Byť ženou, .....nielen na MDŽ

Byť niečím, z čoho raz vyrastie žena mi ako decku vééééľmi vadilo – dosť ma lákali chlapčenské hry (v našich časoch napríklad na Indiánov, ja som dodnes blázon do westernov, Mayoviek a pod.) a nechápala som, prečo ma medzi seba nechcú, prečo sa všeobecne o „babách“ vyjadrujú tak pohrdlivo.
Dnes si už s úsmevom spomínam na svoje prekvapenie či sklamanie?, keď som zistila, že ja som nikdy nezažila, čo mnohé iné dospievajúce devy síce opisovali ako „traumu“ – ale vraj sa to v škole cez veľkú prestávku dialo – pokusy chalanov chytiť babu za prsia či zadok. Bola som ja snáď menej „ženská“ ako iné, čo to zažili (bárs to aj bola trauma – ako ja mám vedieť, či by sa mi to bolo páčilo alebo nie, keď som to nikdy nezažila).
Byť ženou ma začalo baviť, keď som sa začal pohybovať v spoločnosti ľudí, ktorí to vedeli oceniť – bolo to síce vždy iba pár dní do roka, ale stálo to za to. Chodila som vtedy pracovať ako hosteska na rôzne veľtrhy a to bol „život na veľkej nohe“ – cez deň na stánku som si síce mohla nohy ubehať pri obsluhovaní našich hostí a ruky zodrieť pri umývaní riadu, ale každý večer sa išlo na večeru do nejakého ozaj vychyteného podniku, potom často ešte aj do baru na tancovačku, naši šéfovia boli z tej sorty, čo vám otvorí dvere na aute, keď z neho vystupujete, pomôže vám do a z kabáta, pri stole vám prisunie stoličku, keď vstanete vy, vstane aj váš spoločník pri stole – proste ako z diplomatického protokolu. Páčilo sa mi, že sa aj k mladej žabe, akou som vtedy bola vedeli správať ako k dáme, lichotilo mi to a dodávalo mi to sebavedomie.
Ale som do voza aj do koča, takýto „luxus“ nemusím mať každý deň, práve pod vplyvom tých westernov a mayoviek som vždy milovala aj trampský život, prírodu, posedenia pri ohni, ošúchané rifle a kárované košele, tatkov starý klobúk vrazený hlboko do čela, cigaretu a fľašu, ktorá kolovala okolo toho ohníka – a tam bolo dosť jedno, či je niekto muž či žena. V tábore v Chtelnici, keď som tam už chodila ako vedúca som si vždy lepšie rozumela s chalanmi ako s babami (ktoré riešili len to, ktorého zbalia), sedávala som s nimi až do svitania pri fľaške a pri kartách a bola som vcelku rada, že ma už neodháňali zo „svojich kruhov“ len preto, že som baba.
Jednoznačne najviac sa mi páčilo byť ženou, keď som bola tehotná – všetky tri tehotenstvá aj pôrody boli úplne bezproblémové a tak sa mi to ľahko hovorí., ale fakt, nič krajšie a lepšie som nikdy nezažila.
No a MDŽ – to sa mi spája skôr s časmi, keď ja sama som ešte mala pekných pár rôčkov k žene – a s mojím oteckom, ktorý šéfoval kolektívu 20 žien. Oslavy MDŽ boli pre neho jedným z tých „najťažších“ dní v roku, lebo musel veľmi bedlivo strážiť, aby sa každej venoval rovnako dlho a intenzívne – či už v rozhovore alebo pri tanci – inak by sa rozpútali také vášne a boje medzi jeho „kŕdlikom“, ktoré by boli ešte dlho potom brzdili efektívne fungovanie celého oddelenia. Môj otec bol gavalier starej školy a zvládal túto úlohu s dokonalou noblesou a jeho ženy ho za to neskonale milovali, ale aj za to, že ich vedel vždy vypočuť a podporiť, aj keď išlo o problémy rodinné, nielen tie pracovné. Hovorili mu vždy iba „náš šéfinko“ a keď pred dvomi rokmi zomrel, tak každá jedna, ktorá vládala prišla na pohreb. Som si istá, že aj vďaka nemu sa tieto babenky cítili veľmi dobre ako ženy, nikdy nemuseli čeliť tým podceňujúcim poznámkam a pohľadom, ktorými vedia niektorí šéfovia častovať svoje podriadené. V ich kolektíve rozhodne MDŽ nebolo iba príležitosťou pre mužov vypiť si, ale skutočnou oslavou žien. To už nemôžem ovšem povedať o tých, ktoré som zažila ja neskôr, keď už som bola zamestnaná – tam to bolo ozaj len šup-šup rozdať uteráky (lyžičky, ....) a nech už niekto naleje. Spomínam ale, že ešte aj v terajšej robote (kde som nastupovala, keď už starý režim bol na smetisku dejín) sme mali jedného kolegu, ktorý nikdy nezabudol a (z vlastných peňazí, žiadne podnikové fondy) nakúpil tulipániky a rozdával nám ich.
Mne takéto spoločné posedenia na pracovisku dosť chýbajú, nech by to už bolo MDŽ alebo čokoľvek iné, my sa dnes horko-ťažko zmôžeme na jeden vianočný večierok – myslím, že to malo niečo do seba, keď sa kolektív stretával aj pri iných ako pracovných príležitostiach.
Dnes máme Deň matiek (inak, keďže to je tradícia staršia ako komunizmus, tak môj otec aj počas starého režimu nikdy nezabudol mojej mamke doniesť kvety aj na tento sviatok) – ale nie všetky ženy sú matkami, tak si myslím, že to MDŽ by sa malo oslavovať ďalej, určite si to my všetky zaslúžime.

P.S. - prosím môj príspevok nezaraďovať do súťaže, ja už jednu výhru mám, na tento rok mi to stačí, ja budem súťažiť ak tak zase až o rok. Pre mňa je výhra už to, že sa môžem "vykecať" .