Ahojte baby, práve som dopozerala seriál AKO SOM PREŽIL, aj som si poplakala a tak ma napadla, že by som sem mohla vložiť práve túto tému.
Možno aj preto, že ma čaká ťažšie obdobie. Rozhodla som sa ukončiť vzťah, ktorý mi nič nedáva a vyčerpáva ma
Zas a znova mi to nevyšlo A hoci mám tesne pred tridsiatkou, pocit šťastia a pokoja v duši je pre mňa dôležitejší ako mať "apoň nejakého chlapa".
A tak sa pýtam, čo Vás postretlo v živote a AKO STE PREŽILI? Choroby, rozchody, pády, sklamania...Kde ste čerpali energiu? Čo Vás hnalo vpred? Kto Vám bol oporou? Ako ste sa odrazili od dna? Ako ste prekonali bolesť a to, že už možno nechcete ďalej žiť? Budem rada ak napíšete...pre mňa to bude energia do ďalších dní
Teším sa 
a kde nájdem Polárkin blog? Ešte tu v tom neviem poriadne chodiť 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Už som to našla Veľmi pekne si to napísala a v podstate máš pravdu. Ďakujem aj za tento pohľad na život
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mia, prezila som velmi, velmi tazke obdobie pred 20 rokmi. Ked sa na to divam spatne, stratila som vtedy akukolvek motivaciu, akykolvek zmysel, ciel. Obrovskou oporou mi boli rodicia. Mala som vtedy 20 rokov a zrutil sa mi cely moj svet. Dost dlho som sa potacala po svete, nevedela so si najst svoje miesto, urobila som par hluposti...
Postupne som si nachadzala v zivote male radosti, zazivala som nove zazitky...
Velkym zlomom pre mna bolo, ze som zacala studovat na vysokej skole - nove prostredie, novi ludia, nove zazitky, povinnosti, radosti...
Vela zahojil cas. Ostali bolestne spomienky a dnes to vnimam tak, ze ked ma to nezabilo, tak ma to posilnilo. Naozaj. Ale uz by som taku bolest zazit nechcela...
Eva 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...keby som mala o vsetkom pisat ako som ja prezila, tak by to asi bolo na par stranok. Takze v skratke. Detstvo, tazka choroba, same zakazy, ziadny sport, kamarati atd. Puberta, zas zakazy, bitky prva laska, ktora nevysla. Potom som si nasla priatela s ktorym sme spolu zili asi 10 rokov a ked som mala 28 som sa snim rozisla a prisla o vsetko, takze som zacinala zivot uplne odznova. Ale oplati sa to, pretoze clovek pociti uzasnu ulavu, ked opusti vztah, ktory aj tak nema nic dane do buducna. Preto viem ako sa citis, a vermi bude to uz len lepsie. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
neviem ako som prezila,sest porodou ,vecne financne problemy ,dobu ked sme nemali niekedy ani na zakladne veci pre deti,potom tazku chorobu mojej maminy, den ked zomrela a uvedomila som si ,ze mam uz len deti a manzela,
polroka sama zo siestimi detmi bez penazi, bez priatelov,vnovom bydlisku...
neviem,ale dalo mi to vela mam z tychto obdobi vela pozitivneho ,kamaratku ,ktora ma odrazila zo dna a je mi ako sestra ,
poznanie ,ze aj bez chlapa sa dokazem postarat o sest deti,ze zvladnem vsetko okolo domu,ze mam skveleho muza ,ktory ma vzdy podrzi aj ked mi je tazko,
tak teraz vzdy ked mi je tazko tak si poviem zvladnes to iny zvladaju aj tazsie veci,mne vztah vysiel ale tebe zelam aby si cim skor vyriesila ten tvoj a bola silna, zvladnes to
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
myslim si,ze stare dobre-co ma nezabije to ma posilni je svata pravda...
clovek mnohokrat ani nevie kde sa ta sila vezme,ale vacsinou ked sa potapame,tak sa zjavi...
a ak ide o zivot tak clovek dokaze vynalozit enormne usilie...proste skryte rezervy,o ktorych ani sam netusi...je to sice vycerpavajuce,ale oplati sa bojovat za vlastne stastie....
pri takychto silnych emocnych zivotnych situaciach si clovek na plno uvedomi co vsetko mu bolo dane,a ze zivot si treba vazit za kazdych okolnosti..jeden nikdy nevie...
a,krasne je ze nasi anjelikovia nam poslu do cesty to,co prave potrebujeme...mozno kamaratku na zivot...a to je viac ako vsetky prachy sveta...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mia, ja som presne to isté urobila v pondelok. Rozišla som sa s priateľom, tiež sme si dali druhú šancu. Napriek tomu, že ho stále veľmi ľúbim, náš vzťah bol pre mňa a vlastne aj pre neho veľmi vyčerpávajúci. Šťastných chvíľ bolo v porovnaní s tými negatívnymi omnoho menej. Neboli sme šťastní, ani ja, ani on, ani moje deti. Nevyznám sa vo vlastných pocitoch, raz som hrdá, že som dokázala povedať nie, už takto žiť nechcem, potom zas príde pocit sklamania, ľútosť, že to nevyšlo. Ale to je asi normálne, človek si tým musí prejsť. Nás čaká veľká zmena, sťahovanie, deti nová škola, kamaráti, život len o nás. Snažím sa naštartovať, začať ten nový život plánovať, začať sa staviať na vlastné nohy. Nemám rada zmeny, desím sa ich. Ale pomáha mi viera, že to čo som urobila,je správne, a že nás v budúcnosti čaká niečo omnoho lepšie.
PS. hrozne mi pomáha moja mama a najlepšie kamarátky, pretože s ich podporou sa mi tieto ťažké chvíle zvládajú omnoho ľahšie. Nebyť ich, asi skončím na práškoch.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tanka, drzim Ti palce, aby si novu zivotnu etapu uspesne zvladla co najlepsie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milá Mia,tiež som mala obdobia,keď sa mi totálne nič nechcelo,bola som sklamaná životom,nevedela som,ako ďalej,všetko som videla negatívne.Ani neviem ako,proste som musela fungovať ďalej,silu mi dodávali moje deťúše,pohľad na nich a zodpovednosť za nich,ich dôvera vo mňa,ich láska.Vedela som,že majú len mňa a to ma hnalo dopredu,aj keď mi bolo smutno,aj keď som bola na všetko sama.Nemohla som sa vzdať,nechcela som,aby ma videli nešťastnú,zničenú životom.Pomaly sa to všetko urovnávalo,asi aj vďaka mojej tvrdohlavosti,cieľavedomosti,zodpovednosti.Nedokázalaby som ich sklamať,len preto,že som na dne,že nevládzem,že neviem,ako ďalej.Oni sú mojím hnacím motorom dodnes,lebo ich ľúbim najviac na svete a sú pre mňa všetkým
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Doteraz neviem ako som prezila predcasny porod a hlavne tie dni tyzdne mesiace po nom... Viem ze nie som ani zdaleka jedina zena na svete ktorej sa to stalo ze je nas viacero aj napr. tu na NM (a mam casto pocit ze vsetky to zvladli lepsie ako ja)ale pre mna to bolo obdobie ked som bola uplne na dne... Mala som tazke poporodne depresie a z toho strachu o to malilinke kilove dietatko v inkubatore som sa isla zblaznit. Tie prve dni ked nam nevedeli povedat ci to vobec prezije ked nam povedali ze mala silne krvacanie do mozgu a nevedia ake nasledky to moze mat tie strasne vycitky svedomia (brokenheart) ked mi nikto nedokazal vysvetlit ze som tomu nemohla zabranit a ta strasna bezmocnost ked by sme dali vsetko na svete aby nase babatko nemuselo bojovat oo zivot Mne osobne najviac pomohlo ked mi ju dali prvy krat do narucia... Vtedy som si uvedomila ze to dobre dopadne lebo inak to byt proste nemoze. Ze budem bojovat za svoje dieta ze pre nu spravim vsetko ze mam pre koho zit... Pomohol mi moj manzel tym ze stal pri mne tym ze vzdy presne vedel co mi ma povedat aby ma upokojil... Pomohli mi moji rodicia a svokrovci ktori mi trpezlivo opakpvali ze to bude dobre... Pomohli mi pribehy inych predcasne narodenych deticiek so stastnym koncom
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja som mala doteraz vzdy velke stastie (nechcem to zakriknut), ale asi som sa narodila pod stastnou hviezdou- pretoze vzdy, ked som sa nasla v riadnom srabe, stretla som uzasnych -podotykam vzdy cudzich- ludi, ktori mi pomohli dostat sa z problemov bez ujmy "na zdravi a na majetku" .
Vzdy to boli take nahody, ze keby som to chcela naplanovat, urcite sa mi nic nepodari tak, ako som chcela.
Za tychto ludi dakujem osudu, ze mi ich poslal do cesty a aj ja urobim pre nich cokolvek.
ivet
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, tiež som si ujasnila, že otec mojich detí neni môj parťák do života.
Život (finančne) si akosi neviem ukočírovať. Nech sa snažím hocako silno alebo tomu nechávam voľný priebeh... nič sa nehýbe. Prešli roky... Ale nevzdávam to a chcem si žiť po svojom a chcem robiť, čo ma baví.
Osobitná téma sú chlapi. Po dlhých rokoch sa zatvorila čierna diera môjho smútku (depky, strach, neistota...) a ja som bola tak obyčajne a sladko šťastná. Bezdôvodne. Aj bez chlapa. Len platonické lásky mi to trochu pokazili... a tá túžba milovať a byť milovaná je tu opäť. A je hrozne silná. Najradšej by som ju ignorovala a venovala sa sebe, deťom... ale ľudské teplo mi chýba a ja nedokážem na to nemyslieť. Tak sa teda teším na spoznávanie a bavenie sa s cudzími ľuďmi. Všímam si ich celkovo, ich držanie a reč tela... na jednom fóre zas kecám s bandou chlapov o blbostiach a hrozne ma to baví. Len trochu zbytočne moc rozmýšľam dopredu, ja tie svoje myšlienky nemôžem zastaviť :)
Tak sa obyčajne teším zo života a na to čo príde. Mám sladkých 32 a môj život ešte len začína. Hrozne sa teším, čo mi prinesie budúcnosť. Je to napínavé. A aj keby som mala zostať sama... a just si to užijem. Nech chlapi naokolo slintajú, že nemajú takú skvelú babu, ako som ja.
Mia, dievča, prajem ti úsmev na perách a spokojnosť v duši.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dalsia odvazna deva.
Filipka tebe prajem vela sladkeho vzrusa konciaceho krasnym ludskym objatim.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Filipka, páči sa mi to, čo píšeš . A to nie som ani chlap 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, to čo som práve pred chvíľou napísala do Polárkinho blogu by sa vcelku hodilo aj sem - skús sa tam pozrieť.