Blíži sa máj - lásky čas...

Blíži sa máj – lásky čas, a tak si akosi podvedome pripomínam niektoré svoje ľúbostné aféry. Moja prvá spomienka patrí nádhernému Talianovi, zhodou okolností sa volal Giacomo. K priezvisku sa dostanem neskôr. Pracovala som vtedy ako obyčajná predavačka v potravinách. Dostali sme nové pokladne, registračné, na báze PC, a ja som sa nešla za ten svet naučiť ich obsluhovať.

Čo čert nechcel – alebo možno chcel, prvým zákazníkom bol práve onen Talian. Niečo mlel po anglicky, bol dosť netrpezlivý, tak som len odpovedala „I am sorry,“ a pre seba som si zamrmlala „zaondiata kasa nová...“ Chytil sa. Dokonca lámanou slovenčinou: „Ty vedieť moja meno? Áno, ja Casanova. Išla na káva?“ A tak som išla. Slovo dalo slovo, iskra zaiskrila a skončili sme v posteli. Môžem povedať, že ak bol potomkom známeho zvodcu žien, tak za tie roky techniky svojho prapredka určite značne vylepšil. A jeho povesti neostal dlžný vôbec nič – časom som zistila, že cestou odo mňa, z ôsmeho poschodia, obieha všetky „chtivé“ susedky a s radosťou vyhovuje ich hriešnym chúťkam. Keď som ho ale uvidela vyliezať z prízemného bytu osemdesiatročnej Lepáčkovej, viac som ho k sebe nepustila. Nikdy nezvonil dlho, raz-dvakrát, pobral sa o poschodie nižšie a nižšie, až nakoniec na to ôsme úplne prestal chodiť.

V tom čase som už ani nebola kvôli nemu mrzutá, pretože som večery a noci trávila s arabským šejkom Abd – el – ahahah –om. Druhá polovica jeho mena vo mne evokovala slastné vzdychy erotického charakteru, samozrejme úplne mylne, ako som čo nevidieť zistila. „Ah, ah, ah“ sa z mojich úst najčastejšie ozývalo vtedy, keď ma nútil ešte aj do kina zahaľovať si tvár a musela som prestať chodiť na plaváreň. Jedného dňa som sa pristihla, ako sa pokúšam uškrtiť samu seba starou arafatkou. Vyhodila som ho. Skôr, ako by ma donútil nosiť aj tie odporné dlhé čierne šaty ... A pre zmenu som sa poobzerala po nejakom poriadnom Slováčiskovi.

Peter Lízal sa volal, a tak som si myslela, že... Na tom absolútne nezáleží, čo som si myslela. On skutočne rád a veľa lízal – ale hlavne misy, v ktorých sa robilo cesto na koláče. Musela som piecť torty a zákusky každý deň a tak som sa vypracovala, že dnes vlastním agentúru špecializovanú na svadobné torty. Peter u mňa ďalej pracuje ako lacná umývačka riadu, inak som dala ruky preč.

Už ako bohatej podnikateľke sa mi naskytla možnosť navštíviť Aljašku. Spoznala som tam jedného Eskimáka, jeho meno v preklade znamenalo Ten, čo ho má ako cencúľ. Poviem vám, tajne som sa tešila, čo to bude za kvalita, zopár cencúľov som už v živote videla, aj v ruke držala, sú nádherne tvrdé... Akurát, on ho mal iba taký studený... Dva týždne som si „ju“ musela v saune vyhrievať...

Sklamaná som sa rozhodla skoncovať so životom. Tak dramaticky, ako som ho aj prežívala, ako inak. Podnikla som kvôli tomu výlet do Tatier, vydriapala som sa na Gerlach a chcela som skočiť do tej hlbokej nádhery pod sebou. Nepodarilo sa. Niekto ma zozadu poklepal po pleci. Obzriem sa, a tam – prepánajána – naozajstný Indián. „Prepáčila mi,“ prehovoril, „ja volám vo vašom jazyk Tvrdé pero a zablúdila som. Ty pomohla mi vrátiť sa z tejto obrovská hora?“ Ale pravdaže, samozrejme, hneď ma prešli krušné myšlienky. „Tak Tvrdé pero vraví,“ behalo mi mysľou a odtiahla som ho rovno do svojho najnovšieho jeepu. Zistila som, že tvrdé pero mal akurát tak na čelenke, ktorú mal na hlave, a takmer mi s ním vypichol oko. Toto ma definitívne presvedčilo – žiadni chlapi sa konať nebudú.

Tvrdé pero som vyhodila z jeepu von a zamierila som si to do najbližšieho sexshopu. Vybrala som si podľa svojej chuti. Volá sa Robert. A ja si užívam, keď chcem. Keď nie, verne na mňa čaká v nočnom stolíku. Akurát funenie do ucha mi niekedy fakt chýba... (a občas raňajky do postele).P.S.: Ale blíži sa leto a jedna supermamka mi sľúbila kombajnistu. Už sa teším... Potom napíšem zážitky...