Došlo aj na moje kultúrno športové vyžitie

Mám za sebou celkom netradičný víkend. Najmladšie dieťa akosi omylom či vrámci hesla z núdze cnosť skončilo pred polrokom pri country tancoch. Tréningy sú na škole kde chodí, dokonca v čase družiny, trénerku poznala ešte zo škôlky ...., takže nebolo ani čo riešiť. Len začiatok školského roka nám začal zostra. Za dva týždne bolo treba nacvičiť nový tanček, starý oprášiť, aby sa deti mohli viac menej do počtu, alebo však nech kukajú ...zúčastniť celoslovenskej súťaži v Country tancoch.

Pôvodne som chcela poslať drahého, nech ju na miesto určenia dopraví a vyzdvihne ... a ja sa budem doma tváriť, že upratujem, varím a  periem. No došlo mi, že toto asi nie je tá správna cesta. Však čo keby som si vzala dovolenku a užila dieťa a voľnú sobotu. Ako sa ukázalo, bola to skvelá voľba. Zistila som, že country tance majú viac štýlov. Niektoré asi nemajú ďaleko od írskych tancov, však Írov sa do Ameriky sťahovalo neúrekom. Deň predtým som úplne náhodne prepla na dokument, kde bolo spomenuté, že niektoré tance zdedili zopár prvkov od pôvodných obyvateľov Ameriky - indiánov. Neviem, čo je na tom pravdy. V každom prípade bolo na čo pozerať, aj keď som sa často pristihla, že moja pozornosť vydržala tak prvú polovicu choreografie.  Najsamlepšie na tom všetkom bolo, že v open kategórii na country festivale, dve tanečné skupiny predviedli tance na  Kalinku a jednu asi ruskú ľudovú pieseň. Zožali veľký obrovský potlesk.

Milo ma prekvapili veľké devy z nášho klubu aké boli zlaté na tých našich najmenších. Tanečný súbor z Michaloviec, so závideniahodnou členskou základňou,  predviedol fantastický tanec. Urastení chalani, mali snáď cez 20 rokov tancovali s drobnými 7-8 ročnými dievčatkami a veľké devy s malými chalanmi na hokerlikoch. Bolo to ozaj rozkošné. Obdivovala som moderátora, ktorému to tak pekne rozprávalo. ( Neviete o niekom, kto také za mňa prevezme v Piešťanoch. )

Naši začiatočníci dostali, voľajakú cenu poroty, však aby im smutno nebolo a nadšenie z tanca vydržalo čo najdlhšie. S Tinkou sme si dali sviatočný obed v reštike, kde chodím na dámske jazdy alebo s MM na rande. Aj keď Pizza to nebola, len hranolky. Po skončení súťaže sme sa ešte hodnú chvíľu motali po meste, aby sme si čo to užili za tmy aj z Košickej Bielej noci. Ale v centre sme toho až tak veľa nenašli. Dotrepali sme sa zmorené večer domov, aby sme si v nedeľu užili hodný kus športovej atmosféry Medzinárodného maratónu Mieru a veľké rodinné dostaveníčko.

Ešte stále nepochopím, prečo MMM berie môj drahý ako trest, však za tie dve desaťročia  si už mohol zvyknúť. Naši chalani si odbehli minimaratón, staršia deva bola maród, ta vyslala len priateľa. Ja som tento rok nebežala, nedala som si tu námahu aby som zistila v akom stave mám bedrové klby, čo ma dlho strašili po minulom ročníku. Ani som neschudla 10kg, aby som ich odľahčila.  Snáď o rok sa niečo z toho podarí, aby som mohla asistovať pri minimaratóne najmladšej. Aj otec si dal tento tok pauzu, kvôli chorobe. V plnom počte však došla sestra Maja. Ona s manželom behali polmaratón, tri deti mini. Dobrí sú.

Fotografovanie a povzbudzovanie mladších bežcov som nechala na našom technickom tíme a  vybrala som sa svoju odhodlanú sestru Maju povzbudzovať na dvadsaťjeden kilometrovú trať. Tá ma s kĺbom ne také problémy, achilovku načatú, trávenie škoda slov a ona vám dala osobák pod 1:32. Skončila na úžasnom desiatom mieste, iba jedna žienka bola pred ňou v podobnej vekovej kategórii zvyšok samé mladice. Bojovné žieňa to je, klobúk dole. Vraj to bol pre ňu, kvôli zdravotným problémom rozlúčkový polmaratón, tak uvidíme čo to bude až to bude o rok.

Atmosféra Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach je neopakovateľná aj pre športovcov aj fanúšíkov. Stojí za to ju zažiť ta či tak. Ten môj minimaratón v kuchyni neskôr poobede už zďaleka nemal svoje čaro. Nom som zvedavá čo sa zadarí z mojich predsavzatí do budúceho roka. V každom prípade mám za sebou neopakovateľný víkend.