Ak by ste prepadli pedálom a dvom kolesám ako ja, vedeli by sme, že rovinky sú neni záživné. Na úplnom začiatku vás to baví. Je to super - dostanete sa z bodu A do bodu B. Potom sa tam dostanete rýchlejšie. A potom sa dostanete aj do bodu C, ktorý je 50km od vás najprv ďaleko a dokonca, čuduj sa svete, sa z toho bodu C vládzete vrátiť aj domov. Ale časom rovinky prestanú byť výzva. Sú to len také regeneračné oddychovky. Rege ride. Ešte tak vyšprintovať a hnať sa s vetrom o preteky, teda lámať sa v priemere u žien cez 35 km/ hod ... DOBRE. Ale ak by ste prepadli pedálom a kolesám ako ja ...
Roky chodím zhruba raz mesačne rovnakú cestu. Vždy pribalím aj nejakého spolucestujúceho a tak sme už toho celkom dosť zažili. Obzvlášť, keď ignorujeme značenú obchádzku a rozhodneme sa pre skratku...
Dnes som išla so synom a jak ideme, tak mu cestou hovorím: No, tu pri rallye jazdec zabil dve dievčtatá, odtiaľto pochádzal muž, že ho na dovolenke usmrtil žralok, tu spoločník vystrieľal svojich exspoločníkov (a my sme práve išli okolo), tu ich vytopilo tak, že ľudia svoju dedinu nespoznávali...
Medzi moje najväčšie problémy patrí moje ego. Uvedomujem si to a hlavne, dáva mi to život pocítiť. Našťastie, sú to len také drobné a jemné ťuknutia. Ale vždy ma celkom zasiahnu. Práve na tom mojom citlivom mieste. Pošteklia mi to moje ego.
A tak tu tuším môžem začať písať serial. lebo len prednedávnom som doslala malé upozornenie. Nestačilo mi - veď kto sa poučí na prvý krát.
Veľkú časť života strávime tým, že nežijeme ten aktuálny čas. Na niečo sa tešíme, pripravujeme, podmieňujeme tomu naše sny, túžby, to čo robíme. A walla – kadiaľ však presne povedie naša budúcnosť, to vlastne teraz ani nevieme ovplyvniť.
Ďalšiu veľkú časť zas venujeme minulosti. Prehrávame si ju, vraciame sa k nej, spomíname na ňu, niekedy ju až detailne rozpitváme. Napriek všetkému ju však nevieme zmeniť.
Čas mi plynie tak rýchlo, že mám pocit, že sa zastavil. Ako keď roztočíte koliesko z hodiniek alebo zotrvačník z pokazeného autíčka. Pohybuje sa tak rýchlo, že vyzerá akoby stálo. Presne toto sa mi deje. Ľudia sa ma pýtajú - ako sa máš? A ja netuším. Nacvičilia som si stručnú a vtipnú odpoveď - ako nič! V skutočnosti je to len rutinná fráza a každému to našťastie stačí. Nikto ani netuší, že ja vôbec netuším ako sa mám.
Nacvičilia som si stručnú a vtipnú odpoveď - ako nič! V skutočnosti je to len rutinná fráza a každému to našťastie stačí. Nikto ani netuší, že ja vôbec netuším ako sa mám.
