...“čo sa stalo, čo nestalo, tuliti“... alebo ako som takmer skolabovala

Takmer ste o mňa prišli, naničmamky moje drahé a keby len to – tie čo mi skoro pomohli z tohto sveta na druhý, boli moje najbližšie. Ale veď, pekne po poriadku ...
Riešili sme už viac menej o jari 2012, či, kedy a ako by sa mohla (lebo, že by chcela, to riešiť netrebalo, to bolo nad slnko jasnejšie) Lucia zase raz na rodnú hrudu ustanoviť – stále čosi neštimovalo, menšia bola najprv ešte malá, potom už zase príliš neposedná (a že tá staršia ju ešte predčí to je jasné) ak sa neodvážila sama; po predchádzajúcich skúsenostiach ale vedela, že s tým jej to tiež nebude to pravé orechové.
Ťahalo sa to, ťahalo, ako sopel po rukáve, keďže celé to malo byť tak, že Lucia s deťmi cca 3 týždne u nás a následne niektorá z tých zvyšných naspäť s nimi robiť po zvyšok leta au-pairku ... Toť hádam týždeň dozadu mi Kiska vraví, Barča už má kúpenú letenku. Heeej a čo Lucia, tá teda nakoniec nepríde? Nie, ale vraj keď chceš niečo, tak balík pošle, máš povedať čo ... No, veď to je jasné, nech zabalí deti ..... – to bola naša konverzácia – a tým to haslo (myslela som si).
V pondelok vyzvedá Mišiak – mamíííí, nevieš prečo Kisa tvrdí, že v stredu musím byť večer bezpodmienečne doma? Netuším, možno kvôli koláču čo chce napiecť, ale ten bude robiť už v utorok – a do stredy z neho určite nezostane. Referujem neskôr Kiske – a tá – NIČ!
V stredu popoludní – buzeračný telefón – vraj ...„tatino sa sťažuje, že je prázdna chladnička, tak máš ísť niečo nakúpiť cestou domov a aj navariť voľačo dobré by si mohla“... Nasrdená, reku, doma si trčíte, dospelí ste, ručičky nožičky máte, tak čo sa nepostaráte .... ale veď teda, keď už som tá matka pluku, tak vymetiem cestou domov zopár obchodov, doma – nikde nikoho, tak prečo dočerta chcú, aby som varila, pre koho? Vrhnem na sporák a ešte stále spracúvajúc tú „krivdu“ sa vrtím za sporákom a keď začujem vrznutie vchodových dverí, tak príchodzích (nevidiac ich) zdravím ...“koho to zas čerti nesú“..., keď sa spoza rohu ozve: „Hi, babka Ada, it´s me!“ a vyletí po mne Alex, za ňou trochu hanblivo cupitá Zoe a na plné pecky sa rehoce Lucia, vraj: „Chcela si balík, tak tu ho máš!“
Tie tri bosorky nepodarené ušili na náš takúto búdu – veru ani tatko nevedel, čo sa deje – až do momentu, kým nebolo treba odfrčať na Schwechat... Ten zmätok, čo nastal – to si ani nechcite predstaviť – večera samozrejme totálne nekompatibilná s chuťovými pohárikmi amerických detí, kde je postieľka, funguje ešte tá trojkolka, ktorý ... strhal závity na ventilkoch na bicykli, kedy príde Mišo, aby dal dole trampolínu .... – a to ešte mala prísť naša mama Kami, ktorej som (nič netušiac) nocľah prisľúbila. No, čo, veď miesta dosť, o to nešlo, ale ten chaos všade naokolo!
Tak sa pomaly dávam dokopy. Zo šoku, z radosti a z neustáleho pobehovania, vykladania a ukladania vecí ... za tie tri týždne, čo tu budú, sa mi to hádam aj podarí ... A dúfam, že sa mi to podarí tak, aby som si aj tých cvrčkov malých užila, lebo včera keď mi Alex dávala pusu na dobrú noc, tak sa spýtala „Prečo stále stojíš za tým sporákom? Prečo si na chvíľu nesadneš?“ Zlaté dieťa, dbá, aby sa babka nestrhala. Ľúbim ich ich úplne nekonečne...