Príspevky (Blogy)

Tento rok 18.decembra. Nie, nepomýlil sa. Iba mi splnil môj dávny sen z detstva. Kedysi v roku 2010 som na jeho základe splodila nasledujúci blog:

Píše sa rok 2025...

(alebo krátka predstava o zvolenej budúcnosti z jedného letného dňa o 15 rokov neskôr)

Ak sa bavíme o malých deťoch, je to celkom jasné. Deti odmalička majú vzory vo svojom okolí. A celkom presne kopírujú tých, čo sú okolo. Vo všetkom. Nie nadarmo sa hovorí o výchove príkladom.

Celkom ma však prekvapilo, keď som zistila, že nás kopírujú aj dospelé deti. Doslova idú v našich šlapajách. Nemyslím také veľké veci ako výber povolania, ale skôr také každodenné drobnosti. Napríklad overené trasy výletov s malými deťmi, návštevy rovnakých obchodov....

Ani neviem, či je to o ich pohodlnosti alebo o tom, že sme dobre vyberali, kam ich vodíme....

Tak znel oficiálny názov nášho tohtoročného vianočného gospelového a zároveň benefičného koncertu, ktorý sa konal minulú nedeľu. Môj prvý pred publikom v novom zbore, keďže minulý rok som v tomto období kvôli Michaelovi a jeho koncertom pauzovala.

Technika sa, našťastie, na poslednú chvíľu predsa len umúdrila, a tak sa nám podarilo širokému publiku nielen spríjemniť víkendový adventný večer, ale vďaka vystúpeniu sa na dobročinné účely vyzbieralo vyše 2200€.

Možno ste už o tom počuli, prípadne to aj videli. Dokumentaristka Helena Treštíková natáčala tuším 30 rokov manželské páry. Sprevádzala ich vlastne životom. Veľmi zaujímavé, ako ide ľudský život. Začalo to celé niekedy v sedemdesiatkach.

V roku 2011 začala natáčať s novými manželskými pármi. Zatiaľ je natočených 8 rokov a práve aktuálne beží tento cyklus na ČT2

Pozeráme to. Aj keď po pravde, je to pre mňa dosť depresívne. Tuším je po tých osmych rokoch rozvedených viac manželstiev, ako tých, čo vydržali.

Aspoň som sa tak rozhodla.

Uzavrela som narodeninový ošial, zrevidovala darčeky, naplánovala si pokoj  ... 

Často sa mi stáva, že keď sa napríklad v literatúre stretnem s opisom dávnych udalostí, vždy ma prekvapia farby. Že niečo bolo modré, červené, zelené......

V mojej hlave je minulosť stále len čiernobiela.  Všetko také pod závojom.

A tuším som konečne na to prišla - určite som videla oveľa vaic starých filmov a fotiek. A tie boli presne takéto.

Po včerajšej tragédií v Prešove mám plnú hlavu zmešaných pocitov..

smútok,zdesenie nad ľahostajnosťou..atď.utvrdzuje ma to v tom,že jedinec neznamená v mašinérií nič..zomrie pár ľudí -to je  tragédia,zomrie pár tisíc to je štatistika..

A to bývam v rodinnom dome a plyn nemáme.

Po tom čo som videla v správach -jedna pani upozorňovala,že cíti plyn..nikto nič..

-druhá ,vraj plynári mali obed.prestávku...

-prihliadajuci ľudia viac fotili a natáčali na mobil akoby tí čo sa ich to týkalo bol komparz vo filme

-objavili sa už  "falošné účty"

Keď som v obchode videla malú fľašu šampanského, vždy ma to prekvapilo. Nevedela som si predstaviť, na ťo to je dobré. Však to snáď ani dva poháriky nie sú.

Včera večer sme boli v kine. Romantika. Posledné Vianoce. A tomu samozrejme odpovedalo aj obecenstvo. Smiala som sa z môjho manžela, že sa nemusí obávať, že je v kine sám muž. Našlo sa ešte zopár  šťastlivcov, čo doprevádzali svoje partnerky.

Nie som ja veru diárový typ. Aj keď si každý rok nejaký úžasný kúpim, tým väčšinou moja snaha končí.

Môj manžel naopak, Diár potrebuje, pravidelhe kupuje a hlavne používa. (Pre istotu tam zapisuje aj moje termíny, hlavne u lekára). Má svoj typ.

V sobotu sme išli okolo vhodného obchodu, tak si chcel diár kúpiť. Hovorím mu, nech nekupuje, tento rok mám pre neho špeciálny diár.