Boj o prežitie

Nadrábala som si - celý týždeň. V sobotu máme stretko Naničmám a teda moje sobotné hrdlačenie na panskom odpadá (nesťažujem sa ). Nechcela som v tom ale nechať maminku samotnú. V horúčavách posledných dní sa aj tak nedá ísť robiť skôr ako podvečer, ako som už spomínala v inom blogu, domácnosť vykradnutá a tak nebudem nikomu chýbať.
A tak som každý deň po práci naklusala na latifundie a zvádzala som (vopred prehratý a nikdy nekončiaci) boj s burinou.
Máme v záhrade jeden taký pás - na pomedzí medzi našou a vedľajšou záhradou. Než sa na to vrhnem, vyzerá to ako zmenšená verzia niekdajších ohraničení políčok. Ibaže okolo tých políčok to bývali stromčeky a kríky, v našom prípade je to všakovaká burina - a hlavne poriadne hustá. Časť z nej sa dokonca tvári, ako keby chcela byť okrasným prvkom - imituje vzhľad kríkov či kvetín, ale pozor - ak sa človek dá oklamať, prenikne svojím koreňovým systémom aj do hriadok a katastrofa je na svete!
Tento úzky pás zeme je mojím osobným Tartarom, podobne ako Sizyfos s kameňom, každý rok keď to mám za sebou si poviem, tentokrát som to spravila tak pedantne, že na rok už burina nemá šancu - a každým rokom sa opäť a opäť presviedčam, ako veľmi som sa mýlila.
No a v rokoch ako je tento si v pomedznej húštine (úplne prirodzene) rozložia svoj hlavný stan tie ubzučané krvilačné príšery - komáre! Keď som v pondelok zahájila vojenskú operáciu na nepriateľskom území, spomenula som si na radu, ktorú som pred časom počula v televízii od pána, čo sám seba označil za zálesáka. Proti komárom vraj zaberá, ak si nezahalené časti tela potriete rozmrvenými lístkami mäty alebo skorocelu. Mäty máme hojne, tak som sa rozhodla vyskúšať - a zdalo sa, že zaberá. Utŕžených rán bolo minimálne, aj to som si nie istá, či som ich neutŕžila až doma, keď som polievala svoju záhradku za domom. Utorok nebolo iný, ale včera prišla katastrofa. Fakt som nevedela, či sa mám skôr oháňať, alebo plieť tú burinu. A moje telo vyzerá dnes, ako keby práve u mňa prepukli ovčie kiahne.
Nešlo mi to najprv do hlavy, prečo to dva dni fungovalo a na tretí nie - ale dnes ráno mi svitlo! Ubrala som im prvý deň z ich územia, z ich životného prostredia, povedali si, pomkneme sa, zmestíme sa a útočili na mňa iba tí (vlastne tie, ak mám byť presná), čo aj za normálnych okolností sú vždy so všetkým nespokojní/é a musia vyrývať za každú cenu. Na druhý deň, keď som im odkrojila z ich teritória ďalší kus možno bola nespokojnosť komárej populácie o niečo väčšia, ale ešte stále nepretiekol pohár ich trpezlivosti. Hustota osídlenia poslednej zostávajúcej oázy burinného porastu síce prudko stúpla, ale ešte stále sa dalo dýchať, ešte stále mali kam uniknúť pred vysúšajúcim horúcimi slnečnými lúčmi. Armagedon prišiel až v stredu - zaútočila som na posledné zbytky buriny a to už aj tie najnechápavejšie jedince pochopili, že im ide o život - a zaútočili. Zaútočili všetkou svojou silou, nehľadiac na obete (a že ich nebolo málo), aby ochránili svoj domov, svoje pohodlie a svoje bezpečie. Mali smolu - ako aj inde v živote - hrubá sila zvíťazila. Tí, čo nepadli v boji, museli tiahnuť ďalej a hľadať si nové útočisko. Ale ja a moje bodkované telo budeme ešte nejakú chvíľu na nich spomínať.