7 pliag egyptských

Už chronicky je známe o mne, že som (takmer ) ako tá spanilá deva z „Trojruže“ – akurát teda, ten môj „netvor“ je ľadovým medveďom (ozaj, to sa mi len marí, alebo v knihe „Z rozprávky do rozprávky“ bola aj nejaká taká, kde skutočne išlo o príbeh devy spanilej a ľadového medveďa? – asi si ju budem musieť opäť minimálne prelistovať). Keď si väčšina počestných občanov tohto štátu voľká pri domácom či ústrednom kúrení na nejakých 20+°C – mi si musíme vystačiť s (horko-ťažko) 18-timi.

Tepelnú (ne)pohodu, ktorú nám v štýle Harpagona vydeľuje šéf našej domácnosti (už spomínaný ľadový medveď) a jeho záujmom plne podriadený termostat nášho kúrenia, si zvykneme vylepšovať pomocou najlepšie kúsku interiérovej výbavy nášho obydlia – áno, je to môj milovaný krb, na ktorý som už i tu na týchto stránkach pela nejednu ódu ...

Nie je to však vždy také jednoduché, ako sa zdá, pretože nie všetko, čo sa ako drevo tvári, je aj schopné horieť a dávať teplo. Tak sa posledný mesiac mordujem s polienkami, čo by som asi skôr na nejaké hydroponické pestovanie (miminálne húb a plesní) mohla používať ... toľko Pe-Pa, čo som pri ňom minula, neminiem inokedy za celú zimu. O takom niečom, že pred spaním priložím a ráno len pahrebku jemne rozhrniem, polienko priložím a ide sa veselo ďalej – tak o takom môžem iba snívať ....

Ešte, že ten hore to všetko vidí a aby som po ránu nezostala skrehnutá, ponadielal nám v posledné dni štedrej snehovej perinky. Veď fajn, aj bielo bolo (smeti a špina sa stratili), aj sa lepšie dýchalo, aj bolo kde koberec vyklepať, aj susedské vzťahy sa pri šuflovaní fajne utužovali. Akurát – hádam prvú zimu za tých vyše dvadsať rokov, čo tu bývame, zavítal s každou novou nádielkou k nám do uličky aj odhŕňač. Zásadne 5 minút po tom, ako som do čista čistúčka chodník odhádzala, presne ako vrchnosť nariadila (nie na cestu, ale za plot na vlastný pozemok). Lebo veď – keď mi to tak dobre ide a hlavne, keď mám toho miesta v predzáhradke toľko, tak šup-šup sneh z cesty na chodníček – a ja som sa ani nestihla „odstrojiť“ a mohla som nabehnúť na „druhú smenu“.

Popri všetkých týchto starostiach sa snáď ani nie je čo diviť, že sa mi podarilo zabudnúť na rybku v „dolnej“ chladničke (rozumej, chladničke, ktorá nie je v kuchyni, ale v miestnosti, kde zavítam tak raz do týždňa, keď polievam kvety). Tak sa aj stalo – idem kvietky poliať – a dobre, že neumriem, taký puch ma ovalil! Darmo mi bolo hlavu o múr trieskať, sama som si na vine, ale faktom zostáva, že plynovú masku by som počas umývania tej chladničky bola uvítala ...

No a dnes ráno, zídem dole – a čo nečujem – chvuap, chvuap, chvaup! – a dlážka v obývačke vyzerala, ako keby som mala doma čerstvý vrh psíčat, čo sa ešte nenaučili „poriadku“ – tu mláčka – tam mláčka .... Už som toho mala „plné brejle“! Porozostavovala som kýble a poďho na túlačky. Kým som sa vrátila (nejaké slabé 4 hodinky) – aha ny – koľko nachvuapkalo ...

Tuším sa zajtra radšej ani nezobudím – do sedmičky mi ešte stále tri chýbajú ....