Vychadzate s mamou?

nic, mischel, nespravis nic. S mamou nie.
Ako pises, mas svoje odzite, necakaj, ze mama sa na stare kolena zmeni. Ona sa rozhodla, ze svoj zivot prezije takto (zial, ze pri tom trpia deti, to je druha vec). Verim, ze ta jej nazory a staznosti vytacaju, darmo sa stazuje, mala to zmenit.
Ty si mozes svoj zivot zariadit inac, tak ako si myslis, ze je to spravne. Mozes sa poucit z chyb svojej mamy a svojim detom pripravit krajsie detstvo.
Skus si vsak pospominat na detstvo aj z tej lepsej strany - co pekne si s mamou zazila, co ta naucila, co ti do zivota dala. Urcite bolo vela aj toho dobreho.
Mozno ti to pomoze byt voci nej chapavejsia, trpezlivejsia. Myslim, ze zbytocne sa s nou hadas. Nic tym nezmenis.
Eva

prikláňam sa k názoru Evičky, že s mamou sa nedá vyriešiť nič . Hovorím z vlastnej skúsenosti, už som to tu asi v dvoch diskusiach písala. Moja mama je rodený generál, v citovej oblasti silno poznamenaná svojim detstvom. Ako dvojročnej zatvorili jej otca v roku 1950 komunisti za vlastizradu / vykonštruovaný prípad/, otec sa jej vrátil o 10 rokov . Tiež vyrastal v prísnej, až moralistickej rodine, ale toto ho veľmi poznačilo. Mamina a jej dvaja súrodenci sú navonok veľmi racionálni, direktívni, organizátori všetkého a všetkých, prejavovať city a emócie považujú za slabosť až zbabelosť . A tak som vyrastala v navonok bezproblémovej rodine, ale aj bez prejavov lásky a súdržnosti z maminej strany, všetko bolo len racionálne a pre mňa spätne chladné- bez objatí, zdôverovania sa, prejav citov bolo "divadlo", na ktoré ona nie je zvedavá . Môj citovo veľmi založený syn si toto jej chladné a vymúdrené správanie tiež nevie vysvetliť a jeho vzťah k nej je taký " opatrný". Do toho nás vie vytočiť neustálymi komentármi akejkoľvek činnosti v domácnosti, ktoré skončia určite nejakou pohromou- mokrá linka, oprskaný koberec, zbytočne zažaté svetlá, hlasná telka......Naozaj ma začína trápiť aj jej vymýšlanie si pred inými ľuďmi, k určitým faktom si vymyslí aj totálnu hlúposť, len aby bola podľa nás zaujímavá, bývajú to aj veci, ktoré nás začínajú nútiť obávať sa o jej duševné zdravie. Rozhovor s ňou, v ktorom by som jej vyložila"karty na stôl" nepripadá v úvahu, asi by sme sa videli posledný raz. Nemá potuchy, ako nám svojim správaním ubližuje, ako ma to ubíja, koľko sĺz ma to stálo, keď to na mňa doľahne- preplakala som napr. celé kino Mamma mia , príbehy ozajstnej lásky medzi mamou a dcérou ma vždy "odrovnajú". Inak je mama starostlivá gazdiná, výborná kuchárka, v práci-zubná sestra,-príjemná kolegyňa , ale..... Tatino je pohodový človek , pofrfle si, ale tiež si nedovolí ako sa hovorí buchnúť päsťou po stole, možno, keby to kedysi urobil, mohlo byť všetko inak. Mám šťastie, že môj manžel ajeho rodina sú pravým opakom, vo svojej svokre som našla to, čo mi pri mojej vlastnej ta k veľmi chýba. A manžel sa za city rozhodne nehanbí .

Evička

.....som este dcerou a 25rokov som mamou....a tiez mam boliestky na dusi.....pockam,kto ti sem este Mischel napise,zatial sa nevyjadrim.Som rada,ze si tuto temu zalozila,lebo mna zaujima hlavne,ten druhy zivotny postoj....mozno mi to pomoze pochopit tu moju dceru zienky prosim piste
inak suhlasim s tym,co ti napisala Evka.

Nuž, mamy bývajú zrejme tiež rôzne - ako bývajú rôzne deti, partneri,...
Moja mama bola doma "nositeľkou nohavíc", ale nie nejakým extra "generálskym" prístupom, ale skôr preto, že otec zrejme nebol zvyknutý rozhodovať, viesť, nedajbože "komandovať" - on o svojho ocina prišiel práve v tom veku, keď by ho bol najviac potreboval, nemal mužský vzor, lebo babka sa už nikdy nevydala a tak dorástol v muža medzi samými ženami. Keďže každú loď musí viesť nejaký kapitán, tak sa toho chytila moja mamina. Keďže som bola jedináčik, tak jej pozornosť ani jej pozornosť sa nemala na koho "rozdeľovať" a tak to viedlo často ku konfliktom, hlavne v puberte, ale každým jedným pribúdajúcim rokom to bolo lepšie a lepšie. Dnes dokážem naozaj oceniť každý jej výchovný manéver - aj keď vtedy to nie vždy bolo ľahké. Oceňujem aj to, že žiadnym spôsobom nezasahovala do môjho vzťahu s manželom, hoci určite "nebol podľa jej gusta" - v čase, keď sa začal, bol ešte ženatý (hoci jeho žena už viac než pol roka bola nasťahovaná u svojho milenca), nedodržali sme "štandardný postup" - najprv sa nám narodila najstaršia dcéra a až potom sme sa zobrali,.... plne rešpektuje, že je to moje rozhodnutie.
Poznám ale aj príbeh matky, ktorá uprednostnila profesionálnu kariéru pred rodinou - žila v jednom meste a rodina v inom, "domov" chodila iba na weekendy a celé to zvŕšila tým, že k tehotnej dcére, ktorá predtým už dvakrát potratila doviedla na návštevu pani s rubeolou!

Nikto nie je a ani nemoze byt perfektny! Ani mama nie. Aj mama je len CLOVEK- so svojimi postojmi, nazormi, naladami, sposobmi, uvazovanim, skusenostami atd. Ako ich deti si mozeme do zivota to pozitivne vziat a niest so sebou a na to negativne zabudnut, vo svojom zivote veci urobit lepsie. A ctit si ju ako cloveka- MAMU. A stale nevieme, ake mamy budeme my same a co o nas napisu nase dcery napr. na NM o 20 rokov.
ivet

Nuz dievcata, toto je tema ku ktorej ja mam len pozitvivne vyjadrenie. Ako vychadzam s mamou? V destve som ju lubila velmi som sa bala jej kriku ak som nieco vyviedla, v puberte som sa burila proti vsetkemu co povedala a spochybnovala vsetky jej rozhodnutia. Stale som mala pocit ze mi nerozumie, ze ma nepozna a dnes ako 30 rocna zena je mi moja mamina tou najlepsou priatelkou, je clovekom ktory ma podpori vo vsetkom co chcem robit alebo skusit. Este stale zijeme v rozdielnych svetoch-ona racionalna a napriek tomu milujuca a ja zijuca v oblakoch zamerana na dusevno a duchovno. Ona je tou ktora stoji nohami pevne na zemi kym ja lietam v oblakoch a dava pozor na to aby som nevyletela velmi vysoko a nedopadla velmi tvrdo. Je clovekom s ktorym sa kazdy den smejeme, s ktorym mam vzdy o com hovorit, v ktorom mam absolutnu oporu a podporu. Ona je vo mne a ja v nej od momentu mojho pocatia a obe to tak citime. Ona je clovekom ktory by obetoval svoj zivot aby zachranila ten moj a ja si ten moj zivot bez nej nedokazem predstavit. Nebolo to tak vzdy, boli casy ked som bola hnusna a odporna, ale ona ma trpezlivo milovala dalej aj ked to chvilami muselo byt tazke aj ked som si to nezasluzila. Vsetko prestala len aby pockala do chvile, kym jej dieta zisti aku ma uzasnu mamu. Pre mna je moja mama najlepsia mamina na svete. Kazdy den dakujem Bohu, ze som sa narodila prave jej.

Tak v tomto sa tazko da radit, pretoze ludi nezmenis, a uz vobec nie rodicov. Ti predsa "vedia vsetko najlepsie". Ja mam taky problem s otcom a mama stoji stale za nim. Vyhodil uz 2 deti z domu, tak cakam ze aj maly (17) zachvilu pojde pokial mu nebude pasovat. mama ho stale len ospravedlnuje, a ja mam jedine stastie ze domov chodim raz za rok na maximalnych 10 dni. Uz po 3 dnoch to je strasne. A mama len po svojom. Naucila som sa jej povedat pravdu co citim k otcovia co si o nom myslim, aj ked ju to boli. Ona vzdy len vzdychne "vies ja ho uz nezmenim" a cusi. myslim, ze ako matka by si mala zastat deti. Ta radsej nepovie nic a cusi. Nechcem ho menit, chcem len, aby ma akceptoval taku aka som, s mojimi chbami, tak ako ho akceptujem ja. Nezelam si nic ine, len prist na par dni domov, a byt v klude s rodinou, ale to je asi moc. Nepotrebujem od neho nic, moze byt hrdy ze stojim na svojich od 20 a som samostatna. Ale to nie, on ked mal 33 tak..... no proste hnus. Peniaze som si nikdy nedovolila pytat od nich, aj ked by ma najradsej oni postavili do hotoveho. ( bytik, dobru pracicku a oni by vybrali aj zenicha len aby sa rovnal nasej rodine) tak si dceruska spravila po svojom a zbalila svojich 5 veci a taho... a som stastna.

mozem Ti len napisat to iste,ze svoju mamu nezmenis a viem to z vlastnej skusenosti.Do 19 rokov osm vyrastala v rodine,v kt.krik,hnev,bitky,ponizovania boli na dennom poriadku.Ked som sa jej spytala preco to nechce zmenit,odpoved bola ze ked budem mat 18 rokov tak sa rozvedie.Neskor ked som uz 18 mala som aj pochopila preco to tak je.Z jednej strany bola jej mama,cize moja babka hlboka katolicka pre kt.by rozvod bola tragedia a to si nasa rodina nemoze dovolit a z druhej strany financna situacia.Ked potrebovala na nieco peniaze isla za otcom a dostala ich.medzicasom sa moja mama zacala spravat akoby bola dusevne chora.Vsetko bolo zle,ak niekto povedal nieco co jej sa nepacilo,chran ho PanBoh....skoncilo to tak ze mna usmernovala uz pomaly aj vtom,s kym sa mam rozpravat,po skole mam ist hned domov hoci som chodila na VS, a mnoho dalsich momentov.kt vyustili do mojho odchodu....
do dnesneho dna mame medzi sebou takmer nulovy vztah a komunikacia ak nejaka vznikne tak skoro vzdy skonci hadkou...este ze mam uplne ineho manzela a svokra.
preto Ti mozem poradit len jedno zi svoj zivot a nepremarni ho.Hoci mam aj pekne spomienky na detsvo radsej nan ani nespominam ale spravim vsetko preto aby moja dcera na to svoje pamatala do konca zivota s usmevom a s laskou.

Moja mama je workoholik, samostatný človek, ktorý moc nie je na prejavovanie citov(a bohu žiaľ som tak vychovaná a mám s tým problémy so svokrovcami-lebo oni sú súdržnosť sama), ale je to moja mama, ktorá ma PORODILA, VYCHOVALA a hlavne UCHRÁNILA pred mojím otcom, ktorý je... Moju mamu milujem, i keď prídem domov a do týždňa sme v sebe, ale je to moja MAMA
Nie vždy spolu vychádzame najlepšie(a vzdialenosť medzi nami nám robí len dobre ), ale už len to, že ma porodila-TAK JE U MŇA HVIEZDA!!!

čO SI PAMETAM OTEC PIL VžDY A AJ PIJE.ROVEDENY SU Už ASI 14ROKOV.NIč SA TYM NEVYRIEšILO PSYCHICKY JU TYRAL DALEJ.ZOBRALA SOM SI JU K SEBE SOM TOTIž JEDINAčIK IDEME DO ZOO DO DIVADLA A VELMI DOBRE TO PADNE KED VAM POVIE žE TAK DOBRE SA NIKDY NEMALA.JE EšTE AJ ZTP TIEž MI VOLALA ZROBIL TOTO TAMTO A TAK MA SVETY POKOJ.

Lia, krásne si to napísala. Mama je mama a vždy ňou zostane. Tú si nikto nevyberá. Ja mám so svojou mamou, ale aj s otcom perfektný vzťah. Vždy sa na ňu môžem obrátiť. Ale aj ona na mňa. Ráno, poobede, večer aj o piatej ráno. Žijeme blízko seba, skoro cez ulicu a život bez nej si neviem predstaviť. Vidíme sa takmer denne, ak nie, tak si zavoláme. A nepamätám si, aby sme mali niekedy vážnejší konflikt. Vážim si ja ju, ale aj ona mňa so všetkými dobrými aj zlými vlastnosťami. Vždy som sa snažila, aj sa snažím dávať lásku aj dobro svojim deťom presne podľa vzoru mojich rodičov. Pretože sú pre mňa všetkým. Aj baby v práci ich už stihli spoznať a nejedna kolegyňka mi ten náš vzťah úprimne závidí. Svoju maminku ľúbim ako sa len ľúbiť dá . A nielen ja, ale aj moji dvaja súrodenci a je skvelou mamou aj môjmu manželovi, keďže rodičia sa mu už pomilnuli. Priala by som všetkým vám dievčatá, ktoré to šťastie nemáte, aby sa vaše vzťahy s maminkami aspoň trochu napravili a aby boli vaše spoločne strávené chvíle len tie najkrajšie. Ale musím to napísať, že mamou som aj ja a niekde sa stala chyba, zlom. Moju dcéru neskutočne ľúbim , ona to vie, a aj tak sa naše cesty stále rozchádzajú a ja neviem , ako ich spojiť.

Mala som dobry vztah s mamou od malicka,lubila ma(rovnako ako mojich surodencov)nerobila rozdiely,akurat som mala viacej zodpovednosti lebo som bola najstarsia...rozviedla sa s mojim otcom alkoholikom,za co jej nikdy nprestanem dakovat a obdivovat ju za to ako vsetko zvladla s malymi detmi..po par rokoch si nasla priatela,s ktorym som zo zaciatku dobre vychadzala az kym som ho neprekukla a nezistila ze moju mamu nelubi tak ako hovori ale ze ju skor vyuziva..nik ma nechcel pocuvat a do toho sa pridala puberta,problemy v skole..vtedy sa nas vztah pokazil a dost....nevedeli sme si pozriet do oci,poriadne porozpravat,vecne hadky.(brokenheart) ..s priatelom mala 2 deti,on zacal pit a vsetko slo zase dole vodou..zlomene srdce po 2x...(ALKOHOL JE ZLY)vtedy som si povedala ze musim stat pri nej a spolocne zo sestrami sme ju presvedcili ze predsa taku situaciu uz raz zvladla,ze jej pomozeme a dobre bude aj bez neho...dufala ze sa zmeni....marne...az nakoniec dostala silu a dala prednost(nakoniec ako vzdy)svojim detom..zase raz urobila pre svoje deti najlepsie co vedela...odvtedy je sama,venuje sa plne svojim detom(aj ked ten partner chyba ale uz sa boji viazat,aspon kym decka nepodrastu)je ovela stastnejsia,nasla si zaluby a je mi najlepsou priatelkou,oporou vo vsetkom,aj ked som vydata stale potrebujem MOJU MAMU a velmi ju lubim..

Ach, Moni, kiež by si mala pravdu. Moja dcéra má 22 a už si toho sklamania myslím užila dosť.(brokenheart) Nie kvôli nám, ale pre svoju tvrdohlavosť. Nepoučila sa z toho veľmi a je snáď ešte tvrdohlavejšia ako pred pár rokmi. Ide na všetko hlava nehlava a rady od rodičov sú pre ňu len poúčaním alebo výčitkami. Neviem, snáď to čas nejako vyrieši, ale bolí to. A ja mám pocit, že ju pomaly strácam.

Ja mam tiez taky vztah s maminkou, ako tu opisala mikve, boli casy, ked som si myslela, ze mi nerozumie ani ona, ani otec, ze vsetko, co urobim je zle. Dnes som nielen svojej mamke, ale aj otcovi vdacna za ich trpezlivost, a za lasku s akou nas vsetkych styroch vychovali. A najkrajsie to otec povedal pri oslave svojej 65ky: "Pozri sa, cely zivot zijeme skromne, co mame to mame, ale mame VAS" a povedal to s takou hrdostou v hlase, ze vzdy, ked si na tieto slova spomeniem mam slzy v ociach, pretoze svojich rodicov velmi lubim a tiez dakujem denne Bohu za to ze ich mam. A v kutiku duse dufam, ze raz budem taka ako moja mamka, nielen najlepsia mama, ale aj najlepsia svokra a babka.

Tak do tejto diskusie prispejem aj ja. Mojej mame som sa narodila ked mala 39 rokov. A to ju lekárka nahovárala v tom čase na potrat. Takže som tu ani nemusela byť a ona nemusela mať dve krásne vnučky. Momentálne žijem od nej 200 km a poviem vám dosť mi chýba. AJ keď aj mňa niektoré veci vytáčajú, neviem si predstaviť nemať ju. Každý sme nejaký, každý máme svoje chyby, ale mama je mama. Chcem mať s mojimi dcérami aspoň taký vzťah ako mám ja s mojou mamou.

ked sa mi narodilo prve dieta, moja dcera, az vtedy som pochopila moju mamu. Co je to nekonecne milovat, bat sa o svoje dieta, trapit sa, ked je nestastne, tesit sa, ked mu je dobre. Vtedy som sa zacala na moju mamu divat uplne inym pohladom.
A neskutocne, strasne ma mrzi cokolvek zle, co som jej kedy vyviedla, povedala, sposobila.
Mam obrovske stastie, ze mam este obisvoch rodicov. Skvelych, uzasnych, jasne, aj s ich chybami. Ale tie vobc nie su podstatne.
Nasi si so mnou veru uzili, z viacerych hladisk. Zo zdravotneho - odmalicka so mnou behali po lekaroch, museli ma nechavat v nemocnici - az dnes si viem predstavit, co to muselo pre moju mamu byt...
No a po vychovnej stranke - ojoj, som im dala zabrat aj so vsetkymi mojimi vystrelkami!
Dnes mame krasne vztahy, navzajom sa respektujeme, lubime a obrovskou poctou pre mna bolo, ked mi nedavno mamina sestra povedala, aka je na mna moja mama pysna .
Moja mama je velmi vazne chora a hrozim sa dna, kedy sa stane nieco zle...nechcem na to ani mysliet...
Eva

k vašej debate sa pridám aj ja. musím povedať, že v dobrom závidím tým, ktoré napísali, že majú krásny vzťah s mamou. ja mám s ňou ťažký problém. bojím sa, aby nemala psychické problémy, strašne divne sa správa. Je paranoidná, všade vidí "duchov", jednoducho všetťko je zlé, všetko je nanič, načo to robíš, je to zbytočné...všetko čo sa deje, deje sa preto, aby sa jej ublížilo. pred každým ju ohováram, smejem sa z nej...neviem, čo už mám robiť, logická debata nehrozí. nemá kamarátov, nemá záujmy, nikam nechodí, jediné, čo ju zaujíma, je čierna kronika, kto v dedine zomrel, kto má rakovinu, kto má nový náhrobok...ide ma poraziť. na druhej strane-je strašne dobrá, snaží sa pomôcť, len ju musím vyslovene poprosiť. nikdy si nezobrala moju dcéru len tak, že "ideme na prechádzku" alebo "oddýchni si". musím ju prosiť. viem, že všetko myslí dobre, len robí a hovorí úplne opačne. Bývali sme aj s manželom u rodičov, teda u mojej mamy a otca. všetko bolo celkom ok, kým...sa nenarodila moja dcéra. a potom to začalo. že som tyran, sadista, nemám materinský cit, robí mi dobre, keď mi dieťa plače a podobné veci. ja mám totiž veľmi zvukové dieťa a rada plače, aj keď bude mať už tri roky. a podľa filozofie mojich rodičov-dieťa nemá za žiadnu cenu plakať a treba robiť všetko preto, aby neplakalo. za capnutie po zadku chceli na mňa volať políciu. je toto normálne? nie som za fyzické tresty, ale každá mama, ktorá má dieťa v období vzdoru, vie, o čom hovorím.
tak sme sa zbalili a odišli na byt. lenže-naši zostali sami dvaja v obrovskom dome na dedine. a mama silou mocou chce, aby sme sa vrátili. ja už neviem, za kým mám ísť, s kým sa poradiť, či mám ísť k psychológovi či psychiatrovi, fakt som na prášky.chceme stavať dom, mama na mňa ide strašným psychickým tlakom,chce, aby sme sa vrátili. na jdenj strane mi je ľúto mamy, na druhej strane-mám vlastnú rodinu. zle náš vzťah doliehal na dcéru a to nehovorím, že mama sa s manželom vyše roka absolútne nebavila. bojím sa o ňu, aby sa psychicky nezložila. ale bojím sa aj o seba, posledné týždne doma som bola nútená brať tabletky na ukľudnenie. poraďte, čo robiť? koho sa spýtať o radu? debaty s mojou mamou nemajú absolútne význam.Ja viem, že je lepšie, aby sme boli od seba, ona to ale odmieta pochopiť.

Aj ja by som sa chcela pridať.Moja MUM patrí do skupiny generálov.Veľmi ťažko sa mi to vysvetľuje, ale má jednoducho takú schopnosť, ak si niečo vezme do hlavy, presadiť to za každú cenu.....ani si neviete predstaviť ako ma to ubíja, či už ide o maličkosti typu, prečo nemá moje dieža tie určité topánky a do nemoty okolo toho, alebo o veci typu prečo toto a toto nerobíme s manželom tak, lebo takto to je lepšie, ale ona sa do toho nechce pliesť, ale aj tak do nemoty okolo toho a potom to medzi mnou a manželom vyvoláva len zbytočné hádky.
Ja to neviem vysvetliť, jednoducho mám pocit akoby muselo byť všetko len podľa toho ako si to vymyslí a nepustí.
Niekedy som už z toho taká vyčerpaná, som vlastne ako taký most, keď musím manželovi vysvetľovať niečo, s čím nesúhlasí a čo práve mama vymyslela.
Baby, niekedy mám pocit, že keby môj manžel nebol taký kľuďas, zle by to skončilo.
Snažila som sa veľakrát hovoriť s ňou, všetko sa vyrieši len na chvíľu. Nehovorím, že je zlý človek, to v žiadnom prípade, len jednoducho niekedy neviem ako ďalej. Je pravda, že nám veľa pomohli, aj čo sa detí týka, aj finančne,som vďačná, samozrejme, ale mám 33 rokov............ a niekedy mám pocit, že všetko robím zle na základe večnej kritiky, a to mi nerobí dobre na .

tak som sa trolinku vyrozprávala, aj mi to pomohlo, len naviem čo by mi v tejto veci pomohlo

ja sa nemôžem sťažovať, ani na mamu, ani na svokru, tá mi je druhá mam.A keďže je moja ďaleko,aspoň sme každý deň v spojení.A čo sa týka takých tých tém, nuž povedzme trošku rozdielnych, jednoducho ja beriem, že má iný názor ako ona a ona zase akceptuje moje názory, alebo lepšie povedané,nevyjadruje sa k tomu.

Dievčatá ,píšete tu krásne a povzbudivé vety. Už od puberty čakám, aby sa niečo zmenilo vo vzťahu medzi mojou mamou a mnou, a už sa asi nedočkám. Má svoje roky(67)a už sa to veru nezmení.Musím sa meniť ja, musím si zaťať zuby a s úsmevom pritakať jej blbostiam.
Som z rozvedenej rodiny,mala som 2,5 ked sme odišli od otca k babke.Udalosti mi veľmi poznačili dušu,vyrastala s vedomím, že keby som nebola, bolo by im lepšie.Vždy som bola tá najhoršia,najsprostejšia..cítila som, že sa jej uľavilo, ked som sa vydala a vypadla z domu-mala som 18.
Raz povedala-Ved počkaj, raz aj ty budeš mať 2dcéry a potom uvidíš..!! Mám!! A teraz už viem a vidím, že matka má byť iná ako bola ona, ale moja duša je zas boľavá lebo mám také problémy ako chobotnička.Vždy myslím na to, že keby sa dalo rozprávať o probléme s mamou, tak by bolo ľahšie na duši, ľahšie by som niesla bremeno na pleci lebo by som bola aj ja vypočutá a pochopená. Mám svoje dievky nadovšetko rada a viem , že toto ťažké obdobie raz prejde a ukľudnia sa, ale teraz sa cítim veľmi sama a bezradne

Ja som mamu videla naposledy pred 7rokmi.. A trápi ma to, aj keď sa hrám na hrdinu.. Ublížila mi viac než dosť, ale stále je to moja mama.. A čím som staršia, tým viac chýba.. Čo mám robiť??

Viem, kde je, ona vie, kde som ja.. Je to začarovaný kruh.. Nikto si nechce uznať chybu a začať odznova..

s mamou nič... so sebou skús...

ty nevieš prečo je taká aká je a netušíš čo všetko za tým môže byť

ale dá sa to zistíť a pochopiť to a keď ty zmeníš postoj, zmení sa všetko

ribišška, ale čo mám spraviť? Keby bola zvedavá, ako sa mám, tak by zavolala, spýtala by sa.. Viem, že toto si môže povedať aj ona, prakticky, že čakáme obe...Mám ísť za ňou a čakať, že ma vyrazí cez zavreté dvere? Časom človek odpusí, zranené sa zahojí, ale čo ďalej? Neviem.. Čo mám spraviť??

Tak po týchto všetkých príspevkoch si budem ešte viac vážiť čo mám .Samozrejme neberiem všetko ako samozrejmosť,ale ked si človek prečíta ako žijú inde,až potom pochopí o čom to je...Myslela som si to ,že ked rodičia lúbia bezhranične svoje deti je to "normálka" - ale asi nie je...Dalšia vec čo ma napadá,naši medzi nami nerobili žiadne rozdiely - všetky tri sme všetko dostávali rovnakým dielom /samozrejme v rámci možností/,nikdy nás nebili /otec bol prirodzená autorita a mama väčšinou ako maximum zvyšovala hlas/,nikdy som z jej úst nepočula nadávku alebo škaredé slovo /u otca áno,ale iba v nejakej stresovej alebo zlej situácii/,snažili sa aby sme mali dostatok a aby nám nič nechýbalo /mám na mysli "materiálno" /...Až časom človeku dôjde aké mal detstvo /lebo myslím že každé dieťa to v tom veku berie ako normálne,a že to je tak v každej rodine/...Možno by sa našlo aj niečo čo mi "vadilo" ale to že som nepociťovala nič ako zlé tak si to vlastne ani nepamätám...Moja mama keby si teraz toto prečítala tak by nechápala,lebo ju poznám a viem že to robila a brala ako samozrejmosť...Mám čo robiť aby som sa jej aspom trochu priblížila..... ...

ja maam neskutocne perfektnuu maminku a aj tatinko bol skvelyy ale zial uz nie je medzi nami..umrel velmi skoro vo veku 51 rokov... mali sme vzdy perfektnyy vztah aj ked bol prirodzenaa autorita..maminka je zas osoba ktorej sa mozem staale zdoverit s hociciim,pomoze,poradii..moja malaa je kazdyy viikend u nej takze s muzom maame volnee viikendy..nie ze by som ju posielala ona sa tiez v babkinej bliizkosti ciiti strasne dobre...proste moja maminka je jedna uuzasnaa zena a milujem ju nadovsetko! a dakujem Bohu ze sa mi usla takaato skvelaa rodina..ze som nepoznala v detstve alkoholizmus,velkee bitky,haadky a tyraniu.... maminka tatinko luubim Vaas!

Z toho vsetkeho vyplyvaju dve veci. Kazdi sme ini a nikdy nie sme na tom tak, aby nebolo horsie.
Za vsetkym treba vzdy hladat tie dobre stranky. Nepisem to ako klise, pozitivny pristup je velmi dolezity, v opacnom pripade by sme to mohli rovno zabalit.
Je krasne, ze sme kazdi ini, lebo si mame tym padom stale co ponuknut, nikde nie je presne urcene, kto a kedy dava.
A je krasne, ze mame moznost sa porovnat, najst svoje miesto v rebricku ludskych osudov, aby sme zistili, kolko pekneho sme uz dostali, aby sme to posunuli, venovali niekomu, kto to naozaj potrebuje.

kleopatra, keď cítiš, že to takto nie je dobré, jednoducho choď za ňou. No a čo, keď ťa vyrazí, myslím, že horšie, ako to je medzi vami teraz, to už nebude. Nemáš čo stratiť. Jednoducho si povedz, že nebudeš taká blbá ako ona. Škaredo povedané,ale ja sa toho držím. Ja mám stále problémy s mamou, hoci s tými tvojimi sa to absolútne nedá zrovnávať.Vyústilo to tak, že sme sa 4 dni pred Vianocami odsťahovali. Mama je neskutočné ofučaná, otec ani nevravím. Za štyri mesiace nás neboli ani raz navštíviť, otec sa vyjadril, že sa ich ani nedožijem.Lenže. Mám 3ročnú dcéru. Keby som sa zaťala aj ja, tým pádom by moja dcéra prišla o starých rodičov, ktorí ju ľúbia, a oni by prišli o vnučku. Tak sa vždy zhlboka nadýchnem a idem na návštevu. Mama do mňa ryje, dáva mi strašne pocítiť, aká som naničhodná dcéra, že som ich "odrbala", sklamala, že jej robím hanbu...a napriek tomu chce a stále na mňa tlačí, aby sme sa vrátili.
Viem, radí sa ľahko, ale jednoducho-nadýchni sa a choď za ňou. Naozaj, nemáš čo stratiť. Horšie na tom už nebudeš. Horšie môže byť len to, že zomrie-a potom si to do smrti neodpustíš.

Ani si neviete predstaviť, ako strašne, veľmi chcem.. Naozaj... Bojím sa toho, čo bude, ako zareaguje.. Už teraz sa mi trasie žalúdok pri pomyslení na to...

S mojou maminou výchádzam, v poslednom čase čoraz lepšie, asi je to tým, že dospievam v 28tich ôsmich rokoch , puberta urobí svoje a človek sa v puberte pozerá na rodičov inak, potom prídu chvile keď si uvedomí, že nech je akokoľvek zle, rodičia ho podržia a sú tu pre neho, trochu dlho mi to trvalo, ale pochopila som to. Moja mamina žije pre svoje deti, pre deti svojích detí, otec síce s mamou nežije, ale stará sa, či už pomáha mame, urobí jej nákup, keď ide do metra, takisto aj nám deťom dáva rovnako. Od otca sme bitku dostali len raz, od maminy možno ako malý, ale to si moc nepamätám. Vždy sú tu pre nás, v chvíľach šťastia aj v chvíľach , keď nám moc do smiechu nie je, povieme si čo nás trápi, čo nás teší, pre mňa a moju sestru je mamina filter, povieme jej čo nás trápi a polovičkám sa potom dostane už len taký slabý odvar
Vždy je čas urovnať s mamou vzťah, po chvíľu keď je už skutočne neskoro. Mama je len jedna

Môj vzťah s maminkou mi niekedy pripomína začarovaný kruh. V detstve bola pre mňa všetkým, v puberte som sa začala trošičku búriť a vidieť idol v otcovi. Ale keď som mala nejaký problém bola to vždy ona, kto ma podržal a stál pri mne. Dnes to vidím a velmi si ju za to všetko vážim. V detstve som nikdy nepočula, že by sa moji rodičia hádali a tak som mala prirodzene pocit, že majú ideálne manželstvo. Až neskôr som pochopila že práve maminka sa snažila to tak uhrať a veci riešiť radšej v tichosti a medzi nimi. Dnes som sama mamou. Moja dcérka nás má teraz oboch na hranie, maznanie, uspávanie. Ale viem že sú veci, ktoré radšej robí s ockom (ja som možno trošilinku opatrnejšia, všade vidím čo všetko by sa jej mohlo stať). No som tu vždy pre ňu a opakujem jej, že by som jej chcela byť okrem maminky aj dobrou kamarátkou. Neviem či to pôjde, skúsime. A viete čo urobím teraz? Zoberiem telefon a zavolám tej mojej, aby som jej povedala že ju nadovšetko milujem

a ribišška-pri všetkej úcte-nemáš chlopa, nemáš pravdy platilo tak keď sa pásli kone na betóne. je 21. storočie, doba sa hýbe dopredu a teraz už je to chválabohu tak, že zákon chráni týrané deti a ženy a nie tyrana. Každý má právo sa rozhodnúť. Ja ako matka by som vlastný život nasadila, aby sa moje dieťa malo dobre, v žiadnom prípade by som nedopustila, aby mi ho niekto otĺkal.radšej by som si odsedela 20 rokov v base, ale svoje dieťa by som si opchránila. Mám z teba pocit, že si veľmi silno veriaca. Ale nikto, nikto, nemá právo šliapať po osobe druhého, týrať ho a ubližovať mu, o to menej, ak sa jedná o rodičov. Nič neospravedlňuje týranie detí. Je smutné, ak aj otčím mal ťažký život, ale nemá právo utrpenie dávať ďalej.

musím prispieť aj ja.Neznášam svoju mamu.Máme ten najhorší vzťah aky môže byť.A bývam len o poschodie vyžšie.Vytočí ma aj pohľad na ňu.Mohla som sa snažiť sebeviac nič nie je spravne.Pravda je len to,čo prinesie od susediek.Nikdy ma nemala za nič.S manželom sme jej pomáhali ako sa dalo.Muž porobil,priniesli sme nákupy,vybavili čo bolo treba,nič nie je dobre.Nasierala ma dennodenne.Povedala som si dosť.Nebavím sa s ňou už asi 2 týždnea hodlám vytrvať nastalo.Ja ju už ani nepovažujem za mamu.Otec bol dobrý človek a ona ho len komandovala.Už nie je medzi nami.Tí lepší odchádzajú akosi skor,nemyslíte?Obdivujem ho ako to s ňou vydržal.Nikdy žiadne city neprejavila,nepohladila...Ja musím byť lepšia.Každy kto spozná moe deti hovorí,ake sú mile,slušné dobručké.Skutone sa snažím im dať všetko,čo som ja nikdy nedostala:lasku,pohladenie,pochopenie,kamaratstvo.No načo mi je taká mama.

Marcelka, chápem ťa. AJ moja mama je taký studený čumák. NIdky sme nemali dobrý vzťah, tak v medziach normy. Ale nikdy nejaké prejavy, objatia, poihladenia, slovká "ľúbim ťa" som počula až od môjho prvého priateľa. Ja si tiež hovorím, že budem robiť všetko preto, aby som s mojou dcérkou mala lepší vzťah, ako moja mama so mnou. Ona mi stále hovorí, že nemám materinský cit, že som tyran, že som sadista a neviem. jednoducho, že sa neviem dobre starať o moju dcéru.A tiež-každý, kto nás vidí, hovorí, že je veľmi zlatá, že je vidieť, ako veľmi sa jej venujeme a že mňa a manžela strašne ľúbi. Len moja mama to vidí úplne inak.Ale napriek tomu-nehovor, že ju neznášaš. Porodila ťa, určite sa z teba tešila tak, ako ty z tvojich detí. Ber ju jednoducho s rezervou. Ale myslím, že by ti veľmi pomohlo, keby ste sa odsťahovali niekam preč, aby ste sa tak často nestretávali.A tým, že sa s ňou nebudeš rozprávať, nič nevyriešiš. Ver mi. My sme to mali na dennom poriadku.

Ked sa už píše o mamách, pridám aj ja niečo o svojej, aj keď som už raz o nej písala. Vychovala sama mňa aj môjho brata, lebo môj otec zomrel na vojenskej základnej službe. Bola som chorá na močové cesty, čo dlho viedlo k pomočovaniu. Jedna múdra lekárka jej poradila, aby mi pár vyťala, keď sa to stane, že si nabudúce dám pozor. Tak som bola bitá, kým neprišla na to, že to k ničomu nevedie. Potom som v 15 rokoch dostala EPI. Odvtedy sa veľmi snažila mi organizovať život. Tento chalan nie, diskotéky nie, VŠ radšej nie, veď kto Ti pomôže, ak dostaneš záchvat. Akosi som tvrdohlavá a svoj život som si vybrala sama a je iný, ako mi ho diktuje mama. Počula som aj vety: deti by si nemala mať a keď mi zomrelo druhé dieťatko, veľkej podpory som sa nedočkala. Nemôže za to, týždeň po tom, čo sa mi to stalo, zomrela jej mama, o ktorú sa roky starala (mala Alzheimerovu chorobu) a ona mala čo robiť so sebou. Viem, že sa trochu obrnila proti citovým prejavom a ona svoju útechu nachádza v kostole. Ja vo svojich blízkych a rodine. Každý človek je iný a ktovie, akí budeme my o 30 rokov, keď nám život poriadne nafacká. Svoju mamu ľúbim aj keď je iná, už len preto lebo je to moja mama. Robila chyby, čo už, aj ja som mama a viem, že je často nemožné chybu nespraviť. A určite žiadna dobrá mama nerobí zle vedome a naschvál.

Ada, máš veľmi dobré

dievčata,všaka za podporu,ale teraz naozaj nemám silu niečo napravať.netvrdím,že ma nema rada,ale občas to treba aj prejaviť,nemyslíte?ako mlada som šla s kamaratkami do kina,na disku a tak vždy ma vyprevaala s tym,aby som niečo neporobila a nedovlekla pancharta.No to je dôvera?A ja som prave bola taka,že som nelozila za chlapmi.Vždy som si čakala na toho princa a ten prišiel keď som mala 19 a sme spolu 15 rokov.A teraz,prídeme z nakupu a ona začne nadavať že nešetríme,a míňame.A to je zas čo?Mam nechať deti hladne a pchať peniaze do perináča?A čo mi ich ona dava?Možno si vážiť takéhoto človeka?Možna sa na ňu nehnevať?Nuž,veľa otazok a odpoveded žiadne.Hádam sa len obrniť nezaujmom,žiť prer svoje deti a manžela,čo sú moje jediné výhry v živote.

prepáčte,ale narobila som tu toľko preklepov,chcela som rýchlo napísať veľa veci a potom to tak dopadne,Takže ďakujem za podporu

ale my nemame spoločnú domácnosť,byvam v rodič.dome,ona na prízemí a ja na poschodí,spolu platíme len plyn a enerrgiu.To je všetko.Každy si hospodaríme sami.neuveriteľne,však?A po ničom netúžim ako sa odsťahovať do vlastného hniezda.Ale kde na to vziať?Nemôžme si dovoliť postaviť dom ani kúpiť byt.Ja prácu nemám len muž a z jedného platu to nejde ani pôžičku vziať.Informovali sme sa.no uvidíme,čo nam život nadelí do budúcnosti.ono niekedy sa problemy vyriešia aj same keď tomu už ani neveríme.Asi tak ako ja neverím tejto predposlednej vete.Ahoj

Kleopatra.Keď sa bojíš,že by tie dvere vyrazil s tebou tvoj otčim,skús sa z mamou stretnúť na nejákej neutrálnej pôde.Otčim o tom nemusí vedieť.Spomínala si že brat sa vrátil k mame?Tak popros jeho nech to zariadi a ak mama nepríde,budeš v tom mať jasno.

Marcelka, o vysokom míňaní peňazí som mala aj ja na tanieri, tak som sa mamy spýtala, koľko minie týždenne na potraviny. Potom sme to prenásobili štyrmi, pridali náklady za plienky a vyšiel nám približne náš účet a potom som sa spýtala, ako veľa míňam, keď je nás jednoducho viac a jesť musíme všetci. A my sme si brali hypotéku, keď ja som bola nezamestnaná, takže to je aj o tom, čo všetko urobíte pre samostatnosť svojej rodiny. Ale to samozrejme niečo stojí a treba mať aj nejaké úspory. Skús si pozisťovať, aké sú reálne možnosti pri výške príjmu Tvojho muža. Neviem odkiaľ si, ale nehnuteľnosti sú teraz nižšie ako pred rokmi a možno by sa nejaký byt našiel . Je to aj o odvahe pustiť sa do toho všetkého a viem, že to nie je vždy ľahké. Držím palce.

Tak, prvý krok som teda spravila. Povedala som bratovi, nech sa spýta mamy, či môžme prísť pozrieť... Uvidíme, s akou odpoveďou príde.

Dnes príde brat, myslite na mňa

Tak brat prišiel. Spýtal sa mamy... Tá nevedela, čo má povedať, tak ho poslala za otčimom... A ten, že v žiadnom prípade, že ma nechce vidieť... Že koľko som sa neozvala... Takže tak... Mrzí ma to..
Ale viem, na čom som... Ideme ďalej...

Kleo, ale veď ty sa nechceš stretnúť s otčimom, ale s mamou. On ťa nemusí chcieť vidieť, veď ani ty jeho. Brat býva s mamou, alebo niekde inde, či blízko nej ? Neviem, ale mám pocit, že s tým celkom súhlasíš a tvoje ideme ďalej...No neviem, chceš sa vôbec stretnúť s tou mamou ? Vyzerá to tak, že to za teba vyriešil otčim a že ti odľahlo. Neviem, aké vzťahy máš so svojím bratom, ale nemôže mamu zavolať k sebe, len samú bez otčima, proste si niečo vymyslieť a stretli by ste sa uňho ? Vieš, ak by si veľmi chcela, tak cestička aj príležitosť sa nájde. A nevieš, možno aj tvoja mama niekde v kútiku túži po stretnutí s dcérou, len sa niečoho bojí. Alebo niekoho ? Pretrhni ten strach, jej aj tvoj. A možno bude tvoj život o poznanie krajší a bohatší.