Zákon zachovania energie trochu inak

ku 2.- naozaj to funguje-keď sa deti hadájú a sú k sebe zlé- a ja zareagujem s pokojom,tak sa postupne ukľudnia aj oni a občas sa dokážu jeden druhému aj ospravedlniť -lenže to je prípad 1 z piatich ,ak nie z desiatich ,väčšinou ma tie ich žabo-myšie vojny vytáčajú a robím krik aj ja...takže Kami, keď chceme meniť naše deti, asi budeme najskôr musieť zmeniť seba
a klasický prípad u nás doma...muž príde domov so zlou náladou...postupne sa prenesie na mňa-býva to samozrejme aj naopak...a postupne sa to prenáša aj na deti...alebo som v pohode...prídu deti domov zo školy...tam hádka,tam nádavky...a moja pohoda je fuč:-/ a odnesie si to chlap...tak neviem,či je to o zákone zachovania energie...ale tak to bohužiaľ funguje ...asi to treba naozaj nasmerovať tým dobrým smerom a potom bude všetko O.K.-aspoň zase na chvíľu

A teraz k zachovaniu energie..perfektne ovládam teóriu, horšia je aplikácia v praxi . Veľakrát si večer líham s tým, že zajtra už nebudem kričať a robiť cirkus, že si zachovám chladnú hlavu, blá,blá, blá...Sľuby! Ich splnenie závisí od toľkých okolností. Ale u mňa najviac asi to, či vidím aspoň malilinkú odozvu z druhej strany. Máme doma trinástku, ktorou hormóny metajú v plnom prúde. A dočkať sa od nej pozitívnej reakcie, to sú svetlé chvíle . Ja neviem, my mávame také obdobia, keď sme obe "ústretové" a mávame aj obdobia, keď sa len na seba pozrieme a už vrčíme (tak jasné, že toto berte s nadhľadom.) Ale mávame aj obdobia, keď moja pubiška zahlási "čo kričíš?!" na to, ako jej 10 x slušne a potichu niečo zopakujem. Jasné, že každým razom sa sila môjho hlasu zvyšuje... Kto to má ťažšie? Ja s ňou? Či ona so mnou? Či môj manžel s nami?!

Ja neviem, dievčatá. Mne sa momentálne stáva s malým "len" taká vec: súrodencov nemá a neter tu oxiduje málokedy - len na jej "nevystatosti" raz poriadne zazriem a ona zmizne z dosahu, ale malý má teraz také idiotské tendencie: jednoducho bude aj hodinu - dve skuvíňať a békať. Nejde o plač; je to len akési kvílenie počas ktorého mu nič nie je dobré. Okamžite púšťam robotu z ruky, ideme sa hrať. Vyťahujem na neho to, o čom viem, že to má rád - hračky, činnosti, poukazujem práčku a pchám ho do nej (hahaha-zväčša sa tam on sám lebo je to zvedavec), vyberáme riady - ale on len kvíli a kvíli. Prichádza na rad moje zarevanie, niekedy až zvriesknutie a - ľudkovia boží, neverili by ste, ono to prestane ako švihnutím zázračného prútika. Preto ho už ani len nenechávam vybičovať to na hodiny ale mu to zatrhnem po desiatich minútach a sme spokojní obaja.

Skúsme sme si spomenúť na svoje súrodenecké rivality (hádky, bitky...), tiež na svoje pubertálne obdobie. Ja ako dieťa som sa so svojím bratom neustále škriepila a vždy to skončilo bitkou, veľkým plačom a krikom našej mami (raz si pamätám aj na varechu ). V puberte som bola neznesiteľné, odporné decko (súdim podľa seba), navyvádzala som sa somarín a to doslova, že sa ešte dnes čudujem, že ma rodičia nepredali, alebo neposlali do ústavu . Boli veľmi trpezlivý.
Teším sa na obdobie puberty mojej dcéry, to budem visieť niekde z okna s povrazom okolo krku .
Ale po tomto období, prišlo obdobie kľudu a našla som si aj cestu k mojej mame (dovtedy som ju považovala za votrelca v mojom živote), zdôverovala som sa jej.....všetko to čo dcéry by mali so svojimi maminami robiť. Dnes mám s mamou úžasný vzťah, nemenila by som na tom nič. S bratom sme sa zase vzdialili, už sme sa nebili, neskôr ani nerozprávali-dôverne a teraz, z času-načas sa navštívime, povieme pár formalít a to je všetko. Smutné , ale žiaľ realita.
Takže naštartujme nervy zo železa, veľa pochopenia, lásky a predstavy, že jedného dňa bude lepšie , kedy......??? Jedného dňa, aj nám to chýbať bude

No, oheň a voda dokopy - buď budeš kúzelník alebo to urob ako vraví Renka. Pár rokov by ti takto hádam aj vydržali. A potom - starší bude v puberte a ak sa mu "nepohorší" tak sa možno jeho povaha "na dobré (resp. lepšie) obráti. Skús to v lete, počas prázdnin. Možno aj malá začne spať poriadne a aj malý by prípadné zvykanie si mohol dospávať v priebehu dňa. Pozri, prázdniny sú tu čochvíľa...

Kami, ja to už mám v reáli. V izbe sú tri baby, najstaršia je na vysokej, tak sa vyskytuje len cez víkendy a už je dá sa povedať dospelá , takže jej správanie len sem tam vybočí z normálu, t, j, poháda sa s mladšou dcérou tú najmladšiu berie s veľkou toleranciou, takže je to v pohode, ale nechci vidieť spolužitie strednej s najmladšou, no ako Ty vravíš voda a oheň. Staršia kričí a mala pre istotu reve a vola ma hned , aby som to išla riešiť. No to sa nedá, staršia mi začne vykrikovať, že mala je rozmaznaná a že ja ju nezvládam, keď začnem pekne dôvodiť, aby trošku ubrala a uvedomila si, že sa háda so sedemročným dieťaťom ako keby to bol jej seberovný protivník, tie decibely má idú zabiť, tak to len predýchavam.A tak ich spolužitie je ako v talianskom manželstve, presvedčte malé dieťa, aby sem tam nezabrdla do sestriných veci/čo jej prísne zakazujeme/ a presvedčte staršiu, že nech to neberie tak tragický ved nič sa nedeje pokiaľ nejde o život a mala to cíti, že tu staršiu vie vytočiť zakaždým, a tá sa pravdaže da vytočiť a ja som medzi dvoma frontami, ale neberiem to tragický veď dá Boh vyrastú z toho , len neviem kedy a faktom ostáva, že tým , že som ju mala neskoro, tak moja energia sa vyplytvala už pri tých troch starších a tak teraz sa snažím prežiť bez ujmy na zdraví svojom , ale aj ich.