Vsetko zle je na nieco dobre

Dlhsie som sa zaoberala myslienkou zdvoverit sa s niecim, co len tak nevymazete. Z duse, ani zo srdca. Snad preto, aby som povzbudila a pomohla dievcatam a zenam, ktore maju podobny problem, aby sa nebali riesit ho, snad preto, ze sa mi ulavi. Ale, podme pekne po poriadku, verim, ze vydrzite do konca
Zacnem asi tym, ze som sa v roku 2007 vydala za uzasneho muza, v com sa stale, den za dnom utvrdzujem viac a viac a dakujem Panu Bohu, ze mi doprial takyto dar. Svadba bola v septembri v nadherny slnecny den. Rozpravka. Kedze byvame s mamkou, musime byt k sebe vsetci tolerantni, a poviem Vam, nie je to vzdy jednoduche, urcite aj pre silne citove puto medzi mamkou a mnou Ale da sa to svladnut. Mamka nam v mnohom velmi pomaha.
Den isiel za dnom, aktivne som si hladala zamestnanie, avsak zhruba o dva mesiace po svadbe som neplanovane otehotnela. Velmi sme sa tesili na drobceka, ktory mi rastol pod srdcom. Bolo mi velmi zle, neustale som zvracala, ale v prvych troch mesiacoch je to "normalne". Stracala som na hmotnosti, nic mi nechutilo, zo vsetkych voni a pachov mi bolo nevolno... A tak som skoncila v priebehu vianocnych sviatkov v nemocnici na infuziach. To neustale zvracanie, na ktore mi nic nezaberalo - to bola normalna sucast tehotenstva, ale mala som ine tazkosti, ktore az tak typicke neboli. Kazdu noc som mavala nocne mory, stale mi bolo na odpadnutie, dokonca aj ked som sedela, alebo lezala, sa so mnou krutil cely svet. Mala som dvojite videnie, krce v koncatinach, ale aj v drieku a trochu aj problemy s recou - nevedela som poskladat jednu normalnu suvislu vetu, problemy s pamätou a deja vu bolo na dennom poriadku. A navyse depresie, ze som bez prace a ze nemozem prispievat do rodinneho rozpoctu a... Pravidelne som chodievala na vysetrenia, krv, moc, Usg v poriadku. Az nastal zlom. Ked som mala zvysene FTP v ramci krvnych testov. Strasne som sa prelakla. Mohlo to znamenat urcitu vadu ako rastep, Downov syndrom a pod. Od lekara som prisla ako bez duse. V hrdle som mala velku hrcu. Ked prisiel manzel z prace, vrhla som sa mu do narucia a srdcervuco som nariekala Vsetko som mu povedala. Bol z toho nesmierne smutny, ved kazdy tuzi mat zdrave, chytre a krasne dietatko. On, napriek tomu mi dodaval uzasnu silu, hned zacal vyhladavat informacie o detoch s Downovim syndromom. Neuveritelne som sa bala. Ze to nezvladnem. Ze sa pomätiem. Lekar ma ubezpecoval, ze moze ist o nahodu a vsetko bude v poriadku. Nam to ale nedalo a na odporucanie mojej svagrinky sme navstivili este jedneho lekara. Jemu sa este pred "inkriminovanym" odberom cosi nepozdavalo na USG, ale vsetko sa zacalo sypat az neskor. S mamkou sme v jednu marcovu sobotu pripravovali mensiu rodinnu oslavu. Mala 50ku. Na manzelovo naliehanie sme sli za tym lekarom, mal sluzbu. USG trvalo nezvycajne dlho a bolo mi jasne, ze je zle. Rovnako, ako moj lekar, mi odporucil amniocentezu. Mala som malo plodovej vody - babatku sa nevyvinuli oblicky, teda sa nemala ako vytvarat. To nie je mozne. Uz som bola v cca 18. tyzdni, prestalo mi byt nevolno, normalne som jedla. No, iste si viete predstavit, co sa odohravalo v mojom vnutri pocas oslavy. Manzel mal tiez sviatok - meniny a od svagrinky - jeho sestry mal na blahozelani venovanie "Oteckovi cakatelovi". K tomu mi este priniesla nejake veci, ktore nosila, ked cakala dietatko. Prijala som to s usmevom. Mala som ale pocit, ze vyletim z koze. Aj ona tusila, ze nieco nie je v poriadku a cestu z oslavy domov preplakala. Dalsi tyzden ma cakal odber plodovej vody. V podstate to nie je az take bolestive. Len pocit, ked vam prepichnu ihlou maternicu a vedomie, ze aj tak je to zbytocne, ked viete, ze tak ci tak potratite a podstupite zakrok... Po troch vpychoch odobrali asi jednu malilinku kvapocku vody. Ortiel znel jasne. Anhydramnion, Potterovej syndrom. Potrat. Srdiecko este bilo, zacala som ale mat trosku bolesti. Tak sme sli za knazom, ktory nas oboch poznal, ten, co nas sobasil. Modlili sme sa za to, aby to dopadlo tak, aby sme nemuseli zasahovat a prerusovat zivot... V jedno rano sme si ho v duchu pokrstili. Spustil sa lejak. Plakali sme. Aj obloha za oknom. A tak som po treti raz skoncila v nemocnici. USG ukazalo, ze srdiecko nebije. Zrnko piesku mi padlo zo srdca. Dostavala som tablety na uvolnenie krcka maternice. Zakrok prebehol bez komplikacii. Prebudila som sa a citila som velke prazdno. Zaroven, dostala som chut zit, zacat nieco nove. Pasovala som sa s mliekom, ktore sa mi pustilo hned potom, takze som si zaväzovala prsniky, brala lieky. Mala som normalne sestonedelie. Skratka, dlhotrvajuci menzes. Normalka. Avsak na par vynimiek. Neustale som mala problemy s dvojitym videnim, pocitom na odpadnutie, krcmi... Uzasne velkonocne sviatky. Tak som zasla za mojou lekarkou (este som chodila k detskej, nemala som este 26). Zverila som sa jej s problemami, ktore ma neustale suzovali. Poslala ma na neurologiu, podstupila som magneticku rezonanciu. Doniesla som jej vysledok. Ked sa pozrela na vyhodnotenie, zhlboha sa nadychla a povedala, ze ona to radsej riesit nebude a necha to na kompetentnejsieho odbornika. Pani doktorka, prosim, povedzte mi, co sa deje? "Zlatinko, nechcem to byt ja, kto ti to oznami." Nakoniec som to z nej vymamila. "Vsetko, priznaky, lezie v mozgu, nasvedcuje tomu, ze sa jedna o Sklerozu Multiplex." Oblial ma studeny pot, stiahlo srdce. Pane Boze, preco prave ja? Cestou do prace ma opät obtazovala hnusna hrca v hrdle. Na pol ceste som to uz nevidrzala a slzy sa mi pustali dolu licami. Kaslala som na spolucestujucich. V robote, ktoru som si medzicasom nasla som sa nevedela zastavit, ale nikomu som nic nepovedala. Ani doma. Ani manzelovi. Na neurologii mi odporucili lumbalnu punkciu. Pre istotu. Posledna nadej. Uz som sa vzdala. Ked to malo prist, tak uz s tym nic nespravim. Skoncim na vozicku. Co uz. Manzel ma vzal do Zdiaru na vikend, trosku si oddychnut od prace a pod. Stale nic netusil. Nase milovanie bolo tak krasne, plne lasky, nehy, vasne a uplnej oddanosti. Nieco neskutocne. Potom som plakala. Zvyknem potom plakat. Bala som sa, ze okrem ineho, co so sebou tato choroba prinasa, vsetko krasne, co pri milovani prezivam, samozrejme okrem srdca, ze to pomaly, ale isto prestanem citit. Nastali dni, ked som mu, aj mamke musela oznamit, co sa deje, ze podstupim lumbalku. "V ziadnom pripade!" "Chces ochrnut?!?" Bola to pre nich silna kava. Presvedcila som ich, ze je to posledna moznost, ako dospiet ku konecnemu zaveru. Tak som opät raz zamierila do nemocnice. Tentoraz na neurologicke oddelenie. A lumbalka? Nuz, nic prijemne, trochu bolestive pichnutie do chrbta. Pichnutie mozte pocitit aj v inej casti tela - na pricine su nervove zakoncenia. Po zakroku som musela lezat vo vodorovnej polohe. Nesmierne mal bolela hlava, zvracala som. Bola so mnou na izbe pani, ktora ma velmi povzbudzovala . Manzel aj mamka sa o mna vzorne starali. Rodina ani priatelia to nicom ani len netusili. Obcas pojasena, obcas tajne depresivna baba lezala a premyslala. A premyslala. A premyslala. Co dalej? Potom som sa dostala na izbu s viacerymi zenami. Bolo leto, velmi teplo. Tu, na tejto izbe som sa stretla s inymi osudmi. Jedna teta pravidelne dostavala epilepticke zachvaty, bola po neviem kolkej porazke. Mala uzasneho manzela. Ten lezal na tom istom oddeleni, tiez mal nejake problemy, no vzdy, ked bolo s tetou zle nedobre, pribehol a pomahal jej prekonavat zachvaty. Krmil ju, umyval. Drzal za ruku. Bolo to take dojemne. Ale uzili sme si aj vela srandy. Taky babinec. No, ale dostala som sa niekam inam. Jedna zo spolupacientiek mala Sklerozu Multiplex a k tomu pridruzene ine problemy. Tvrdila mi, ze som sa sbytocne trapila a podstupila lumbalku, ze magneticka rezonancia je 100%. Uz som sa videla na voziku. Manzel mi dodaval nesmiernu silu. Tak som si este jeden tyzden pobudla doma, oddychla som si a znovu nastupila do prace. Prisiel den D a ja - beznadejny pripad som zavolala na neurologiu ohladom vysledkov. Nevedela som sa dovolat. Bola vizita. Tak sa to natahovalo. Az nakoniec... Dovolala som sa. Nemohla som uverit vlastnym usiam. Likvor - je v poriadku! !!! Pane Bozeeeee, dakujem Ti . Hned som zavolala manzelovi a radostou cez slzy som mu oznamila tu skvelu novinu. Sme nesmierne stastni, ze sa SM nepotvrdila. Ale, po pricinach sme museli patrat nadalej. Na kontrolnom vysetreni u neurologa sa mi dostali do ruk papiere s vysledkami - aj krvnymi. Tam bola urcita odchylka, preto ma lekar odporucil na hematologiu. Pre vysledky som sla s vedomim, ze pridu len na tu moju vecnu chudokrvnost. Nic viac. Nakoniec, predstavte si, zistilo sa, ze vsetky tie peripetie sposobila moja husta krv. Kedze som nemala prekrvenu placentu, plodik nemal vyzivu a... No a co sa tyka neurologickych problemov, zrazeninky pravdepodobne sposobili nedokyslicenie mozgu a nasledne vzniku lezii v nom. Nuz, som rada, ze po vsetkych tych utrapach a nestastnom tehotenstve sa konecne prislo na koren problemu. Ale, aj tak sa pytam sama seba ci bolo toto vsetko potrebne. Mam trochu tazke srdce na mojho gynekologa, ktory nepatral po pricinach toho nestastia - ved Potterovej syndrom u 25 rocnej pacientky? To nie je celkom normalne. Na strane druhej, hnevam sa teraz na seba. Preco, az ked mi bolo najhorsie som si zacala uvedomovat, aky je zivot krasny? Preco, som sa az vtedy zacala radovat z malickosti, pre niekoho az banalnych veci? Z vonavych ran, z mamkinej slepacej polievky, zo spevu vtakov, z hry s nasim stvornohym milacikom. Zivot je prilis kratky a vzacny na to, aby sme ho necinne presedeli pred televizorom, v nakupnom centre. Clovek sa uci zit cely zivot. Ani presne neviem, koho som tymto prispevkom oslovila. Verim vsak, ze pomozem niekomu, kto sa stretol s podobnym problemom ako ja a bude to vediet riesit skor, nez pride na to najhorsie. Momentalne pijem vela tekutin, uzivam lieky na riedenie krvi a pokial otehotniem, bude mi lekarka pichat injekcie. Pevne verim, ze tentokrat sa to podari. Este chodievam kazdy mesiac na injekcie - zlte teliesko mi nevytvara dostatok hormonu a tak som stale pred menzesom mala ruzovkasty vytok. Ale to je uz hadam najmensi problem (hoci po prvom vpichu mi na zadku navrel poriadny zemiak a nevedela som si tyzden sadnut . Urobil sa mi tam absces, sla som na chirurgiu, nastastie to zachranila visnovskeho mast . Zajtra ma to opät caka, tak hadam sa to nebude opakovat. Tak sa mavajte, zenicky moje, mamicky, a hlavne v zdravi ostavajte . A VSETKYM VAM ZO ZRDCA PRAJEM KRASNE PREZITIE VELKONOCNYCH SVIATKOV