Dvanásť rokov s Naničmamou

Dnes máme 12. narodeniny.   Rozmýšľala som, ako s tým naložiť?  Možno "malou" osobnou rekapituláciou. Nedávno mladší syn (19r.) potreboval rozhovor do školy a vznikol z toho príbeh jednej naničmamy.

Dievčatá, ďakujem vám všetkým za dušehojivú spoločnosť, vaše príspevky, čítanie a trpezlivosť so mnou. Mám vás rada. 

A tu je moja "malá" spoveď. 

Prečo práve "Naničmama"?

Každá z nás sa občas cíti nanič  a je to v poriadku. Aj my sme len ľudia so svojimi kladmi, ale aj slabosťami. Zväčša na nás z tituliek časopisov hľadia  krásne a úspešné ženy, ktoré zvládajú kariéru, rodinu, a to všetko s prehľadom a eleganciou. Chcela som vytvoriť priestor pre obyčajné mamy, často unavené, občas aj kričiace,  málokedy ako zo škatuľky, a predsa robiace pre svoje deti s láskou to najlepšie čo vedia ... Mala som snahu o troch nadhľadu na naše bežné radosti aj starosti. Takže prvé rubriky boli napríklad: Ako neotráviť rodinu, Manžel na odstrel, Deti na predaj, My skoro dokonalé. .. Doba sa zmenila, dnes sú už kategórie  triezvejšie.... ;)

Čo ta doviedlo k jej založeniu?

Jednoznačne pretlak tvorivej energie. Po štyroch deťoch a trinástich rokoch doma som sa už akútne potrebovala realizovať. Najmladšia dcéra mala 3 mesiace, dojčila som ju dlhooo a tak som si vymyslela zábavu. A úloha mamy na plný úväzok ponúka neskonale veľa námetov ... Vypustili tigricu z klietky. ;) Avšak bez manžela programátora, ktorý rýchlo našiel voľne dostupný redakčný systém, by som sa nikam  nepohla. Aj keď dlho boli pre neho stránky triednym nepriateľom, pretože nie raz ostal stáť špinavý riad ladom  a ja som sedela po večeroch za PC, v konečnom dôsledku sme skvelý tím doteraz a to nielen pri práci na stránkach.

Ako dlho už naničmama funguje a čomu všetkému sa Naničmama za tie roky venovala?

Naničmama ako stránka funguje už dvanásty rok. Zo začiatku bola komornou stránkou, ale v čase keď ešte nefungoval FB, spoločné zdieľanie radostí aj starostí pritiahlo stále viac a viac žien - mám. Komornosť sa vytratila, prišli búrlivejšie fázy, aj s občasnými ostrejšími konfliktami. ;) Ale pribudli hlavne nové stránky Artmama.sk stránka o tvorení, najväčší boom som však zažila pri stránke Tortyodmamy.sk, ktorá rýchlo rástla s trendom poťahovaných tort od výmyslu sveta.

A keď som ozaj nevedela čo so sebou, vznikla stránka aj pre záhradkárov, medovnikárky, česká verzia stránky Tortyodmamy, dokonca aj nie až tak úspešný pokus o stránku pre poetické duše. Nápadov bolo ešte viac, len na to všetko jeden a pol človeka nestačilo. Stále som bola tvorivá duša, plná nápadov, nie vždy však schopná potiahnuť ich do zdarného cieľa.

Z iniciatívy návštevníčok naničmamy, vznikol aj projekt Podajdalej.sk, kde je možné posunúť veci, ktoré môžu ešte poslúžiť iným. Nechala som sa aj presvedčiť na založenie občianskeho združenia Mamám Slovenska, len to som už ozaj precenila svoje sily. Ochotných dievčat bolo dosť, len každá žijúca v inom kúte Slovenska ... A vypracovanie projektov, ich vyúčtovanie... vždy končilo u mňa. Pre mňa, pre ktorú sú pravidlá a systém za trest ...Ale  spravili sme zopár zaujímavých projektov.

Už pomaly po roku existencie stránok sme zahájili tradíciu pravidelných stretnutí žien. Najprv z naničmamy, neskôr aj z ostatných stránok.  Stretnutia dvakrát do roka pokračujú aj dnes a vďaka nim  sa vytvorili mnohé nádherné priateľstvá. V rámci nich sme robili aj rôzne kurzy, menšie výstavy, spoločné sladké diela, napr. pokus o najdlhšiu roládu, obraz z muffinov ..... A spolu s firmou Communicacion House, sme začali pred ôsmymi rokmi vydávať časopis Torty od mamy. S terajším partnerom Petit Press a.s., sme sa pokúsili aj o vydávanie tlačenej ročenky Artmama pre tvorivé žienky, ale to sme zabalili, nie jednoduchá úloha v dnešnej dobe pustiť sa do tlačeného média.

Aké najsilnejšie momenty za celé pôsobenie Naničmamy si zažila?

Ťažko povedať. Veľa pre mňa znamenali jednoduché vety žien, „akoby si o mne písala“. Zabudla som spomenúť, že naničmama je bútľavou vŕbou aj pre mňa. Ponúkla som jej vlastnú nedokonalosť a v svojich blogoch často o nej píšem.  Vďaka stránkam som spoznala veľa úžasných žien s krásnymi, aj keď často veľmi ťažkými príbehmi za sebou.  Naničmamy a nielen tie ma naučili prijímať a rozdávať objatia. Zistila som, že slovenské ženy sú veľmi šikovné a tradície ručných prác našich mám a babičiek sú stále živé, aj keď často aj v modernejšom prevedení.  Inak vidieť dospelé ženy v karnevalových maskách ako sa dokážu odviazať to  je neskutočný zážitok. ;) A dokonca sme mali aj svadbu na jednom zo stretnutí, čepčenie nevesty ...

Čo boli najväčšie prekážky ktoré si musela prekonať za tie roky?

Joj, nie jednoduchá cesta to bola. V prapočiatkoch času bolo málo, najmladšia dcéra bola ozaj malinká, k tomu tri staršie deti, bývanie na dedine, veľa rozvozov .. Ale aj vďaka tomu, že sa práca na stránkach stala mojim živobytím, som to všetko mohla utiahnuť. Komunita žien vo svojej pozitívnej sile je krásna a úžasná, ale keď prídu spory, nie je jednoduché ich ustáť. A asi najťažšie momenty som zažila, keď kritika padla na moju hlavu ... Komunitné weby nie sú jednouchým projektom, nijak sa nedá ulahodiť všetkým a ja som stále omylná a často nedôsledná. A keď som to prehnala so svojimi aktivitami, došlo aj na vyhorenie, keď som mala chuť to všetko zabaliť, a nie raz ... Veľmi mi pomohlo, že sa stránky začlenili pod skupinu Sme.sk, ubudla mi práca, ktorá bola nad moje sily, účtovné veci, zháňanie reklamy, vďaka ktorej sa náš tím mohol rozrásť. Horšie, že ja a manažovanie ľudí, opäť na diaľku ..., nie je to moja parketa. No a v neposlednej rade veľký úspech facebooku bol a je v neprospech komunitných webov, ako sú tie naše... Mnohé zdieľanie zážitkov sa presunulo do skupín priateľov na FB.

Kto sú žienky Naničmamy? Čo ich na tu stránku ťahá?

Určite to nie sú novopečené mamičky, skôr staršie, ktoré už majú často školopovinné deti, prípadne ja dospelé. Na stránku mnohé pritiahol práve samotný názov Naničmama, lebo sa tak často cítili. Veľmi dôležité otázky ,ktoré sa u nás riešili, často búrlivo, boli aj o tom, že každá z nás je strojcom svojho šťastia ... Dnes k nám prichádza mnoho žien kvôli receptom, ktoré sú tak trochu z núdze cnosťou, alebo úplne neplánovane hlavným ťahúňom stránok. ;)

Ako Ťa podľa teba vnímajú žienky naničmamy?

Ani neviem. Tie čo ma poznajú dlhšie vnímajú aj moju únavu aj zmätok zo života, však som pravá naničmama a verím, že hlavne tu praobyčajnú človečinu, A raz som počula na svoju adresu, že som milá. Takže som milá mama Kami. ;)

Ako počas rokov vnímal Naničmamu tatko?

Nemal to so mnou jednoduché. Pridávala som mu prácu, zanedbávala miestami rodinu domácnosť, mnohé prežívala viac ako by som si priala. Už sa s tým všetkým po toľkých rokoch snáď zrovnal. ;) Som mu vďačná za veľmi veľa, pretože bez jeho technickej podpory by som sa nikam nepohla. Nie je jednoduché byť mamou štyroch detí, mimo mesta, kde sú školy, tréningy, práca na stránkach mi umožnila prispôsobiť svoj život fungovaniu mnohopočetnej rodiny.

Aká bola najlepšia spätná väzba, ktorú si za tie roky dostala?

Možno jeden standing ovation, ktorý sa mi ušiel na jednom z našich najväčších stretnutí, od prítomných dievčat, asi mesiac po tom čo mi odišla mamka ..., Alebo keď som po mnohých rokoch stretla starú známu, a rozprávala mi, že ma stále číta ...  Alebo, keď mi strašia dcéra povedala, to nie je len tak robiť prácu, ktorú robím ... a už len to, že vo svojich 24 rokoch, číta naničmamu.

Čo je to pre teba naničmama?

 Ťažká otázka. Ďalšie dieťa? Bútľavá vŕba, závislosť? Veľká výzva? Možnosť sa realizovať? Miesto stretnutí ... Informačný portál, mala byť to byť brána ... Momentálne asi hlavne tá výzva, čo ďalej. Pretože svet internetu sa za posledných 12 rokov veľmi zmenil. Či chcem alebo nie, zostarla som, trendy sa menia ...Stále má najmladšie dieťa 12 rokov a ja som zašitá na dedine. Chýbajú mi ľudia, impulzy, posuny vpred  ... Veľmi sa mi páči myšlienka od mladej šikovnej devy Danky z Leaf- u, ktorá mi povedala, že tvorivá duša je ako vták fénix,“ zhorí a vstáva z popola“. Verím, že nastal čas na znovu zrodenie. ;) Ešte stále mám pred sebou veľký sen, pomôcť slovenským ženám, hľadať svoje silné stránky a realizovať sa v nich, možno aj tak, ako sa to mne podarilo, aj keď to bolo niekedy s odretými ušami. 

Devy krásne, ďakujem, že som tu mohla byť s vami. Za tých 12 rokov sme sa nie raz  orehlili, ba aj rozčúlili, často voľačo nové podučili, alebo len zistili, že nás je viac tak krásne nedokonalých. Som vďačná, že som mala tú česť spoznať toľko nádherných spriaznených duší, cez písmenka, alebo aj v reále. Verím, že spoločne zažijeme ešte veľa príjemných chvíľ.