Pijavice

ty kokos.... neprijemne skusenosti! Ja sa nenechasm dotlacit, vzdy razne odmietnem. Ked niekomu chcem prispiet, tak to urobim, ale musi to byt moje rozhodnutie. Zrejme posobim dost razne, takze dokazem takýchto ludi odradit od toho, aby si ku mne dovolili.
Eva

Tak s tým už nemám problém, ale mala som veľký a prežívala som to s hrôzou.
No toto čo píšeš mi vyrazilo dych. Zrejme tu notabene bolo treba nahlásiť, aj ked viem že je to nadlho.
Vieš kým som nebola stotožnená s tým že či dať alebo nie, tak to naozaj vedeli vycítiť a jednoducho ma k tomu pritlačili, ale ako som sa rozhodla niekde v sebe, že ak budem chcieť dať tak dám, ale rozhodujem sa ja.
No a konečne mi prestali aj vyvolavať ľudia ponúkať nejaké hlúpe produkty a tiež rázne viem povedať nie, neprispejem.
No ale niekedy som zdielna a sama neviem prečo sa v tu chvíľu takto rozhodnem.
Na bezdomovcov som už dosť pripravená, lebo raz som bola svedkom čo všetko stvárali a ešte aj predo mnou hovorili aký majú báječný život a potom odrazu aby som im dala peniaze, široko daleko nikoho len oni traja a ja a tak som si spomenula ako vždy Mirko povedal - zavolam policajtov, alebo dáš pokoj sám?
Vždy to platilo a to som urobila aj ja. Teraz v pohode poviem - neobťažujte lebo zavolám policajtov - toto je dobre aj na predávačov parfémov.
No a tiež ako častejšie chodia cez autobusovú stanicu hliadky je bezpečnejšie aj tam.

Fuha velmi neprijemne, ja snazim na nich nedivat, vyhybam sa ocnemu kontaktu. Tiez sa mi stavali neprijemne strety ked som bola slobodna, ale nejak som sa naucila predvidat a intuitivne sa im vyhybam a unas je na hlavnej takych typkov dost. Sem tam niekomu dam peniaze ale len ked sa tak rozhodnem ja

Je to veľmi nepríjemné, keď sa dá , tak sa tiež snažím vyhnúť. Priznám sa, že sa ich aj bojím. Nepozerám sa tým smerom, ignorujem, pridám do kroku ...
Ak niekomu dám peniaze, tak určite nie pod nátlakom, ale preto že chcem pomôcť a sama mám z toho dobrý pocit, že som niekomu pomohla.

Nuž na jednej strane sú zúfalí ľudia, ktorí robia zúfalé veci, na druhej strane podvodníci... Ťažko to človek rozozná...
Nerobím nič, väčšinou som na odchode.

V lete som si užila, som bola vymódená, išla som akurát z jedného stretnutia a jeden pán chcel po mne peniaze a ja cash žiaden, iba kreditka a vypočítané drobné na parkovné. No, som dopadla Cez tri parkovacie pruhy na mňa ziapal niečo v takom štýle, nech sa na seba pozriem ako vyzerám a v čom jazdím a ja mu budem niečo tvrdiť. Dlho ho to držalo. Nejak som to cez seba nefiltrovala, len ma vtedy napadlo, že Moja, čo máš z toho, že dobre vyzeráš, keď na.serieš aj vagabunda. Všetkého moc škodí, aj dobre vyzerať, sebavedomie mi vtedy, chvalabohu, zostalo.

Rodičia staručkí, nemali peniaze na nákup hrncov, z kufra na parkovisku, tak im díler vyryl kľúčom asi do ich dôchodkovského autíčka cez celý predok obraz darčeka aj s mašľou. Človek nemôže slušne komunikovať, proste musí odísť, v lepšom prípade prchať.

Čo som zaregistrovala nové, cigánky, keď chcú veštiť z ruky, nieže dať ruku, ale utekať kade ľahšie a nepočúvať do koľkého kolena, čo zlé praje.

A čo sa skutočne bojím, to sú tí, čo zastavujú autá. Ja, dobrodinec najväčší na svete, ochotne ukazujúc všetky smery a trasy v možných aj nemožných jazykoch, som skoro ukameňovala vlastného MM, keď odmietol zastaviť zúfalcom na kraji cesty s mapou v ruke. Že už varovali aj v rádiách, som nepočula teda, ale že títo stoja na nejakom frekventovanom mieste s mapou v ruke a zúfalo ukazuje a hádže sa ti na auto a prosí a keď človek zastaví, tak dotyčný: zablúdil, mešká, nemá peniaze, ale má tovar, potrebuje predať, aby mal peniaze a dostal sa tam a tam...
Reálne som ich trafila 3x, to zúfalstvo a gestá, keď človek vidí, ako musíte - musíte a musíte zastaviť, to je niečo hrozné. Keby som nešla na prvý krát s manželom, tak by som naletela. Raz boli na frekventovanej cesta, raz poza mesto a raz som ich trafila v tej doline v horách medzi Zázrivou a Párnicou. Vždy iná skupina, ale ten istý štýl.
Neviem si to predstaviť nahlásiť. Nahlásim a nájdu si ma... Asi zas len prchať.

Nedá mi nezareagovať,tiež máme podobné skúsenosti:
-syn bol na svadbe a ako sa fotil s nevestou a ženíchom,prišla k nemu akože hluchonemá aby niečo podpísal,nečítal čo,ale keď stále stála pri ňom,tak pochopil že chce peniaze,vybral peňaženku že jej dá euro,tá drzaňa natiahla ruku a vybrala mu tuším 5-eurovku sama z peňaženky a ušla preč.

-ak ma zastaví bezďák alebo niekto kto pýta peniaze,moja odpoveď je že idem z úradu práce,mali by sa aj oni zaradiť a ísť makať

-manžela zastavila akože "veštkyňa",povedal jej že jej bude veštiť on a šiel volať na políciu,v tom momente bola preč

-ak ma niekto astaví pred obchodom že chce peniaze,nuž nemám,odpoveď je že platím kartou a kvôli nim si nebudem vyberať hotovosť.

Ďalšiu kategóriu tvoria investori ktorý neustále volajú aby sme zainvestovali do burzy.To by bolo fakt na dlho rozpisovať,ale najviac nám utkvela v pamäti pani ktorá doslova na manžela útočila že je veľmi nerozhodný a či je stále taký nerozhodný aj doma v posteli.To som si ju už podala ja osobne.A odvtedy je od nej pokoj.

veru brutálne... ale žiaľ realita. A je jedno v akom veľkom meste človek žije, už všade sa tieto "týpky" dostanú. Mňa poučila vlastná skúsenosť: pani pred poštou pravidelne s kasičkou stále a hneď s každej strany stíhala oslovovať a piatimi vetami vyrozprávať dojímavý príbeh chorého dieťatka, prípadne ďalšia chcela na onkológiu a pod. Keď som si predstavila ten pyramídový systém, že najspodnejší človek, ktorý vyberá na ulici dostáva 2€/hod. /známa sa skoro k nim pridala, takže viem /, a potom ďalší nadriadený tiež čakajú na svoj podiel, tak koľko z vyzbieraného ide naozaj onkopacientom? Ale nie o tom som chcela, to sa mi darilo síce odmietnúť, ale musela som si to zakaždým takto zdôvodniť a aj tak ma zamrzelo. Lenže raz som sa k pošte blížila spoza chrbta "milej-zlatej", práve jej mladý chalan prispieval. Ona nenatrčila kasičku, ale ruku, že ona si to tam sama vhodí. Keď sa zvrtol, minca z ruky neputovala do kasičky, ale do vrecka. Následne, keďže som zrovna okolo nej prechádzala sa pokúšala aj odo mňa pýtať . Po tomto už na každú pozriem a dôrazne odmietnem - prispievam tam, kde ja uznám za vhodné...
Bezdomovcom ani cent nedávam, sama som bez roboty, živí nás len manžel a tak nemám pocit, že by som mala ešte okrem nás živiť niekoho iného. Lenže oni sú neni drzí, pochopia, že keď nie, tak nie... zato cigáni sú iní level: predaj ich "parfémov" zásadne odmietam, ale pred sociálkami nemajú zábrany pred obchodom pristaviť každého a vypytovať drobné... nato muž povie: každý mesiac vám prispievam z daní a odvodov, tak nežobrite odo mňa , zafunguje vždy .
Ale stávalo sa mi do istej doby, že pre obchodom postávali "vareškári" /to sú tí, ktorí ponúkajú drevené varešky za 1 € / Vždy tam bola žena a malé blonďavé, modrooké ušmudľané chlapča - no odmietnite... raz som kúpila, inokedy som chlapčaťu kúpila sladkosť a dala mu ju do ruky... až kým som neprišla na systém: ráno ich tam vysadili a večer po nich prišli na luxusnom aute. No tak ja budem nejakému onému sponzorovať jeho luxusný život a on veselo bude zneužívať chlapča... Tak ako som to práve včera povedala ohľadne kolotočov/ práve sme mali hody/: Každý rok zvýšia o čosi cenu a ľudia zaplatia, veď kolotoče a hody idú dokopy. Tak prečo by nezvyšovali, keď ľudia platia. A ceny neznížia, pokiaľ im to bude stále takto sypať- jednoducho systém... a ten je vo všetkom podobnom, len treba občas povedať nie, nedám!

Minule ma pred marketom stopol bezdomovec, či by som mu neprispela. Nebolo mi všetko jedno, ale povedala som mu, že peniaze mu nedám a ak chce dám mu rožok. Súhlasil ale nevyzeral nadšene.
Kasičkárov aj akože hluchonemých obchádzam oblúkom, keď ich zbadám. Ale vedia sa postaviť veľmi takticky, pomaly človek nemá kadiaľ prejsť. A keď ma náhodou pristavia poviem im ďakujem a idem ďalej. Alebo sa tvárim, že ich nevidím.
Pri ceste by som nezastavila, zo stopárov mám strach.
Dobrý nápad, že zavolám policajtov - budem používať aj ja.

ja som na tom tak striedavo - občas prispejem a dúfam, že to pôjde na dobrú účel, občas si potom poviem, že som naletela a mohla som to euro-dve "minúť"
na svoje deti občas poviem natvrdo NIE, ďakujem, aj keĎ mám z toho niekedy blbý pocit, že som predsa len mohla pomôcť niekomu, kto to potreboval...
na "veštice" mám už dlhé roky overenú vetu - ďakujem nechcem,som poverčivá a nechcem vedieť svoj osud doteraz vždy zabrala, zostali prekvapené a dali mi pokoj