Ako som sa priznala

Skúsenosť učí – príčina a následok nepustí, každá reakcia vyvoláva rovnako silnú, opačne orientovanú reakciu – a tak sa z prostorekých a pravdovravných deťúreniec stávajú časom v tom lepšom prípade kreatívci, ktorým by fantáziu mohli závidieť Ezop, Andersen aj bratia Grimmovci spolu s Dobšinským. V tom „pokročilejšom“ (nechcem rovno písať, že horšom) štádiu – najmä ak začne úradovať už aj puberta – sú z nich pravzory tých najhrdinskejších partizánov. Slovo – o priznaní si už ani netrúfam uvažovať – by ste z nich nedostali ani najrafinovanejšími inkvizítorskými metódami, hlavne vtedy, ak skutočne majú niečo „na rováši“.

Niektorí však – buď ostanú navždy malými deťmi, alebo na nich platí to príslovie „čistému je všetko čisté“ – nemajú problém povedať aj to, čo vlastne povedať nechceli. Spontánne, od srdca, nehľadiac na následky, na svoju povesť a dobré meno ...

Priznám sa, patrím medzi nich – priznania tohto druhu sa mi podarili viackrát, ale na dve z nich si spomínam obzvlášť často ...
V temnom dávnoveku mojej stredoškolskej mladosti, keď aj samotných časopisov bolo ako šafránu (Slovenka, Život, Roháč a 100+1 Zaujímavostí, čo si ja pamätám – dobreee, keby som sa hlbšie zamyslela, asi by som ich z pamäte vylovila aj viac, ale rozhodne ich nebolo toľko ako dnes), nebolo zrovna samozrejmosťou potknúť sa o nejaký „solídny“ horoskop – a už vôbec nie taký, ktorý by sa neobmedzoval na strohé vyhlásenia typu „dnes a vám (ne)bude dariť“.
Niet sa preto čo diviť, že keď jedného dňa ktosi priniesol do školy „komplexnú charakteristiku“ osobnosti podľa znamení s podrobným výpočtom, ktoré znamenia sa priťahujú, ktoré odpudzujú, ktoré sa na aké povolanie hodia (a všeličo ďalšie, čo si už nepamätám, viem len, že ku každému znameniu tam toho bolo tak na jednu A4), vyvolalo to v našich radoch hotovú revolúciu. Všetci chceli poznať, čo sú zač a každý to chcel vedieť ihneď. Dobre že sme tie papiere neroztrhali prv, než sme sa do nich stihli začítať. Našťastie, nejaká múdra hlava dostala spásonosný nápad – „Dajte to Ade, tá má najlepší hlas, budeme ju počuť všetci!“ Papiere síce boli zachránené, ale strhla sa ďalšia búrka ohľadne znamenia, ktorým sa to čítanie malo začať. Moji spolužiaci sa prekrikovali jeden pred druhým a minúty prestávky nemilosrdne plynuli, keď padol onen osudný návrh, podporený argumentom, že veď je to aj moje znamenie. Nebolo – a tak, horúca hlava, ako vždy, kombinovaná s prístupom „nevidím zlo, nepočujem zlo“, skočila som rovnými nohami do niečoho, čo zrejme pascou ani nechcelo byť – a môj zvučný hlas, miešajúci sa so zvončekom ohlasujúcim začiatok hodiny sa rozľahol nad hlavami všeeetkých mojich spolužiakov: „Ja ani náhodou nie som PANNA!!!“ Ak sa všetky stredoškoláčky takto úprimne a verejne priznávali, ani sa nedivím, že aj v knihe 100+1 vtip sa celá jedna kapitola volala „Ani jedna panna k maturite“.

Ak si teraz myslíte, že som sa poučila a lepšie si strážila slová a myšlienky, starala sa, aby „necválal jazdec pre koňom“, tak sa veeeľmi mýlite. Prešlo zopár rôčkov, úspešne som odmaturovala a o niečo menej úspešne som začala študovať na vysokej škole. Menej nie výsledkami, ale formou štúdia – nedostala som sa totiž na denné, čo síce zo začiatku bolelo, ale nakoniec sa ukázalo celkom ako výhoda. Keďže som sa potrebovala zamestnať, dohodila mi sesternica, odborná asistentka na SVŠT, platený flek na pol úväzku na celoškolskom výbore SZM. To vám bol raj – napriek tomu, že niektoré fakulty boli už vtedy prefeminizované, stále to bola Technika a stále tam bolo viacej študentov, ako študentiek – a medzi zväzáckymi funkcionármi bol ten (ne)pomer ešte výraznejší.

Švárni mládenci si v mojom kancli podávali kľučku a tak skutočne netrvalo dlho a jeden začal chodiť častejšie . Keďže ja som školu mávala až popoludní, zvykol ma – keď skončil on – vyzdvihnúť v robote, zobral ma „na obed“ (do menzy na Garde ) a odtiaľ som potom – niekedy viac, niekedy menej úspešne utekala do školy. Nepamätám si už dnes, čím ma v onen osudný deň tak zaskočil, prekvapil či rozosmial, bolo to ale také „dôležité“, že som mala potrebu podeliť sa o to s kamoškami, len čo som vošla do triedy. Svätá prostota – ako inak než rovno na plnú hubu, s intenzitou „trúby jerichovej“: „Baby, ja som vám dnes skoro spadla z môjho drahého!“. Možno to nesvedčí zrovna o mojej brilantnej inteligencii, ale chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, prečo sa múry trasú od toho hurónskeho rehotu ....

Morálne poučenie na záver – klamať sa vraj nevypláca – ale ani hovoriť pravdu nemusí byť vždy zrovna výhra ....