadrovať, veľa ľudí z okolia vie, čo sa vám prihodilo a môžu sa kedykoľvek pomodliť, sú súcitní a plní porozumenia. Dieťa vnímajú ako hotového človeka. A rozdiel je len v pár mesiacoch vývoja.

Mojim aj všetkým ostatným anjelikom posielam .

som v papradí

Amalka, suhlasim, neviem za kym mam smutit po spontannom potrate. A nikdy to nebudem vediet. Preplakala som 2 dni a myslela ze to je za mnou, ale stale ked zacnete taketo temy, mam slzy v ociach.

Po naslednej mestruacii po potrate som otehotnela. Dnes som v 5. tyzdni. Uz sa tak netesim,nekricim tu radost z tehu celemu svetu. A obdivujem tie mami, zelam si, aby som bola ako jedna z nich, aby som kricala. Len ja mam v sebe uz varovny signal.
Ja som potratom stratila radost. Nastastie, to jedine ma drzalo nad vodou, je nas takmer 3 rocny syncek. Nebyt jeho, nespamatala by som sa tak rychlo.

Chcem verit, tomu, ze nieco s predchadzajucim babom nebolo v poriadku, ze proste nam nebolo sudene, ze toto ano. Chcem varit,ze som len naplnila statistiku spontanneho porodu,ze som bola ta kazda piata zena a ze to uz na mna nevyjde.

A ano, aj to co nikdy na tento svet neprislo, bolo moje a manzelove dieta. Len nikdy mi k nemu nebude umoznene privonat.
No,staci, zas tu ronim slzy.

Isto si niektore maminy z nas zazili vela smutnu, ale isto aj vela radosti. Ak mame zit dalej, musim vidiet tie slnecne dni.

Amalka krasne napisane, hovoris mi priamo z duse. presne tak i ja rozmyslam.... Bolo to dievcatko? Chlapcek? Dodnes sa neviem tesit z Vianoc. tesne pre nimi nam anjelika kyretazou vybrali z mojho tela bolo to strasne... Verila som do poslednej chvilky ze ho zachrania... ved mnohe zeny na zaciatku tehotenstva krvacaju a predsa porodia krasne zdrave deti....Este ked ma uspavali som to brala ako zly sen.... Musi zit... ved tomu verim... a predsa uz je v nebicku a dava odtial na nas pozor. ked bude nasa dcera schopna vnimat tieto veci porozpravame jej pribeh o malom surodencovi ktoremu kazdy rok zapalujeme na sviatok vsetkych anjelikov sviecku.... Meno nema. je to len nas anjelik, nasa jahodka mala . mame dve deti, len to prve zije v nasich srdieckach, v nasich myslienkach. Niekedy si vsak myslim ze nasa dcera sa s nim uz stretla.... Neviem preco mam ten pocit ze ona uz o nom vie. male deti vraj veci ktore s adeju medzi nebom a zemou vnimaju. Velmi casto sa pozera aj na kriz ktory mame v spalni.Dokaze sa nan pozerat dlho a uprenym skumavym pohladom. To co sa nam stalo velmi otriaslo mojou vierou a tak som ostala dost chladna,o Jeziskovi jej nerozpravam. Ani neviem ci by to vnimala...napriek tomu ju ten kriz fascinuje. A myslim si aj to ze prave anjelik zachranil nasu dcerku. Bola na tom velmi zle a prezila to....prezila to zazrakom.

Bolesť časom vybledne, jazva na srdci a myšlienky "čo by bolo keby bolo" ostanú.

V mojom prípade "by bol" (brokenheart)

Vám všetkým, ktoré ste toto prežili.

Hlboke jazvy ostavaju a clovek s nimi zije, ako najlepsie vie... chvilami sa ozvu a vtedy pomoze, ked ich milosrdne objimu ine male rucky, ci tiche spolucitiace velke ruky...

Prečítajte si príspevok "Desať dní, desať nocí" na www.mamaaja.sk
Autorka

Niekedy sa zdá byť bláznivé hľadať nejakú svetlú stránku na niečom tak tragickom. Ale napríklad z môjho pohľadu ja žijem len vďaka tomu, že môj braček sa narodil predo mnou predčasne. Naši ani nerozoberali. Prišla som na to podľa toho, že mamina nejedáva prvé ovocie - asi viete, o čom hovorím. Myslím, že všetko má svoj dôvod, ťažké zážitky tiež dokážu človeka posunúť vpred. Na youtube som našla rodinku, ktorá čakala bábätko menom Ella Rose. Sú tam prešťastné fotky drobučkého telíčka s mamou, ockom, krstnou, kňazom - najprv som si myslela, že to je nejaký úžasný fenomén a bábätko žije, kým som si neprečítala popis. Naschvál sem nechcem dávať link, kto chce, nech si vyhľadá. V 21. týždni sa mamina otvorila (ťažko sa mi tie termíny prekladajú) a začal jej zostupovať vak s plodovou vodou, jediná šanca ako zachrániť dieťa bola ležať v nejakej pozícii a dúfať, že sa to tam vnútri vráti naspäť, ale bolo tam mnoho rizík aj pre maminu, ktoré sa aj prejavili - obe dostali infekciu. Na to doktor povedal mamine, že už nie je v jej moci chrániť život dieťatka ale práveže ak ju chcú ešte vidieť živú, mala by porodiť čo najskôr. Je nad moje pochopenie, ako sa dokázali všetci radovať tých 20 minút, čo bola nažive (ja rumádzgam už po pár záberoch - potom mi frajer nadáva, či mi to treba, že ma bude bolieť hlava ). Ľudia sa niekedy dokážu dostať cez neuveriteľné veci.

....som tu síce nová ale pridám Vám aj ja tragický zážitok mojej babky mňa a mojej rodiny....je to dosť dlhé ale skrátim....rozprávali ste sa o tom či sa dá vyrovnať so smrťou dieťaťa...ja mám 22 rokov, a skoro pred mojimi očami mi zomrel môj strýko mal 3 roky (preto píšem skoro, lebo ja som ešte nebola na svete), po ňom zomrela moja teta mala 23 rokov, po tete môj dedo 53r a po mojom dedovi MOJA MAMKA 43r (brokenheart)....takže v podstate moja babka prežila svoje 3 deti, je to strašné hrozné neopísateľné ....moja Mamka nás navždy opustila pred rokom a pol a nebola minúta aby som na ňu nemyslela...som nešťastná prečo sa to stalo práve nám, bola to najlepšia mamka na svete a keď si spomeniem na jej humor tak jedine vtedy sa smejem....nikdy na ňu nezabudneme....je to ťažké ale život ide ďalej a verím že moja mama je teraz anjel ktorý na Nás dáva pozor....takže aj keď mám len 22 r nepísala som to do detailov ako sa čo stalo, keby áno, potom by ste pochopili že so smrťou sa dá vyrovnať ale nikdy nato nezabudnete....NIKDY

Och, je mi to veľmi ľúto, čo sa Vám stalo, snáď len toľko, že čas zahojí všetky bôle,no nikdy nezabudnete. (brokenheart) Nikto nevie, prečo sa také niečo stáva..., ale asi to tak malo byť-osud. Aj tak dúfam, že čoskoro budete môcť privinúť svoje ďalšie dieťatko a toto Vás bude z hora ochraňovať.

Je mi to veľmi, veľmi ľúto a neviem, ani nechcem si predstaviť, aká obrovská bolesť to je, prísť o dieťatko (brokenheart) . Samozrejme, že nikdy nezabudneš a vždy to bude aj bolieť, ale verím, že časom menej. Je úplne prirodzené, že sa bojíš druhého tehotenstva, ale ak vlastné dieťatko chceš, iná cesta nie je. Prajem ti, aby si v sebe našla silu túto skúšku podstúpiť a na jej konci držala v náručí svoje bábätko, ktoré ti aspoň trošku pomôže prekonať túto veľkú bolesť. Verím, že to prvé, o ktoré ste prišli, sa na vás zhora díva ako anjelik a bude nad vami držať ochrannú ruku, aby všetko dobre dopadlo. Želám ti veľa sily

Ahoj Pikica tak ja som zažila niečo podobne,prvy krát som potratila v tretom mesiaci bolelo to ale nie tak ako ked som po druhy krat otehotnela,cele tehotenstvo bolo všetko v poriadku,tyžden pred terminom som išla rano na kontrolu,ešte večer bolo všetko v poriadku citila som pohyby male kopkalo a rano ked som došla na kontrolu mi lekarka oznamila že nepčuje srdiečko.Hned sme utekali do nemocnice no lekar mi oznamil že babetko pravdepodobne v noci zomrelo bolo to niečo hrozne,no porodit som musela normalne zacala som o 7rano a malu dcerku som porodila o pol štvrtej bolo to niečo krasne a zarovenhrozne.Bola krásna vyzerala ako zdrave bábo no bohužial bola mrtva.Bolo to a stale je velmi ťažke no musela som isť dalej keby som nemala takeho dobreho muža ako mám neviem ako by som to zvladla.Po troch mesiacoch som znova otehotnela bola som šťastna no zároven som sa bala ako to všetko dopadne no verila som že bude všetko v poriadku.Tyzden pred terminom som išla ležať aby ma mali pod kontrolou a o dva dni sa mi narodila dcerka Eliška po par hodinach mi prišli oznamiť že ma žltačku ale nie novorodenecku mala manželovu krvnu skupinu a bilirubin sa jej rychlo zhoršoval tak ju museli previezť do inej nemocnice ale bezomna,večer sme tam volali a primar nam povedal že do rana musime počkať bud alebo tak si viete predstavit ako som to preživala po tom čo sa mi stalo,noc bola prišerna,ale chvalabohu sa to dalo do poriadku a Eliška ma dnes 6rokov a ma už aj dalšie dve sestričky.Nie je den čo by som nemyslela na Sarku stale to boli a aj bude.Chcem ti povedať že ak budeš veriť tak to všetko dobre dopadne.Prajem veľa šťastia.