Ťažko povedať, ako je to s behaním, športovaním. Ak beháš dlho a často, akosi rýchlejšie to zbehne pri dobrej hudbe, ktorá znie do správneho rytmu, akurát nastupuje otázka, či dokážeš vnímať okolie, cestu, autá, ľudí ..... A byť sama so sebou, súhlasím nie je jednoduché, zväčša v hlave riešim, kadečo čo treba riešiť, takže neoddýchnem ... V tomto je skvelá Joga aj meditácie, byť sama so sebou v tichu, hotová veda ... Ešte k športovaniu, občas bývajú endorfíny inšpirujúce, k novým nápadom, ale to neznamená, že sa to vylučuje s hudbou ... Čo všetko som ja schopná robiť naraz , hlavne rozmýšľať nad koninami.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Bola som ráno vonku. Len tak, na chvíľu, kým je ešte chladno.
A uvedomila som si vec, ktorú si všímam už dlho. Bojíme sa byť sami so sebou. Stretávala som chodcov, bežcov, cyklistov. Aspoň polovica mala v ušiach slúchadlá. Nemohla ani chvíľu počúvať vlastné myšlienky. Musela počúvať niečo iné. Možno pesničky, možno správy, moderne podcasty alebo sa možno učila cudzí jazyk. Len aby sme boli stále v obraze. Stále vedieť, čo je aktuálne, čo práve letí, ako rozmýšľať...
Pamätám si jednu takú krátku básničku alebo skôr len myšlienku Daniela Heviera: Najradšej chodím do kina vlastnej hlavy.... Možno som to vtedy pred mnohými rokmi, ke´d som to prvý krát čítala ani tomu nerozumela.
Je alebo nie je chodiť po zábavu do vlastnej hlavy? Nudíme sa sami so sebou? Alebo dokážeme aj seba prekvapiť?