Ahojte neviem či to sem patrí ale mám kamarátku, ktorá ma ťažko postihnuté dieťa/telesne aj duševne/ biolo to prvé tehotenstvo a keď jej doktori povedali o postihnutí ž nebolo možné s tým nič robiť. Všetcia ju utešovali, že veď jej pomôžu, keďže nemá vlastných rodičov tak svokrovci a švagriná boli prví ktorí kričali my ti pomôžeme. Nestalo sa tak. Je sama na všetko, muž pracuje na týždnovky aby mali pre malho viac peňazí na všetky pomôcky a lieky, ktoré potrebuje veď vieme že poisťovne nepreplácajú všetko. Malému sa vďaka nej a tomu čo pre neho robí polepšilo. Síce jej sa to už ani nezdá ale keď ho človek vidí iba keždé dva tri mesiace vidí aké pokroky robí tomá 8 rokov a vidieť na ňom každý kusok pokroku. No napriek všetkému minulý rok otehotnela, veľmi sa bála ako to bude zvládať no nakoniec sa tešila. No prišiel šok doktor jej odporúčil amniocentézu keďže genetické testy s krvy ukazovali znova poškodenie dieťaťa. Bohužial amniocentéza potvrdila doktorove obavy. Na základe toho jej odporúčil interupciu. Nepovedala to rodine iba mužovi samozrejme a mne. Chcela radu mám to urobiť alebo nie? Ja som jej nevedela povedať nato nič. Nakoniec sa rozhodla, že radšej sa bude trápiť sama ako vidieť ako sa trápi aj jej dieťa. Podstúpila zákrok, keď sa to dozvedela jej milovaná svokra okamžite ju vypoklonkovala, že ona by to nikdy neurobila, že je zlá matka a takéto podobné nezmysli. Dnes s mužovou rodinou neudržujú vzťahy žiadne. Dozvedel sa že aj jeho mama kedisy dávno podstúpila interupciu s odovodnením že zostala vdova a nemala by dieťa ako uživiť. Týmto si urobil názor na vlastnú matku, ktorá pohrdala nevestou a pritom jej vôbec nepomohla ani keď jej slubovala pomoc a oporu. Vlastného vnuka videla len tri krát a to má 8 rokov.
Včera bola na reflexe podobná reportáž o chlapcovi , ktorý má 20 a je pripútaný na posteli.Narodil sa zdraví ale prišli mu nato že má svalovú distrofiu. Plakala som celý čas ako som sa dívala nato. Matka ho opisovala ako slniečko a on naozaj taký bol. Usmiaty a zmierený so svojim osudom. Mama sa nanho dívala s láskou ale so slzami v očiach a so slovami na perách že dakuje Bohu za každý prežitý okamih so svojim synom.
Každý sa vyrovnáva inak s ranami osudu, ktoré mu život pináša.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
S dovolením sem chcem hodiť jednu ďalšiu, veľmi ťažkú tému, avšak myslím, že sa hodí do diskusie. Začala sa písať v jednom starom, prachom zapadanom blogu a tak by som (dúfam, že to dievčatám nebude vadiť) sem prekopírovala príspevky k tejto téme.
11. September 2007 - 11:50 — molekula
akira si mimoriadne dievca-zena..preto pisem dievca,lebo by si mala este zit zivot dievcata,ale dakym sposobom si tak skoro dospela...citam tvoje prispevky a ziram ako moze take mlade dievca mat taky pohlad na zivot...TEN KLOBUK DAVAM DOLE JA PRED TEBOU.....neviem sa docitat tvojich prispevkov tolka neha a mudrost je v nich skryta....SI UZASNY CLOVEK.. DRZTE SA OBE...
a k tomuto prispevku len tolko je to zaujmava aj ked smutna tema..vcera v crepinach davali Gabrielu Piroskovu a jej osud neviem ci ste to pozerali..ja stale neviem co si o tom mysliet...v skratke narodilo sa jej dieta(syn) z vyraznym poskodenim ja uz ani neviem coho...proste pointa bola ako si ona zelala aby to dieta zomrelo...z tej vety mam doteraz zimomriavky..ked jej to oznamili priala si "ZOMRI,PROSIM TA ZOMRI HNED TERAZ...." tuto vetu vyslovila niekolko krat za jeho 3,5 rocny zivot...nakoniec naozaj zomrel..par krat ho museli resustitovat a ona sa hnevala na lekarov,ze umelo predlzovali jeho zivot....stale ma to desi ale asi to nikdy nepochopim...neviem.....co vy nato?
* odpovedať
11. September 2007 - 15:01 — an
ten príspevok som pozerala a máš pravdu,je to smutná téma.Pre mňa o to viac,že sama mám postihnutú dcéru.O tom,že princeznička nebude v poriadku ,som sa dozvedela v 36t. Lekár to vyslovil len ako podozrenie,neurobil o tom žiaden záznam do tehot.knižky,nedoporočil žiadnu ďaľšiu kontrolu a všetko to zaklincoval vetou:ak by to aj bola pravda,už s tým nič neurobíme.A ja naivka/vtedy/som si myslela,že keby sa naozaj dialo to,čo vyslovil,nenechal by ma celý mesiac len tak /robila som na novorod.odd. a s dotyčným lekárom sme sa takmer denne stretávali na pôr.sále/.4 týždne-čas pred Vianocami/cica-mica sa narodila 31.12./,neistota a strach.S manželom sme sa dohodli,že si ten strach odtrpíme len my dvaja,stále som dúfala,že to nebude pravda.Prišiel ten deň,keď sa od základov zmenil náš život,naše presvedčenie,náš rebríček hodnôt.Diagnóza sa potvrdila a ja som napriek prvotnej bolesti cítila neskutočnú silu bojovať za svoju dcéru.A ona to určite vedela,pretože mi pomáhala,ako bolo v jej silách.Len raz som zapochybovala:keď lekár vyjadril podozrenie,že pôvodcom našich problémov je nádor na mozgovom kmeni/našťastie sa nádor vylúčil-bolo to "len" krvácanie/.Vtedy som aj ja v duchu uvažovala nad tým,či by nebolo lepšie,keby.....
No a sme tu spolu už 6 rokov,spolu so svojimi radosťami i starosťami,niekedy veselo,niekedy smutne.
Vyjadrenia G.P. vyzneli dosť kruto,no ja si nedovolím ich komentovať.
No ako sa p.Gabriela hnevala na lekárov,tak by možno iný rodič prosil lekára o každý jeden deň,ktorý by mohol byť so svojim dieťatkom.Nie všetky postihnuté deti majú bolesti a trpia,no kvalita ich života je ovplyvnená aj postojom a konaním ich najbližšieho okolia.S ochorením svojho dieťatka sa nezmieri ani jeden rodič,no dá sa s ochorením naučiť žiť,prijať ho a trochu aj rešpektovať.Ja som mala tiež na výber,či budem doma sedieť nad postieľkou a plakať,aký je život krutý,nespravodlivý....Druhá možnosť bola,že sa budem snažiť dať našim dcéram šancu vyrastať v šťastnej rodine.Niekedy sa darí viac,niekedy menej,ale pracujeme na sebe neustále.
* odpovedať
11. September 2007 - 17:08 — Akira13
V prvom rade: veľmi krásne ďakujem za povzbudivé, teplé a ľudské slová, občas tak uvažujem, či už to tu nepreháňam, na všetko sa musím ohlásiť, všetko okomentovať... ale ja už taká som a budete ma tu musieť "trpieť", lebo ja sa sem vraciam rada A mimochodom, ja vôbec nie som dospelá, ľudia na ulici ma považujú za besnú, staršiu sestru Nikdy nechcem byť pravý dospelák, tí ubližujú a vôbec nič si z toho nerobia. Stále chcem vidieť hada hroznýša a nijaký klobúk! (kto čítal Malého princa /moju bibliu/, vie))
A k Črepinám, alebo aj k Novinám plus, kde to rozoberali podrobnejšie (videla som to len hmlisto, popri rozhovore s našou ukecanou slečnou) sa môžem vyjadriť z pohľadu, ktorý videl aj si prial všeličo.
Nicol sa narodila o 18:30, o 21:00 po mojom prebratí z narkózy za mnou prišla detská lekárka, aby ma poinformovala. Začala veľmi smutným, zastretým hlasom, hovorila dlho a každé jej slovo ma pichalo pri srdci. I keď rozprávala citlivo a s pochopením, hovorila však, že v tomto momente naše vytúžené dievčatko bojuje o život, možno už ráno nebude. Hovorila, aké máme šance, ako nesľubujú a radšej sa máme pripraviť na to najhoršie. Plakala som a plačem aj teraz. Z toho zúfalstva a najväčšieho ľudského nešťastia. Avšak aj cez slzy som nestratila hlavu, odpovedala som, že jej slová chápem, pretože tie slová boli také opatrné a ja som sa potrebovala cítiť silná. Pýtala som sa a povedala som, že bude ako byť má, že musí žiť, ale ak sa má celý život trápiť, tak radšej nie.
SO SMRŤOU SA Mi VYROVNÁ ĽAHŠIE, AKO S UTRPENÍM.
Majka, výnimočný človek porodila dvoch zdravých synov, ale s "chybičkou krásy". Ľudia polemizovali, označovali jej rozhodnutie dať im šancu na život ako nesprávne, prejavil sa ľudský, mediálny hyenizmus. Žijú, musia bojovať, ale sú statočný a určite to vybojujú.
Avšak sú mnohé iné prípady, detičky so strašnými bolesťami, bez zraku, sluchu, za ktoré dýchajú prístroje, bez "života", pretože to už život nie je. Tí strašný "duchovia a tiene", s ktorými musia bojovať ľudia, ktorí ich milujú a každý deň prežívajú ich bolesť s nimi, ten "čierny havran" ktorý napovedá, že vykúpenie je iba smrť...
Ten najhorší pocit, keď sa dieťa pýta, či zomrie,prečo ho to bolí a prečo mu nepomôžu, neskôr už ani otázky iba utopia a stále iba trápenie.
Tá bezmocnosť a čakanie na tú strašnú chvíľu, ktorá je v tomto prípade taká oslobodzujúca.
Ak by som bola ja v tomto prípade, či už chorí alebo milujúci, hovorím: nechajte človeka zomrieť so cťou a v pokoji. Veď prečo predlžovať trápenie, keď nevyhnutne príde smrť. A čím skôr, tým menej bude bolesti.
Nie je to pohľad človeka, ktorý to nezažil, ale matky, ktorá prosila Boha o šancu- žiť, alebo zomrieť.
* upraviť
* odpovedať
11. September 2007 - 21:37 — yaya
žiadny človek na svete nemôže povedať rozhodujúce slovo, či nechať alebo nenechať takto postihnuté dieťa žiť alebo nie....ja by som na mieste Piroškovej tiež si v duchu hovorila, aby to dieťa zomrelo, ved sa preboha trápi, dýchajú za neho len prístroje, šak to nie je ako u postihnutých detí s jedným alebo viacerými postihnutiami, ked trebárs môže samé chodiť, ale má len DMO, alebo môže chodiť, aj behať, lebo má len mentálnu retardáciu....ked vás ako tak vníma, vtedy sa ani nerozmýšľa, či nechať žiť, alebo nie.....ale ked vás ani nevidí, ani nevníma, ani nevie, že vôbec je, a takto to trvá niekoľko nekonečných hodín, týždnov, mesiacov, rokov a ty stále dúfaš, že sa stane zázrak, aj ked vieš, že sa nedejú....ja by som na mieste Piroškovej tiež tak rozmýšľaľa......alebo...???!!!!! keby to bolo moje dieťa, keby...tak naozaj to nie je také jednoznačné....vtedy naozaj veríš, že zázraky sa dejú a čakáš na ne každú hodinu, týžden, mesiac, roky....keby to bolo moje dieťa, tak by som na zázrak verila.....
* odpovedať
12. September 2007 - 18:16 — Akira13
Zázraky sa dejú, vidieť ich na každom kroku- 500, alebo aj 1000 gramové bábätko, láska dieťaťa s Downovým syndrómom, jeho chuť žiť, ľudia, ktorí sa po rokoch preberú z kómy či človek po mozgovej mrtvici ktorý krôčik po krôčiku postupuje cestičkou za normálnym životom...
Toto sú skutočné ľudské osudy a zázraky ktoré sa im dejú, avšak do mŕtveho tela bez duše sa život už nevráti. Je to smutné a strašné, ale na to, aby sa tak stalo by bolo treba priveľa zázrakov- a tie, ako vieme, sú iba v obmedzenom počte na prídel každému podľa zásluh...
Na zázrak veríš vždy, preto je mi proti srsti niečo ako "posledná injekcia", ale keď už srdiečko prestane biť...
a oni vrátia "do života" "živú mrtvolku", niečo na tom nie je v poriadku.
Človek (v takejto situácii je jedno, či ide o dieťa alebo inú, milovanú osobu) leží na posteli, dýchajú a žijú za neho prístroje, nevidí, nepočuje, necíti, iba sa sčasu na čas strhne evidentne bolesťou a Ty každú jednu sekundu jeho života rozmýšľaš, ako mu pomôcť, aby už preBoha netrpel, asi ani nemáš čas uvažovať nad zázrakmi.
Ja by som asi (určite) rozmýšľala nad človekom, nie sebecky nad sebou, že ho potrebujem, lebo ho ľúbim. Keď ho naozaj ľúbim, chcem mu dať šancu na niečo lepšie.