Dvakrát nespravím tú istú chybu (feat. V TN majú skutočne všetko)

Alebo by to mohlo byť o tom, čo všetko sa dá robiť pre a proti podpore cestovného ruchu na Slovensku, ale nebudem to rozmazávať ...
Vybrala som sa toť za MM do Tatier. Vlakom, samozrejme, keďže auto mám kaput. V stredu, mimo školskej dochádzky...
Nepodarilo sa mi kúpiť lístok cez internet , netušila som, že sa to dá iba do 3 hodín pred odjazdom a na stanici som akosi stratila obozretnosť a vynechala som miestenku. Chyba! Ako by som si nepamätala, čo sa stalo cestou na pohreb tety Anky. Tak som opäť raz stála v chodbičke na jednej nohe – aj to nie na svojej. Našťastie, aj tentokrát iba do Piešťan. Predstava, že by to tak malo byť až po Poprad ma desila, aj letmý prieskum ponad plece sprievodkyni štikajúcej lístky naznačoval u tých sediacich šťastlivcov destinácie podobné tej mojej ....
Len čo som sa uvelebila v kupátku to už šlo, cestu mne a zvyšku osadenstva v kupé rozveseľoval mladý záhorácky adept na geodeta, cestujúci za priateľkou do Prešova (to nie sú moje slová, ale kombinácia východniarky a Záhoráka ... ). Bol komunikatívny, zvedavý, bolo ho plno všade, ale hlavne, bol ukrutne zdvorilý, všetkým pomáhal s kuframi ... vážne sa také niečo dnes už len tak nevidí.
Predĺžený weekend sa ukázal byť všetko možné, len nie dostatočne dlhý. Napriek tomu sa doň vtesnali trhy v Poľsku (a nová kabelka), Aquacity v Poprade (síce bez tobogánov, lebo mi chýbala partia rovnako švihnutá ako ja, ale aj bazén so saunou stačili na fajný relax), grilovačka s priateľmi (pod strechou kvôli dažďu, ale v dobrej spoločnosti to nehrá až takú veľkú rolu), súťaž s tatranskými medveďmi v zbieraní malín (nie som si tým celkom istá, ale mám dojem, že v okolí našej chaty sa nevyskytujú – tie medvede, malín je tam od tej kalamity viac než nám je milé – ale práve jedna z účastníčok grilovačky, miestna to deva spomínala, ako kdesi oberali maliny – z jednej strany oni, z druhej medveď...), kosenie Jastrabej lúky (teda, v mojom prípade skôr hrabanie ... spravila som asi chybu, že som vynechala trávnice, lebo mám pľuzgier ako hrom) ale aj návšteva miestneho pohostinstva a iné podobné chatové aktivity. Prišla nedeľa a ja som nastúpila cestu späť domov. Heslo bolo: „V žiadnom prípade bez miestenky!“ Opäť chyba! Vlak prázdny, hoci aj skúsenosť hovorila, že by nemal byť – bol to ten istý, čo sa ním zvykneme vracať späť z veľkých NM stretnutí .... Bola by som si bývala mohla vyberať a vyberať .... S miestenkou vo vrecku však bolo dovyberané a len čo som vlak brzdil na peróne, začali vo mne bujnieť veeeľmi divné pocity. Vláčik bol ako by ho práve odparkovali z nejak Bohom aj ľuďmi zabudnutej odstavnej koľaje – jeden vagón špinavší a ošarpanejší ako druhý. Hlavne, že som si (ešte čakajúc na nástupišti) vypočula rozhovor dvojice sediacej na lavičke vedľa mňa (Slováčisko ako repa s britskou priateľkou sa vracali z návštevy slovenskej rodnej hrudy späť pod krídla britského impéria), vraj ...“pozri na ten vlak, to je iné kafe ako ten, čo sme ním išli z Bratislavy sem“... – a to ešte netušili, v čom sa povezú naspäť :-o. Stretli sme sa s tou dvojicou zhodou okolností v jednom kupé a pribudli k nám ešte ďalší 3 zahraničiaci, tiež poddaní jej veličenstva Betky druhej. Sedela som tam medzi nimi ako nahý v tŕní a mermo-mocí som sa snažila nedať najavo, že som polyglot. Korunu všetkému však nasadil malý letáčik, ktorý (hlavne, že až cca v polovici cesty z KE do BA) priniesla sprievodkyňa – okrem všetkých zastávok a časov príchodov a odchodov z nich tam bolo aj radenie vozňov v danom vlaku – a čuduj sa svete .... VŠETKY, áno, celkom všetky vozne v tom vlaku, okrem vozňa č. 8, v ktorom sme sedeli, boli označené ako klimatizované! Berúc do úvahy, ako ten vlak vyzeral zvonku, dosť o tom pochybujem, nič to však nemení na skutočnosti, že dámy predávajúce lístky zrejme majú takéto informácie k dispozícii a teda ja byť na ich mieste, najprv predávam miestenky do tých „lepších“ (a hlavne cudzincom) a až keď sa minú, s ťažkým srdcom predám tú osmičku.
Prežila som – do BA sme dorazili s polhodinovým meškaním a ja som si v duchu robila starosti o ten slovensko-britský párik, ktorý mal z hlavnej stanice pokračovať na letisko (priateľke vysvetľoval, že mohli síce ísť IC-čkom, ktoré odchádza z PP neskôr a do BA príde pol hodinu to tomto, ale potom by to mohlo byť „naknap“ s presunom na letisko – nuž, dúfam, že nebolo). Ale znechutiť sa nenechám – jedna lastovička leto nerobí a ja viem (hlavne vďaka mojej funkcii vedúcej výpravy cestou na stretká), že jazdia aj presné, čisté a pohodlné vlaky po Slovensku – koncom augusta budú mať slovenské dráhy šancu na reparát
A že kde je tam ten Trenčín? No ten bol vlastne ešte na začiatku cesty – zmorená naháňačkou okolo swapu (jasne, že som o ňom vedela dobré dva mesiace, napriek tomu som začala vyrábať dva dni pred termínom), balením, mojou neodmysliteľnou cestovnou horúčkou, ktorá ma chytá pomaly aj keď cestujem len na druhý koniec mesta ... skrátka všetkým tým, čo som musela zvládnuť v ten deň – som sladko zadriemala, len čo sa mi podarilo posadiť svoje pozadie na sedadlo. Keď som sa prebrala, s hrôzou som zistila, že vchádzame do tunela .... To nie je možné (iba ak by sme cestovali nejakou dierou v časopriestore) aby sme už boli pri Kraľovanoch ... Sedím v tom správnom vlaku????? Spolusediaci až na spomínaného mladíka boli všetci „poddanými“ Matúša Čáka a tak mi vysvetlili, že aha toť nedávno dali do prevádzky nový tunel pred Trenčínom, aby vlak nemusel v ostrej zákrute obchádzať vrch (Mamamaťa iste prezradí ako sa volá) a mohol tak fičať 160-tkou rovno popod Matúšov hrad. Takže – Leni, máš pravdu – v tom Trenčíne máte skutočne všetko – dokonca už aj tunel (čím ste sa dotiahli na Blavu )