Príspevky (Blogy)

Ťažká, preťažká téma. A na leto zvlášť. Čo už, inšpiroval ma môj obľúbence, ekonóm Tomáš Sedláček svojim statusom na FB. Zrejme to nie je jeho pôvodná myšlienka, ale nevadí. Často o tom premýšľam.

V určitom okamžiku prišli veľké stroje, ktoré zrazu nahradili prácu stoviek tkáčov. A nielen  ich. Zrazu bola masa bezradných ľudí.

Vraj stačí ráno jedna malá pozitívna myšlienka a celý deň bude iný.

Kedysi dávno, keď som začala pracovať, chodila som ráno na 6. Vstávať bolo treba už o pol piatej, lebo spoje. Naši boli naučení, že vždy išiel do toho rozhlas.

Veľmi obľúbený redaktor bol vtedy Ľubomír Motyčka. Možno si ešte pamätáte.

Ochkajúc, jajkajúc vošla do triedy Tichá voda. Na chrbte mala aktovku a oboma rukami za sebou ťahala velikánsku papierovú tašku. Navonok vyzerala byť pevná/stabilná, ale i dosť plná.

- Katarína, uff, uff, ledva ju unesiem!

- Čo v nej skrývaš kamene?

- Nie, iba nové knihy a tohtoročné pozostatky z lavice (rozumej napr. tvorbu z výtvarnej). Vyprázdnila som celú aktovku a jej obsah som nastrkala sem do tašky.

Priznám sa, že melón som nekupovala snáď aj dva - tri roky. Dnes som ale dostala chuť prevelikú, tak som odskočila do najbližšieho supermarketu.

Prvý zážitok bol vydolovať melón z obrovskej krabice. Netuším, ako sa kupujú tie úplne naspodu. Lebo nechodia do obchodu iba samí basketbalisti, aby to dočiahli.

Toto je ten obchod, kde si musíte sami odvážiť, čo kupujete. Zvyčajne trochu bojujem s dotykovou obrazovkou a tak som bola šťastná, keď som to rýchlo zvážila a išla ku pokladni.