Take Me Home Country Roads

Take Me Home Country Roads
Nechcem vás rozplakať, tak nebudem opisovať lúčenie, snáď len spomeniem malú Alex, ktorá bola úplne neprehliadnuteľná - svojou spontánnosťou, s akou na mňa volala, aj keď už som ju takmer nemohla počuť (vidieť som ju pre slzy už dávno nevidela).
Detroitské letisko sa mi páči - svojou veľkorysou vzdušnosťou a svetlosťou = väčšina stien je presklená a ešte umocňuje ten dojem otvoreného priestoru. Hoci je pomerne rušné, ľudia sa tu v pohode "stratia". Je aj veľmi "passenger friendly" - hoci ani tie najvzdialenejšie gate nie sú veľmi ďaleko (a čo i len trochu nemohúceho pasažiera ochotný personál odvezie na kolieskovom kresle), majú tu nielen pohyblivé chodníky, ale aj letiskový vláčik. Všetky dôležité body a smery sú viditeľne označené a "letiskový hlásateľ" podchvíľou upozorňuje na rôzne drobnosti, ktoré by mal pasažier mať na pamäti (ja by som konečne mohla mať na pamäti, že už som doma a "Y" a "Z" sú tam, kde som bola zvyknutá ).
Pri cestovaní, rovnako ako pri všetkom inom môžete mať buď smolu alebo šťastie - v absolútnom vyjadrení, alebo namiešané obe tieto ingrediencie v nekonečných množstvách variácií. Ja som si užila práve to druhé = cestou tam keď som letela skoro ráno som mali iba takú vyklápaciu obrazovku, čo je 1 na zopár šórov sedadiel a všetci pozerajú to isté (na druhej strane som sedela pri okne a pri nádhernom počasí som mala skvelý výhľad) - cestou domov - samozrejme, nočný let (výhoda práve pri ceste späť, keď mi hodín ubúda a nie pribúda) a čo? Áno, individuálne obrazovky s ponukou minimálne 10 filmov, väčšina z nich vo viacerých jazykových mutáciách (to keby som mala plné zuby aj uši angličtiny a chcela náhodou oprášiť nemčinu ). Kým nám rozniesli jedlo a nápoje, stihla som si akurát tak prebehnúť menu (okrem filmov ešte hudba, hry, mapy na sledovanie kadiaľ letíme, ba dokonca za poplatok 2,50 USD aj možnosť poslať e-mail0 a plný žalúdok + pokročilá hodina urobili svoje = viečka padali ako roleta na starom kráme. Asi prvýkrát v živote som mala aj sympatickú susedku, ktorá mala aj záujem o konverzáciu (škoda, že sme obe tak rýchlo zaspali) na jednej strane a voľné sedadlo (výhoda rovnako vzácna ako lanýže) na strane druhej. Po 6 hodinách (nie celkom štandardného a nerušeného) spánku nás prebudili hrkotajúce vozíky a na nich raňajky - vítané to rozptýlenie na poslednú 1 a 1/2 hodinku letu.
Amsterdamské letisko - napriek tomu, že je parádne veľké (peši od jedného konca na druhý je to hoďka) pôsobí omnoho preplnenejším dojmom. Mojou provou starosťou bola rekognoskácia terénu, aby som mala predstavu ako prežijem tých 8 hodín do odletu môjho prípoja na Viedeň. Ponúkala sa mi široká škála obchodov a reštaurácií, sklamalo ma, že expozícia slávneho amsterdamského Rijksmuseum ešte nie je otvorená a sa moja dušička potešila zónam "ďaleko od hlučného davu" zaplneným ležadlami, kde sa mi podarilo úspešne prespať takmer polovicu času, na ktorý som bola odsúdená. Povzbudená kávou som si našla "šteker", nahodila mobil, vybavila korešpondenciu a schrúmala som zlepenec čo mi dala Luc na cestu.
Samozrejme, tá energia sa musela niekde prejaviť a mnou začali šiť všetci čerti - kým som neprišla na nápad - začať písať tento blog pekne "za čerstva". Bože, šmirák som nepísala hádam od čias spred mojej prvej materskej.
Zisťujem, že pomaly neviem písať rukou, budem s tým musieť niečo robiť. Technika je síce fajn, ale určité užitočné veci v nás zabíja. Tak mi napadá - ak nebudem vedieť písať rukou (a "písaným" písmom) - budem 3/4-gramotná?
Keď konečne nadišiel čas nájsť svoje gate opäť som dostala satisfakciu za svoj odjakživa pro-EU postoj - samozrejme, bolo treba opakovanie prejsť bezpečnostonou kontrolou - najprv pasovou a potom osobno-batožinovou. Ako som sa blížila k "checkpointu" začala ma prepadávať panika, že som podcenila situáciu, lebo rady práve pre pred tou pasovou sa zdali priam nekonečné. Leeenže = tam kde sa šóra práve končila (alebo začínala?) postávali šarmantné pozemné letušky a všetkých čo mali európske pasy posielali na bok - kde nikto nestál. Keďže som si medzičasom opäť dala na ruku hodinky, (bola som už vo svojom časovom pásme) pod rámom som zapípala a "vychutnala" som si šacovanie. Novonadobudnutá duševná rovnováha sa odrazila v bláznivých úvahách - ako je to s pracovníkmi a pracovníčkami bezpečnostných služieb, čo robia osobné kontroly. Keďže skúmanie sexuálnej orientácie je diskriminujúce, zrejme nikto nemôže zaručiť, že si to skutočne neužívajú (napriek tomu alebo práve preto, že mužov prehliadajú muži a ženy ženy). Alebo druhá možnosť - že nie sú nevedomky zneužívaní práve tými cestujúcimi, ktorých kontrolujú (lebo tí tiež nemajú na čele napísané, či patria k tým 4% alebo nie). No tak toto dokáže urobiť nedostatok inej zábavy a prebytok času. Môžem ja za to, že ešte ani len nezačali pristavovať lietadlo a ja tu už sedím a čumím na NIČ???? Vydrž dievča, už iba hodinka a budeš opäť sedieť v lietadle a hádať, čo za dobroty nám KLM naservíruje.
Od ďalších hriešnych myšlienok na uchránilo pristavené (teda, lepšie by asi bolo povedať "pristáte") lietadlo - len čo pilot šikovným manévrom zastal na milimeter presne na vyznačenom puntíku, zbehli sa k nemu kŕdle usilovných včeličiek a bolo teda veru na čo pozerať. Za necelú polhodinku stihli pristaviť schodíky, vypustiť pasažierov, vyupratovať lietadlo, vyložiť batožinu, naložiť novú (áááááno, toto som ocenila, na vlastné oči som videla, ako útroby železného vtáka zhltli môj kufor a bola som ušetrená nervov vo Viedni - nám totiž permanentne nejaká tá batožina "zablúdi"), natankovať, vymeniť prázdne kontajnery s jedlom za plné, ... - skrátka a dobre - bol čas privítať nových pasažierov.
Tak som si mohla vydýchnuť, toto už je malina - len čo sme sa odlepili od zeme, oči začali opäť padať a otvorili sa až keď som zacítila, že klesáme. Stihla som si ešte vychutnať krásnu hru farieb, čo vykreslilo zapadajúce slnko nad oslnivo bielymi mrakmi skrývajúcimi Viedeň a o malú chvíľku som už nakladala svoj zelený "lodný kufor" na vozík a šinula sa plnou parou vpred do Kristínkinho náručia.
V stredu si to vymeníme - veď sa musí ponáhľať vymeniť ma, lebo tam ďaleko zostalo niekoľko uslzencov, čo netrpezlivo čakajú ...
A ja si budem musieť zase zvykať nielen na slovenskú klávesnicu, ale aj na ostatné všednosti obyčajného života na rodnej hrude.
Ďakujem vám, country roads, že ste ma bezpečne priviedli domov a ďakujem Vám, naničmamky, že ste ma tak usilovne čítali - ako hovorí básnik: ..."bolo to krásne a bolo toho dosť"...