Omladina sveta (alebo mládežníci všetkých krajín) spojte sa

Prečo chodím v lete rada do práce? Lebo sme v podstate škola – vzdelávacie zariadenia a leto teda znamená , že práce je podstatne menej, ako po iné mesiace v roku. Ostáva viac času na tie činnosti, ktoré bežne pri plnom pracovnom tempe nestíhame – či je to generálne upratovanie šuflíkov, alebo trošku dlhšie posedenie pri kávičke než len obyčajné obrátenie šálky s čiernym povzbudivým mokom hore dnom. Kolegovia sa postupne striedajú na dovolenkách, pribúdajú pohľadnice a zážitky, vymieňajú sa zaručené tipy (pre tých, čo sú nerozhodní a svoju dovolenku ešte stále nemajú naplánovanú). Začiatkom leta – prvé tri týždne – má naša závodná jedáleň odstávku. Naše kucháročky si predsa tiež musia oddýchnuť a hlavne musia načerpať síl pred zaťažkávacou skúškou, ktorá na ne čaká v auguste. Dostávame na toto obdobie gastráče a chodíme ich (väčšinou) utrácať o dve budovy ďalej, kde tiež majú svoje stravovacie zariadenie – na rozdiel od toho nášho, toto je prevádzkované súkromnou firmou a je to aj vidieť – v ponuke jedál, ich množstve a kvalite, ochote personálu. Nie, že by som na tú našu kantínu vyslovene nadávala (ale doma nikto nie je prorokom a čo je doma, to sa síce ráta, ale nie vždy patrične oceňuje ) – ale zmena je život. Už len to, že človek vypadne z budovy, prejde sa trocha, miesto troch jedál má na výber takých 10-12, z obeda sa dá zbehnúť ešte na vynikajúcu kopčekovú zmrzlinu oproti cez cestu. Užívame si to.
No a potom príde august – a už po 9 krát sa naša budova zaplnila omladinou sveta – na pôde nášho inštitútu už po 9 krát prebieha Studia Academica Slovaca. Učebne, ubytovacia časť, chodby – proste každučký cm štvorcový je zaplnený veselými mladými ľudmi, ktorí prišli do Bratislavy, aby si tri týždne trápili svoje hlávky takým zložitým a nezrozumiteľným jazykom, ako je slovenčina. Prichádzajú mládežníci, ktorí majú slovenské korene (z krajín, kde sú slovenské „enklávy“ ako USA, Maďarska, krajín bývalej Juhoslávie), ale aj takí, čo nemajú priame puto k našej materinskej reči – sú len jednoducho zvedaví, láka ich „exotika“, ... Veď účastníci sa zbierajú aj z takých (tento krát zase pre nás) exotických krajín ako Mexico, Japonsko, z Austrálie aj Južnej Ameriky. Tak druhý – tretí deň pobytu vždy pribudne na stene mapa sveta, kde si každý zapichne svoju „vlajočku“ a mi „domáci“ radi chodíme obzerať, skadiaľ k nám tie detváky vietor zavial. Je to neuveriteľne milé, pozorovať ich, ako sa snažia naučené hneď uplatniť v praxi – pri komunikácii s našim personálom – chyžnými, kuchárkami, bufetárkou, ale aj s nami ostatnými zamestnancami, keď nás stretnú na chodbe a potrebujú sa niečo opýtať. Každým rokom sa zase a zase pýtam, čo môže niekoho motivovať, aby sa učil jazyk, ktorý asi len veľmi ťažko nejako využije v praxi – okrem tej „exotičnosti“. Každým rokom ale po tieto tri týždne mladnem a niečo z tej energie a elánu všetkých tých mladých ľudí sa vždy nalepí aj na mňa – to potom rada akceptujem aj fakt, že sme vlastne „za exotov“. A úplne úprimne a z celého srdca prevolávam „mládežníci všetkých krajín – spojte sa!“.