Zabíjačka

Je 25. decembra. Čerstvo vymrznuté, objedené mandarínok so zrnkami, nasýtené Šafránkovej, omaškrtené medvedími labkami a unudené z včera dostanými hračkami sa so sestrou schovávame za knižky. Je večer, pol siedmej a na našej chodbe sa rozzvoní telefón. Nielen celá chodba cengá, najmä stena sa trasie, bo tento zázrak sme si úplne nanovo dali namontovať na stenu, keďže do našej chodby sa stolík nezmestil a mať telefón položený na zemi je už v týchto časoch nemoderné. Telefón, ktorým volaného skutočne vytočíte, aj keby ste priam nechceli, zazvoní trikrát, kým ho môj otec zdvihne. Súčasne mama vypochoduje mu spoza chrbta a natiahne uši. Vrznú chodbové dvere, ktoré oddeľujú babkin a dedkov byt a šedivá hlava vykukne tiež von.
„Dobrý večer, mama,“ pozdraví otec do slúchadla.
Moja matka si povzdychne a bez slova, akoby tajnou rečou si s babkou – jej matkou, prikývnu. Obe sa stratia v pivnici, odkiaľ počuť len rachot velikánskych hrncov a šuchot cibule.
Ja sa spokojne vrátim k „Hektor, vráť sa!“ a vanilkovým rohlíčkom a sestra si tretíkrát po sebe maľuje krivú čiernu linku nad oko.
U nás doma na to netreba ani slovko povedať, a každý vie, o čom bol ten telefonát. Otec začne pobehovať po dome a hľadať zateplené gumáky, bledomodrú čiapku s brmbolcom (veď nech sa mu smejú, blázni, jemu zima na uši pre ich vtipy nebude), mama prekutráva potravinovú skrinku i špajzu ( veď niekde tie krúpy číslo tri musia byť!) a babka odovzdane fňuká nad misou cibule, ktorú čistí.
Bude zabíjačka.

Mám zalepené oči a desať rokov. Nasadáme do studenej Dacie a napriek fúkaniu silného vetra, nočnému pripadnutiu desiatich centimetrom snehu a poľadovici na ceste sa rútime tmou na Brezovú. Pri Novom Meste nad Váhom sa mama s otcom povadí, veď prečo si práve u nás každoročne musí tá sviňa zlomiť nohu počas vianočných sviatkov? Už pred dvoma dňami, keď sme tam boli starký avizoval, že Mišo nejako slabo žere. A hľa. Predsa si tú paprču zlomil. Hádam ho, chúďa prasa, ona nechce nechať v bolesti do nového roku – argumentuje otec. Cesta plynie, zatáča sa. Pred Myjavou je mi na zvracanie. Kopec, zákruta, briežok, zákruta. Vítajú vás kopanice. V domčekoch sa začína svietiť a my prichádzame do kraja Štefánika.
Zastaneme pred ťažkou plechovou bránou, bo ako dobrý plot robí dobrých susedov, tak dobrá brána robí dobrých okoloidúcich – veď čo koho do toho, čo je za ňou, pustíme von radosťou skučiaceho Bodríka a začneme vykladať veci z auta. Pravá noha vpred a ľavá vzad sa šmýkame po ľade, mama s uplakanými očami horekuje, kde mohla dať „náš“ hrniec s červenou mašličkou na uchu – to aby si so švagrinami nepoplietli pri rozdávaní výslužky rovnaké hrnce, čo ako svadobný dar od svojej svokry dostali rok po roku, ako do rodiny postupne pribúdali (vďaka Bohu za monopolného výrobcu a nemenný výrobný program v tú päťročnicu, ktorý predišiel zvadám, že niektorá nevesta dostala hrniec väčší, či lepší), otec s naberaním ostrého vzduchu do pľúc nasáva svoj rodný kraj i dom. Dvor je odhrnutý a len tenučká vrstva ľadu na ňom sa vytvorila pod kotlinou, do ktorej práve prikladá starý otec. Muž vysokej postavy, bielych vlasov a hrdého držania.
„Vitajte,“ na prísnych tenkých perách sa zjaví úsmev a otrčí nahladko oholené líce voňajúce Pitralonom vnučkám.
„Ahoj, starý tato.“ Vnorím nos do tej voňavky.
„Icte sa najesť, pustím Miša pobehať a nech vám stará mannka dá frištuk.“
Ľúto mi je maša Miša – to meno dostané každé prasa, čo príde na tento dvor. Či vrhne mladé, alebo ho treba obrezať, všetko jedno. Je to Mišo, tak ako každá mačka je tu Dora, kocúr Juro a pes Bodrík.
Otvorím dvere do kuchyne. Zavanie na mňa teplo zo sporáka, na ktorom už vrie voda. Na čaj pre deti a na Meltu pre ženy i chlapov od smädu.
A v prostred tej kuchyne, kde jedna generácia samých chlapov vyrástla, stojí sťa jej generál stará mama. Vystíska si vnúčence a odvelí nás „do izby“, ako tu obývačku nazývajú.
Počuť telefón, ako tíško cinká podvojná linka , čo je v pivnici, podomácky pripojená, keď vytáča číslo k otcovým bratom.
„No prindite, Trenčania sú už tu.“
Potajme sa vytratím skontrolovať špajzu. Vždy ma fascinovala. Obrovské police plné kompótov a džemov, fliaš plnučkých domácich štiav a sirupov. Od samej podlahy po samý strop. Steny na bielo vápnom každučký rok olíčené a na zemi hlinený súdok s kapustou. Za dverami „sovok“ od podušky plnučký sušenej lipy, za kôš cibule i cesnaku. Pod okienkom, večne otvoreným, tri škatule. V prvej vianočné koláčiky všakovakých tvarov, v druhej zázvorové hrebene a v tretej, najväčšej praclíky. Také veľké ako detská dlaň, presne na trikrát do úst, čo vložíš. Navrchu slanou vodou potreté a kmínom posypané. Naberiem si ich, čo unesiem odniesť.
„Nože si vajíčka spravte, alebo šunky odkrojte,“ núka nás gazdiná.
„Nie mama, my nie sme hladní,“ uchmatne mi otec môj lup a zapíja ho horúcou čiernou Meltou, z ktorej sa parí. Kým dojeme prvý tanier praclíkov, buchnú dvere.
„No vitajte,“ vchádzajú dvaja otcovi bratia aj so ženami. Všetci majú okolo štyridsiatky. Môj bratranec so sesternicou ešte spia. Som sklamaná a tak sa schovám v „izbe“, aby som tam čítala môjho Hektora. V kuchyni počuť len tiché cinkanie lyžičiek a plynulú vravu žien.
Začína sa brieždiť. Svetlo vykukuje spod tmavej periny a na mňa idú prvé mrákoty.
Vrznú vonkajšie dvere a dlážka zaplače pod nohou gazdu.
„Nože nám sprav hriate,“ mrkne na mňa, keď vystrčím hlavu do dverí.
„Ja to neviem.“
„Tak sa nauč a pošli starú mannku, že už masár došiel.“
Niečo sa pohlo, ako na povel začnú kmitať po kuchyni zástery neviest. Jedna krája na jemnuško slaninku, iná uteká s hrncom na krúpy a ryžu. Tretia rezkejšie zotrie slzy, čo jej vyhŕkli nad kopou cibule.
Krčím sa na posteli v kuchyni, na ktorej ako chlapec spával môj otec a pritískam si na uši ruky. Mišo ani nezakvičal, len tupé buchnutie ťažkého tela a nasledovné zahrešenie počuť, bo prasaťu zadné nohy je treba vtedy držať a niekto vždy odskočí, takže ostavší musí sily za dvoch ukázať, alebo posledný prasací kopanec utŕžiť.
O chvíľu sa otvoria vchodové dvere. Stojí v nich starká, oči sa jej lesknú víťazne, v lavóre sadnutá krv.
„No kde ste s tým hriatym, chlapom zima je.“ Podíde k sporáku, odkryje hrniec a temno červenú „usadlinu“ doň opatrne vleje. Voda zašumí a v nej zanikne vzdych neviest. Dobre je. Nikomu sa nič nestalo.
Dovolím si von oknom vykuknúť. Hoc slnko ešte nevykuklo, svetlo je. Na dvore chlapi obstávajú prasa, horákmi z neho chlpy opaľujú, reťazami ho otáčajú a horúcou vodou z kotliny oblievajú. Na záver obložia slamou a zapália. Vtedy pristupujú ku kalíškom, z ktorých stúpa para a hoci mne sa zdá, že priam vriace pijú, keď pohárik na podnos pokladajú, na jeho stene zostáva biela masť. Slama na prasati horí, popol z nej vzlieta do vzduchu a ako závoj vdovy na sneh okolo sadá.
A potom to už ide rýchlo. Ženy sa do pivnice po siedmich schodkoch pokrytých ľadom –„pozor si daj, bo si nohu zlámeš, tatko posoľ to!“, „toť a bude brečka všade nanosená, nech si pozor dajú!“ – presúvajú a chlapi prasa na trojnožku vešajú. Všetko ide od ruky. Ja sedím v pivnici v ošúchanom kresle, z ktorého trčia odspodu perá. Na kolená sa mi čierna Dora „vykoťmerila“ a neviem, ktorá z nás je blaženejšia, či hladkajúca, či hladkaná. V sporáku puká, v rúre sa dusí pod pokrievkou ryža a krúpy, na panvici sa začína topiť masť a opekať cibuľka do jaterníc. Vchádza krstná. V rukách lavórik s pečeňou.
„Nechám aj na paštétu?“ rozkrojuje na dvoje.
„Nechaj, toľko na obed stačí.“
Všade vládne spokojná vrava a veselie. Každý má svoju úlohu. Chlapi vonku pri prasati, ženy vnútri pri škvariacej sa pečienke, krvi a mozočkoch. Strýko umne hlavu čistí, troma prstami, čo mu od nehody s pílou ostali obracia. Nie je znať, žeby mu dva chýbali. Starkí sa niekam vyparili, len útržky zvady počuť a úsmevy pod nosom dávajú vidieť.
„Ale veď im povedzte, je im to treba?“ zamieša sa moja mama.
Otec len mávne rukou.
O hodnú chvíľu prichádza starký, nesie lavór s preliatymi črevami a za ním hrdo starká. Vykračuje si do práčovne, ktorá v takýto deň najväčšmi z celého roku je mokrá. Prinesie si vodu a začne prať črevá. Bielunké, jemnunké povrázky, do ktorých naberá vodu a prelieva ich hore a dolu ma vytiahnu z kresla, kde som doteraz dozerala na variaci sa obed.
„Nože ovoňaj, neni sú cítiť?“ Vytiahne z plechového lavóra a podrží mi pod nosom. Akoby mohli, sú také krásne ako lastúra vnútri. Bledunké, s ružovým nádychom. Nastrčím nos, či náhodou, nebodaj. A tu zrazu plesk.
Starká mi so smiechom utrie nos aj bradu do prasacieho čreva. Okolo smiech, každý rok treba nové vnúča nedôverčivosti naučiť. Podávam jej zrezaný kravský roh a sledujem ako do nich dúcha. Bubliny vzduchu pretláča po celej dĺžke.
„Dobré budú, netrhajú sa.“
Jedenásť hodín. Obed. Okolo stola si sadajú premrznutí chlapi. Posúvajú sa z ruky do ruky taniere, lyžice a poháriky. Fľaša pálenky stojí v strede. Vrie voda na čiernu kávu. Každý si naberá sám, aj deti. Mozočky s vajíčkom, upražená krv na cibuľke, pečienka. Chleba je málo, treba ešte kyslé uhorky doniesť a cviklu. Dolu bradou tečie mastnota. Žalúdok sa teplým jedlom zapĺňa a hlava alkoholom. Nám deťom sa začína driemať. Keď sa všetci zasýtia uprace sa zo stola. Trikrát sa umyje, bo mäso sa ide na ňom robiť, slanina krájať, klobásky zarábať. O päť rokov i ja svoj nôž na slaninu dostanem. Budem stáť vedľa krstného a ten mi bude podsúvať najkrajšie kúsky od kože zbavené. Teta mi podsunie jednu kocku slaniny a ja od prvého odrezaného nechtu po prvý zárez do ruky sa budem snažiť, aby moje nakrájané kocôčky rovnako vyzerali. Do hrnca s kapustou putuje všetko čo sa nepomelie a nepokrája. Deti oberajú ochladenú hlavu do kaše a chlapi súťažia, ktorý krajším rezom oddelí mäso. Starká sedí v mojom kresle, no Dora sa už stratila, bo tam, kde sa mäso spracováva mačka i pes nemajú čo robiť. Začínam sa túlať po dvore. Nakúkam do chlieva.
„Prázdny je,“ zastane za mnou potichu starký a ja cítim, že tá prázdnota je aj v jeho srdci. Každého Miša ľúbi, každý mu ku srdcu prirastie. No keď príde čas a prasa si zas „zlomí nohu“, zas zvolá synov na pomoc.
„Poď kukneme čo vážilo.“ Ideme do miestnosti povedľa schodov. Plná jabĺčok a hrušiek je. Sedia si jedno vedľa druhého v policiach na stene. Hore žlté, zvonkové , pod nimi červeno zelené Jonatánky a úplne naspodku tmavo červený Sparťan. Zimné. Tie mám najradšej. Hryznem do tuhej šupky a zrazu sa mi zuby preboria do snehobielej chladnej dužiny.
„Na zabíjačke sú najlepšie jablká.“ Usmieva sa mama od dverí. Šúcha si jedno o zásteru a tiež sa doň zahryzne. V kadi na zemi pláva šunka z predchádzajúceho prasaťa, čo položilo život, pred sviatkami, aby z neho mohli pod stromčekom klobásky byť. Starký ju starostlivo pozerá, privoniava.
„Zajtra, keď pôjdem dať údiť klobásky, môžem aj šunku.“ Spokojne skonštatuje. Tu sa veľkosť gazdu veľkosťou šunky pozná. Nazerá na malú váhu a posúva na nej jazýček.
„Stošesťdesiat.“
Vonku sa pomaly stmieva. Oškvarky sú vytopené, klobásy v kadi oddychujú, kapusta ticho klokoce. Unavení ľudia sedia okolo stola a jedia zvyšky obeda. Pribudla polievka z mäsa, čo sa s chrenom a smidkami chleba je, kapusta a pečené mäso, čo aj ako výslužku dostaneme. Panenka so zvyškom „klobásového“ sa ešte dopeká. Prichádza čas na starú zrkadlovku. Starký vyťahuje fotoaparát. Tak ako sa v niektorých rodinách hovoria vtipy, tak sa u nás pozerá do „kukáčku“, kde ľudia dolu hlavou sú. Prach zlepil všetky mechanizmy a tak sa spoločná fotka ako každoročne nekoná.
„Pán Boh zaplať, dobrá sviňa to bola. Jesť nám všetkým dala. Vďační sme za ňu. Bárs by sme sa o rok takto všetci zišli zas.“
„Ale na rok už prasce nechovajte.“
„Nie už nekúpime. Veľa roboty je s nimi. Toto bola posledná.“
„No len aby.“
Tma už leží na ceste a aj okolité kopce zakryla. Len kde tu z okna vidím mihnúť sa vianočný stromček spoza okna. Súťažíme so sestrou, na ktorej strane ich je viac. Je nám ťažko od žalúdka a aj vzduch v aute presýtený zabíjačkou nás ťaží. Z diaľky už vidím Trenčín, keď sa mi oči začnú zatvárať.

Bárs by sme sa o rok takto všetci zišli zas.