Moja mama

O pár dní tomu bude už 10 rokov, kedy nás naša mamka opustila a odišla do nenavrátna.
Aká bola??? Bola to krásna žena s neskutočne dobrým srdiečkom, so zmyslom
pre humor, obetavá ale aj rázna a nebojácna. Vychovala nás 6 detí, tie prvé štyri
rok po roku a tie posledné dve s trochou pauzy. Bola na všetko sama, nakoľko
otec sa túlal dlhé roky po týždňovkách, tak bolo sa jej treba veru obracať.
Bývali sme v malom domčeku, kde nebolo ani vody, WC vonku, prádlo sa pralo ručne a plákalo v zime, v lete pri studni. Až tá posledná sa narodila, keď sme bývali
v bytovke. Od útleho veku sme jej tie staršie pomáhali, učila nás dôslednosti, poriadku, neraz sme frflali, keď sme museli ešte raz vykonať nedbalo odvedenú prácu.
Vždy nám zdôrazňovala „za chudobu, skromné oblečenie sa netreba hanbiť, hanbiť sa
treba za špinu a neporiadok“. Veľa čítala, neraz som ju pristihla ako po nociach číta tie svoje romány, ale aj písavala svoje humorné veršíky a prispievala do Slovenského
rozhlasu. V neskoršom veku bola predsedníčkou kultúrnej komisie v Klube dôchodcov, robievali si majálesy, a rôzne iné plesy kde vystupovala ako ľudová rozprávačka. Bola to úžasná dáma, ktorá prichádzajúcich vítala a usádzala v dlhých
šatách a o chvíľu preoblečená v Čaňanskom kroji svojimi vlastnými replikami bavila
publikum, ktoré sa šúľalo od smiechu. Krásne spievala a veľmi veľa piesní sme sa naučili práve od nej...... Ľúbila nás všetkých rovnako, tou neskutočnou materinskou
láskou, ktorú nám všetkým zasiala do srdiečka. Vždy nám zdôrazňovala, aby sme sa nehádali a vo všetkom jeden druhému pomáhali, aby sme pomáhali slabším, chudobnejším. Naučila nás ľúbiť ....deti, ľudí, slnko, kvety, samého seba ...život, život, ktorý je niekedy neľahký ale je krásny. Do našich sŕdc zasiala tých zrniečok teda neúrekom a môžem povedať, že sa aj veľa ujalo. Každá z mojich sestier včetne mňa
a brata niečo z nej máme, uvedomujem si to až teraz pribúdajúcimi rokmi, že veľa
vecí robievam tak ako moja mamka.
Dnes tu už medzi nami nie je, ale je v nás, v našich srdiečkach.......ľúbim ťa mamka,
vďaka Ti za všetko, ale hlavne za lásku, lebo tá materinská je nekonečná.....

Sestra moja zlatá,napísala si všetko, čo bolo treba...taká bola naša mamka..krásna,vznešená...milovaná, láskavá.Som rada,že mamka v nás, zasiala tú lásku a obetavosť...trpezlivosť a oddanosť.Lásku nám láskou oplácala...Stále bude v našich srdiečkach..s krásnymi očami ako nezábudky ..šibalskými ale múdrymi.Je to už 10 rokov... ale stále chýba..stále Mamka naša...náš Anjel strážny..ľúbim ťa a stále budem...

Kami

To boľavé spomínanie poznám, moja mama odišla len pred rokom a pol...
Bola to úžasná žena, skromná a obetavá, veľmi pracovitá (pri 4 deťoch sa hádam ani inak nedalo), a zniesla by nám aj modré z neba. S mojou lenivosťou a pomalosťou sa jej výkonom v domácnosti nikdy nevyrovnám Tiež rada čítavala – vždy večer v posteli pred spaním – cez deň nebol na to čas. Dokázala robiť 10 vecí naraz, a ešte ani televízor nepozerala ako samostatnú činnosť, ale vždy popri ňom štrikovala svoje kráse okrúhle dečky Hoci bývala len na vedľajšom sídlisku, ak sme sa zrovna nenavštívili, každý deň sme si telefonovali – minimálne pol hodinu. Tie telefonáty mi veľmi chýbajú. Všetky tie rady a životné skúsenosti, ktoré mi už nestihne odovzdať, tie recepty na jedlá, ktoré sme boli dohodnuté, že mi ich raz ukáže... (nikdy som nemala rada „písomné“ recepty – vždy radšej názornú ukážku), alebo len obyčajné klebetenie o tom, čo priniesol deň. Ako puberťáčka som sa dušovala, že ja NIKDY nebudem ako moja mama! A teraz sa tak často pousmejem, keď si uvedomím, že sa správam presne ako ona Ešte aj tvrdohlavá som ako ona. Snáď jediné čo by som chcela robiť inak (a dúfam že lepšie), je to, že by sa snažím byť viac otvorená voči svojim deťom. Mama nám do svojej duše dávala málokedy nahliadnuť, nikdy nehovorila o tom ako sa cíti (myslím tak duševne, nie že ju bolí hlava ). Ale zase keď si uvedomím, že moja mama svojím rodičom ešte vykala, už aj jej „otvorenosť“ voči nám bola v porovnaní s jej rodičmi veľkým pokrokom. Nuž, keďže dnes celý deň leje ako z krhly návštevu cintorína som odložila a zapálila som jej sviečku aspoň doma pri jej fotke na poličke, a pošepla som do nebíčka „ľúbim ťa, mami“.

mam uzasne stastie, ze som dnes mohla mojej mame doniest kvietky a aj zmrzlinku, priamo v kornutku .
Moja mama je najstarsia zo siestich deti. Ich mama velmi mlada ochorela, tak starostlivost o mladsich surodencov bola na mojej mame. Mala 19 rokov, ked sa ich mama pominula. Velmi tazke casy . Stary otec bol velmi zdelany, mudry, ale neprakticky clovek.
Coskoro sa znova ozenil a veru - zle urobil. Sest deti dostalo zlu macochu . Tak si pomahali, ako sa len dalo. Skoro vsetci vystudovali vysoke skoly, vsetci si zalozili krasne rodiny a puto, ktore ich spaja, je dodnes velmi silne. Dostala som krasny model rodinnej sudrznosti.
Aj moja mama bola odmlada chora. Ma astmu, je dlhe roky nastavena na velmi silne lieky. Pamatam si na jej strasny kasel, na to, ako sa kolkokrat dusila a my, jej deti, sme tomu nejak nerozumeli.
Napriek chorobe ale bola cely zivot akcna, cinoroda, energicka zena, skvela mama, krstna mama mnohym krstniatkam, uznavana vo svojom zamestnani. Pred par rokmi sa jej zacal zhorsovat zdravotny stav, opakovane bola hospitalizovana, odkazana na kazdodennu starostlivost a pomoc, az to tak nejak vyvrcholilo pred rokom, takto v maji, ked skoro odisla... Bolo to velmi, velmi zle... Aj ona sama to zacala vzdavat, akoby stratila motivaciu, chut zit...
Stal sa zazrak. Pomaly, postupne sa vzchopila, absolvovala operaciu srdca, zotavila sa . Dnes je sebestacna, vari, pecie, na balkone si pestuje kvietky a redkvicku . Zostarla, to vidno, ale JE TU. Tesim sa z kazdeho dna, denne si telefonujeme, riesim s nou veru vselico, viem, ze mi rozumie. Cim sme starsie, tym viac
Eva

Toto je pre mňa veľmi citlivá téma.Moja mamina je najstaršia z 3 súrodencov, mala necelé 2 roky keď jej otca , vtedy učiteľa, prišli do školy vyzdvihnúť páni v čiernych plášťoch a odviedli ho "len " na 10 rokov za údajnú vlastizradu (vedel, že priateľ s rodinou mieni emigrovať a nejaký tiežpriateľ ich oboch udal)Na otca sa chodila pozerať do väzenia, rodina bola režimom považovaná za "nežiadúcu". Súrodenci sa jej narodili až po návrate otca z väzenia, bola už mladá slečna. Môj dedo pochádzal tiež z učiteľskej rodiny, myslím, že to bola rodina s prísnou výchovou. Prejavovanie citov sa u nich akosi nenosilo a toto si do života zobrali aj všetky 3 deti. Deda som milovala, rozdal by sa pre nás, ale skôr ako nejaké "mojenkanie" sa, sa pestoval v rodine trochu zvláštny humor. Najmä nebolo miesto pre fňukanie, slzy, to sa jednoducho nenosilo. Moja mama by povedala, že máme normálny vzťah, dali nám,3 deťom detstvo v sporiadanej rodine, bez akýkoľvek väčších problémov, najmä tatino sa nám veľmi venoval . Ale ja dodnes veľmi ťažko vnímam absenciu milých slov, pohladení,prejavov blízkosti. Iné oslovenie ako je moje krstné meno si ani nepamätám. Mama by nemala byť len racionálna a, ťažko sa mi to píše, chladná.Do toho ešte neviem z akého dôvodu, ktorý si ona neprizná, robí rozdiel aj medzi vnúčatami.
Vážim si svoju mamu, vďačím jej za veľa, ale nemôžem si odpustiť povedať, že niečo mi od nej veľmi chýbalo a chýba. Vážte si preto, ak máte to šťastie, že mamina náruč je láskyplná nielen obrazne.
Ale mám druhú mamu aj v mojej svokre,z jej strany sa mi dostalo aj to, čo mi u vlastnej mamy chýbalo

Niektoré mamy nevedia objať,pohladiť pofúkať.Nevedia pochváliť a vypočuť vlastné deti.Ja som sa tej mojej zdala čudná tým že nodím na rukách ešte aj vtedy 5 ročného syna.Jedného dna pred pár rokmi mi zo všetkého praskli nervy a pri jednpm rozhovore som mame vykričala všetko čo ma roky trápilo.Vykričala som jej že sme ju ako deti nikdy nezaujímali.Všetky naše detské problémy označovala že nebude preberať hlúposti.Plakala som a vyžalovala som svoje srdce že nás nikdy nepoláskala.Povedala som jej že nás vychovávala ako bachár vychováva väznov.
Odvtedy uplynulo už asi 6 rokov.Ja mám okrem vždy milujúceho ocka už aj mamu s ktorou si rozumiem.Velmi ju mrzelo že ako deti sme cítili takú krivdu.Mama si neuvedomovala tú chýbajúcu lásku od nej.Nevedela ju rozdávať,nakolko ju sama nemala.Jej rodičia zomreli ked ona bola maličká.Päť detí tak vyrastalo s jej najstaršou sestrou.O svoju najmladšiu sestru sa starala moja mama.Tá sa vydala ked som ja chodila do druhej triedy.Len vtedy som sa dozvedela prečo žila s nami.
Teraz som šťastná že ešte mám mamu.Aj moje deti tam radi prázdninujú.Ešte stále nevie pohladiť,pochváliť,ale snaží sa.Je zlatá a mám ju rada.Hoci ocko mi bol počas detstva mamou s ktorým sme sa navystrájali a vytáčali s tým mamu.

Moja mama? - je aká je, je moja a ja ju ľúbim, vždy urobila iba to čo vedela. O pár dní bude mať 91 rokov, škoda že nechce zobrať telefon do ruky, lebo ju počujem iba ak idem k nej. Má silnú cukrovku, je skoro slepá ale inač je samostatná.

V poslednom čase dosť často myslím na moju mamu...Našťastie je ešte medzi nami. Je to taký generál v sukni ... Hoci ubolená,nohu má vykrivenú,bez palice ani na krok,pred 7 rokmi sa sama so sebou a Bohom dohodla,že nezje už ani jednu tabletku....Celý život učila v škôlke,my sme traja súrodenci,stavali dom,takže roboty do bezvedomia...
Otec sa oženil druhý krát a po jeho smrti som zdedila jeho pani...Ubolená,chorá žena,ktorá bez liekov nespraví ani krok. Keď ich tak pozorujem a porovnám sú ako nebo a zem...absolútne rozdielne..Pani nemá nikoho,vždy v nemocnici ma nahlasuje ako svoju dcéru a hnevá sa,že ju opravujem,že nie som jej vlastná...Ale nie o tom som chcela...
Chcela som povedať to,že mama je neskutočný bojovník...Ked pred 7 rokmi bola u lekára posledný krát,povedal jej,že noha sa nedá liečiť,že ju treba odrezať a to čím skôr...Vynadala mu, koľko sa do neho zmestilo,aj na chodbu bolo počuť,že takých odborníkov ako on je plná riť a či študoval za klobásy a aby prehodnotil,či by nemal vrátiť diplom...Bolo ju počuť až na prízemie... Vylízala sa z toho sama a možno aj ruka v ruke s tým svojim Bohom...
Máme zvláštny vzťah...rešpektujeme sa,ale nejak sa neobjímame,nevieme si prejaviť lásku.......Bála som sa,že som k svojim deťom taká istá..Možno troška.. Hanbím sa za to...Ale najviac sa hanbím za to,že jej neviem pomôcť...Nijako..Hlavne,aby tá jej staroba bola dôstojnejšia.Aby nemusela tie centy stále prehadzovať z ruky do ruky,kým niečo kúpi. Snažím sa ako sa dá...Vždy sa spýta,či máme my dosť,nechce,ale potom si vezme..Je to dosť hrozné. Pre nás obe...
Mám ju veľmi rada,len jej to neviem povedať... ...ale skúsim,sľubujem...

(brokenheart) pekne ste to, spomínala som pri sviečke.

Kamilka
Ja maminku ešte mám , ale veľmi mi chýba tatino ... sú to už tri roky, ale často na neho myslím a nikdy mi neprestane chýbať. Bol to úžasný , skvelý , milujúci človek.
S mamkou mám tak trochu netypický vzťah. Ako by sme si vymenili úlohy. Vždy, keď sa potrebuje porozprávať , poradiť často krát s úplnými blbosťami volá mne, starám sa jej o financie, pomáham ako sa dá, keď je u mňa snažím sa jej spraviť super program / od divadla po plaváreň, prechádzky lesom a pod/ akoby som jej nahrádzala tatina.
Nespráva sa ako by sa mala správať mamina, ale skôr ako dieťa, ktoré treba vodiť za ručičku a starať sa oň. Ale ľúbim ju a som moc rada , že ju mám.