Ako sme koncertili s kralovnou

Bola asi tak polka marca, ked moj manzel zase dostal vcelu pod cepiec (ako hovoria Anglicania utkvelej myslienke) a volakde na internete vyhrabal, ze McCartney – inak jeho srdcovka a dovod, preco som prvy raz v zivote videla Zurich – bude mat vystupenie na koncerte poriadanom Gary Barlowom pri prilezitosti diamatoveho jubilea vlady britskej kralovnej.
A ked u neho vcela pod cepiec, tak poriadna, lebo on nic nerobi polovicato (ani deti, ked tak spatne spominam na svoje tehotenstva a ich terajsiu vychovu). Okamzite sa rozhodol, ze tam musi ist, aby videl jeho koncert nazivo. Ved z Beatles ich zivych uz moc neostava, vek maju tiez uz pokrocily a Ringa Starra sme uz videli.
Takze ku mne jedneho pekneho dopoludnia vo firemnej poste doputoval mail – zozen letenky!
Spolocne sme sa potom uzhodli, ze to spojime s rodinnym vyletom a vezmeme aj deti, ktorym navstevu Londyna slubujeme uz celu vecnost.
Zajednala som teda ubytovanie a letenky a pokojne na vsetko zabudla. Nebyt internetu a leteckych spolocnosti, ktore si klientov strazia (a posielaju im nevtierave pripomienkove maily), tak nas aj zabudnem online checknut na let.
To by vsak nebolo vsetko. Nasa zazitkova cestovna kancelaria „ked nejde o zivot, ide o ...“ roztocila svoje sukolie a uz to slo. Den pred odletom som prezivala cestovnu horucku a snazila sa nas styroch vpratat na styri dni do jednej cestovnej tasky. Nakoniec sa zadarilo. Dala som naporiadok letenky, pasy, overila ubytovanie a sla o jednej v noci spat. Ze ste si vydychli? A naco tak vopred?
V den odchodu si moj neustale pracovne vytazeny manzel dohodol stretnutie so zakaznikom v Blave. Na tom nic nie je, je to predsa cestou. Lenze z pol hodiny bola hodina aj nieco a to vsetko korunovalo zistenie, ze sme si (teda ja som si) zle pozrela odlet lietadla. Na cestu do Budapesti nam ostavalo nieco malo pod dve hodiny. Videla som to cerne.
Manzel nestratil duchapritomnost a povzbudeny mojim prislubom, ze ak Budapest urobi pod dve hodiny, sama mu zozeniem nejaku luxusnu callgirl, slapol na plyn a leteli sme. Teda az po Budapest, kde nas navigacia viedla sice najkratsou cestou na letisko, ale s premavkou a semaformi nic urobit nemohla. Na jednej dlhsej cervenej sme s manzelom urobili krizovu dohodu, ze mi da vsetky peniaze a kreditku a poletim proste iba ja a deti (museli sme totiz ratat aj s tym, ze auto treba niekde pri letisku zaparkovat a z parkoviska k letiskovej hale dokracat pesi. Takze plan bol, ze ma s detmi vyhodi pri letisku a pojde zaparkovat a kym ja takto stihnem odlet, on si zozenie letenku na najblizsi let a pride za nami neskor).
V duchu som poslala VOS niekolko vrucnych vyziev a stal sa zazrak.
S odretymi usami a vyplazenymi jazykmi sme stihli komplet vsetko (hoci do karat nam zahralo aj to, ze museli zmenit branu odletu a tak sa cestujuci presuvali a cely odlet sa mierne pozdrzal). Stastlivo sme sa odlepili od zeme a hura Britania.
Dorazili sme v noci, nieco pred polnocou. Zohnali autobus do Londyna, potom taxik, potom sme sa snazili prebudit toho pana, co mal na nas v hoteli cakat, lebo som dopredu avizovala, ze prideme neskoro, ... atd, atp, nezaujimave detaily.
V nedelu prsalo. Konala sa slavnostna prehliadka lodi, ale k brehom Temze by sa dostal iba spendlik. Takze sme si iba razili cestu von z davu a hladali vstup do podmorskeho akvaria (inak odporucam, bolo uzasne – aj ked vstupne pre styroch vam trochu posimra rodinne uspory na par mesiacov dopredu).
V pondelok pocasie obcas ukazalo prislub slniecka, aby hned nato spustilo ladovy vietor a mrholenie a ponechalo vas v napati, ako bude pocas koncertu – no na prekvapenie bolo celkom prijatelne a hlavne – neprsalo. Obkukli sme prirodovedne muzeum a dinosaury a vydali sme sa hladat si miestecko pred nejakou obrazovkou v okoli Buckinghamu, aby sme skukli ten koncert, co bol hlavnou temou nasho vyletu.
Cestou tam (vsetky ulice okolo palaca boli uzavrete, ale organizatori to mali dobre prepocitane a nasmerovavali poslusne davy tak, aby sa neracili navzajom usliapat), sme minali niekolko stometrovy rad desiatich tisicov stastlivcov, ktorych vybrali v narodnej loterii a dostali listok na koncert hned na namesti. Zvysok takmer dvoch milionov ludi si musel najst miesto pred obrazovkami v prilahlych uliciach a parkoch. Tam sme smerovali aj my. Nasledovani dvoma detmi a prenasledovani ich narekmi a vycitkami, lebo ich boleli po celom dni nohy a nejaky koncert ich nezaujimal ani za mak. Lobovali za metro, hotel alebo aspon nejaku lavicku v parku. Syn argumentami, drobcica prislusnou toninou revu a vyhrazkami, ze nas bude nenavidiet do konca zivota.
Ked sme vsak dosli na miesto, pri pohlade na obriu obrazovku zmenili nazor a zacali mi piect kolaciky z travy (parkovej, nie marihuanovej. Mimochodm nemate ani potuchy ako chutia take sedmikrasky opekane na olivovom oleji zabalene v suchom liste a podavane s laskou.).
No co vam budem o koncerte hovorit. Asi ste to videli v telke. Ale to ste nevideli vsetko, resp. to ste nezazili vsetko. Kym pred cca dvomi rokmi by Britaniu za republiku ustanovila malicko nadpolovicna vacsina Britov, v ten den by ste statistikam neverili. Nebolo tam cloveka, co by netrimal v pacicke aspon malu vlajku a nadsene nou nemaval.
A ked sa po prvej tretine v lozi objavila kralovna... noviny ju oznacili za jedinu hviezdu koncertu, co nezaspievala ani notu, nepovedala ani slovo a predsa vyvolala najvacsie a najdlhsie ovacie. Myslim, ze aj ked Briti maju obcas reci o nezmysluplnosti kralovskej rodiny a o Britanii ako kralovstve ako o prezitku, ked vidia svoju kralovnu – predsa len sa tak pri srdci citia o cosi britskejsie nez obvykle. Vratane republikanov.
Dokonca kralovnej vohnali slzu do oka, ked skandovali meno je manzela, ktory bol zial chory a slavnosti okolo jubilea sa zucastovat nemohol. A ako je zname – kralovna je spokojna, ked vojvoda je spokojny – proste ho ma velmi rada, takze toto pripomenutie ju urcite dojalo.
Koncert trval skoro do polnoci, samozrejme Sir McCartney bol zlatym klincom programu a vsetko uzavrel obrovky ohnostroj, za ktory sa potom poriadatel ospravedlnil kralovnej, kedze jej nim znicil travniky v zahradach za palacom. Ale ako povedal: co ide hore, musi padnut aj dole.
My sme ohnostroj videli cely az v telke doma, kedze sme na jeho zaciatku opustili davy a uhanali na metro, aby sme predisli navalu, ktory sa chystal potom. Na hoteli sme boli nieco pred druhou rano, padli do posteli a zaspali este s hlavou nad dvadsat centimetrov vankusom.

Kralovna sa na svoj vek (86 rokov) zucastnuje poctivo naozaj kazdej slavnosti, ktora s jubileom suvisi. Cestuje hore dole po Britanii, stoji par hodin v dazdi a studenom vetre len v kostymceku, lebo sa to slusi, aby tam bola...
A tak ma nesmierne pobavil na druhy den po koncerte jeden vtip v novinach, kde v nemocnicnej izbe lezi kralovna este s perlami na krku a klobukom na hlave v posteli a z hlboka odfukuje, zatial co jej kralovsky manzel stoji v nemocnicnej pyzame vedla svojej obsadenej postele a rozculuje sa: Konecne prva navsteva po tolkych dnoch a jedine, co mi povie je - Pokmni sa!.

Co ma vsak zaujalo – u nas sme v soku nad detmi v zahranici na zapade, ktore za skoro kazdeho pocasia behaju poobliekane, akoby bol horuci den. Nebolo vzacnostou v tie uprsane studene dni vidiet rodicov v kabatoch a bundach a deti v sukienke a tricku. Neviem, co to robi s ich imunitou, mocovymi cestami a podobne. Kazdopadne su otuzilejsi nez my. V ten pondelok, ked ja som pocasie ohodnotila na tricko s dlhym rukavom a k tomu aspon mikinu, ak nie nieco viac, damy stojace v rade na koncert boli vyletnene v satach z tenuckych latok a remienkovych sandalkach ... a vobec nemali ani husiu kozu! Za to ja uz len z pohladu na nich. A ticho som zavidela.