kto hlada najde

Tak som aj ja dospela do štádia, kedy sa môj muž prejavil ako sukničkár. Konečne som aj ja mohla nariekať pred kolegyňami, že som zvedená a opustená. Človek musí kráčať s dobou, a tak sme sa rozviedli. Až potom, keď som už dávno bola dobrovoľne nasilu opustená, pretože som mu vysťahovala veci ku kontajnerom.
Začas som bola bez peňazí, čo veľmi vadilo, a dosť dlho bez sexu, čo ani veľmi nevadilo (veď som mala v TV pornokanál 28 a v skrini Róbertka, šikovného, verného, ani bordel nerobil, ani nepil, ani nefajčil... ). No po čase mi to funenie do ucha a hladkanie viac ako dvomi rukami začalo chýbať. A tak som skúšala nájsť si chlapa.
Najskôr na inzerát, ale nikto nevyhovoval. Jeden bol škaredý ako noc, tri dni som mala z jeho ksichtu nočnú moru a vykrikovala som zo sna tak, že som aj deti aj susedov pobudila. Druhý ma pozval do zafajčenej krčmy a po hodine trápnych rečí o tom, ako má každé dieťa s inou (mal ich štyri) a stále nenašiel tú pravú, som nabrala odvahu z tohto „rande“ normálne odísť. Už som bola úplné zúfalá (a totálne nadržaná). Mestský inzertný týždenník sklamal, a fantastické predstavy, že niekto pôjde okolo kuchyne, keď práve varím večeru, a cez okno zacíti lákavé vône a zatúži po takej úžasnej gazdinke, sa akosi nie a nie naplniť.
A potom na dobrú radu kamarátky som využila súčasný komunikačný zázrak – internet. Prihlásila som sa na zoznamovaciu stránku, do rubriky priateľstvo, kde o môj profil slušnej rozvedenej ženy ani pes nezakopol, dokonca ani len nejaký úchylák sa neprihlásil. Druhá dobrá rada od kamošky znela – prehlás sa na rubriku „intímne“. A naozaj, hneď bolo ponúk plno, aj od ženatých mužov. Intímny život a sex hlavne s cudzími ženami dnes fičí, zistila som, a zopár ženáčom som anonymne riadne cez svoj tajný profil vynadala. A znova nasledovalo pár stretnutí, ktoré zapadli do stratena, tu zaneprázdnený podnikateľ, ktorého manželka nepochopila, aký je dôležitý, a našla si milenca, tam nezamestnaný inštruktor autoškoly, ktorý sa mi neúspešne snažil napáskovať do auta. „Dlabem ja také zoznamovanie“, povedala som si, veď mám zdravé ruky a svojho Róberta... Tak som dumala na gauči, pozerajúc televízne noviny. Upútal ma tam jeden bezdomovec, ležiaci v nemocnici po tom, čo sa ho nejaké chuligánske detiská snažili neúspešne podpáliť. Bol to sympoš na prvý pohľad. Vyžobrala som od deciek vreckové(bolo tesne pred výplatou), ktoré im dáva ich tatko, sadla na autobus a hybaj do tej nemocnice za ním. Hneď po prepustení som ho napáskovala k sebe do bytu. Chlapisko ako sa patrí a hlavne vďačný, že má konečne strechu nad hlavou. Ja chodím do práce, zarábam našťastie dobre, a on zatiaľ navarí, uprace, ožehlí, aj s deckami sa naučí, čo treba a ani veľmi neotravuje. Takže sme všetci spokojní. Decká, že sa im má kto venovať, ja, že niekto vedľa mňa funí, neotravuje s blbosťami a maká za mňa doma, a „bezďák“ je šťastný, že má strechu nad hlavou. A keď mu občas cestou z roboty kúpim „čučo“, pohľad na vďačné oči milujúceho psa je pre mňa na nezaplatenie!