Robiť osvetu je ťažká práca

Búrok býva na našej stránke dosť – niekedy tých typických búrok v pohári vody, keď vlastne nejde o vážnu vec, len je možno práve spln (alebo hromadný PMS) a nám sa „búri“ krv; inokedy sú to búrky hodné pomenovania víchrica či uragán (ani neviem, ako to vlastne na tej meteorologickej stupnici po sebe nasleduje). V tých sa potom zvádzajú bitky o vážne témy, otázky riešenie ktorých môže ovplyvniť náš život na mnohé roky.

Voľba prezidenta rozhodnej patrí do tejto kategórie a nie je preto nič zvláštne na fakte, že spôsobila dokonca niekoľko búrok na rôznych podstránkach našej milovanej Naničmamy. Búrky boli zamerané na rôzne aspekty – jedným bola napríklad otázka, či patrí politika na stránku venovanú umeniu (Artmama ako jedna z podstránok NM sa venuje všetkým krásnym veciam, ktoré vedia vytvoriť šikovné ruky žien – ale aj mužov). Objektom rozhorčenia pritom bol obyčajný malý banner, umiestnený v rožku stránky – nehovorí to niečo o našej tolerancii, keď nás k vášnivým slovným súbojom dokáže vyprovokovať rozdielny názor na jednu malú fotku? Vášnivým až natoľko, že sa nám stráca základná idea, zmysel toho celého - čiže ponúknuť určitú alternatívu, voľbu, respektíve rozhýbať lenivých a nerozhodných, aby vyjadrili vo voľbách svoj názor. Nehovoriac o tom, že samozrejme, politika má súvis s každým jedným aspektom nášho života a preto aj s tým umeleckým – a keď už hovoríme o umení, najmä o takom druhu umenia, aké je obsahom Artmamy – Iveta Radičová má k nemu určite bližšie (i keď nemusí každá žena bezpodmienečne vládnuť ihle, háčiku a štrikovacím ihliciam ale Artmama je aj o estetike, aranžovaní, dobrom vkuse) ako Ivan Gašparovič, ktorého záľuby dobre poznáme a vieme, že voňajú skôr po spálenom benzíne.

Sily na oboch stranách názorového spektra boli celkom vyrovnané a časom sa aj búrka upokojila – snáď splnila svoj účel a rovnako ako po tej „prírodnej“ nastane po nej jasná obloha – vo forme vyjasnenia si (neraz nerozhodného) názoru či postoja k voľbám ako takým (voliť či nevoliť) ale aj k výberu kandidáta – ženy Ivety Radičovej (ktorá, ako všetky ženy určite musí byť často a v rôznych oblastiach „umelkyňou) alebo muža Ivana Gašparoviča (ktorého „umelecký dojem“ pri výkone prezidentských právomocí bol určite viac než rozpačitý, hlavne vďaka jeho „breptom“ miestami konkurujúcim tým Bushovým).

Na „hlavnej stránke“ Naničmamy sa spory viedli hlavne o tom, ktorého kandidáta voliť (v čase pred prvým kolom volieb) a neskôr aj o tom, prečo práve Ivetu Radičovú. Otázka či niečo takéto patrí na tieto stránky však rezonovali i v diskusiách na Naničmame. Rovnako ako na Artmame, aj tu niekedy boli skôr o tom, čo je demokratické, čo je tolerantné (v zmysle ako kedy a kde môžem vyjadriť svoj názor). Hlavným cieľom ale malo byť aktivovanie nerozhodných, vyjadrenie podpory tomu, koho považujeme za najvhodnejšieho reprezentanta našej krajiny, vysvetľovanie, že právomoci prezidenta nie sú až tak zanedbateľné, aby sa neoplatilo kvôli tomu päty z domu vytiahnuť. Diskusie prinieslo na svetlo niektoré naozaj kuriózne dôvody voľby – napríklad, že je lepšie voliť p. Gašparoviča, lebo nás to bude menej stáť (keďže už raz bol prezidentom, ak ním bude druhýkrát, nebudeme mu vyplácať dve doživotné renty, ale iba jednu). Nuž, dôvod ozaj viac ako kuriózny, keď si uvedomíme, že dane to určite nezníži.

Potom prišla chvíľa, keď si Naničmama so svojou iniciatívou podpory pre p. Radičovú užila svojich X minút slávy – spomenuli ju Topkách, kde sa na podstránke „o voľbách“ rozpútala ďalšia búrka, či bitka názorov proti i pre p. Radičovú. Niektoré z nich boli rovnako úsmevné ako ten spomenutý vyššie, iné sa snažili vyzerať fundovane a odborne, najmä tie, ktoré kritizovali jej pôsobenie na poste ministerky práce sociálnych vecí a rodiny. Tvrdili, že poškodila mnoho sociálne odkázaných, lebo im zobrala dávky – pohľad ktorý nejde pod povrch však nemôže vidieť, cieľom jej reforiem bolo práve lepšie a spravodlivejšie hospodárenie s prostriedkami vyčlenenými na sociálne účely tak aby sa jednak zabránilo ich zneužívaniu ľuďmi, ktorí nie sú v núdzi, jednak zavedenie systému, ktorý by naučil ľudí, že nemôžu len načahovať ruku a čakať od štátu, čo im dá, ale sa musia aj sami snažiť riešiť svoju situáciu (veď už oddávna sa hovorí „Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže“), úplne najdôležitejšie je však, že mal zamedziť tomu, aby začali u nás vyrastať generácie žijúce „profesionálne“ zo sociálnych dávok. Na druhej strane, neprekvapilo ma, že sa znova objavili narážky na „maďarskú hrozbu“, lebo ako je už na Slovensku dobrým zvykom, maďarská karta sa vyťahuje vždy, keď je treba odpútať od podstaty, od skutočného problému. Tá karta je už taká obohraná, že by ju každý súdny človek mal rozpoznať bezpečne aj z veľkej diaľky, rovnako ako to, že ju zväčša ťahajú nie regulárne z kôpky kariet (problémov) na stole, ale ako falošní hráči rovno z rukáva. Kto hrá „cinknutými“ kartami, stráca dôveru a mal by byť vylúčený zo slušnej spoločnosti a nie zvolený za jej reprezentanta.

Nuž, robiť osvetu je naozaj ťažká práca – po tom, čo sme zažili na našich stránkach v posledných dňoch sme sa o tom presvedčili všetky, ktoré sme sa osobne do tejto osvetovej práce angažovali v presvedčení a nádeji, že dokážeme niečo zmeniť. Či sa nám to podarilo, to sa ukáže o pár dní, keď pôjdeme (verím, že v počte hojnejšom ako prvýkrát) opäť k urnám a ak uspejeme aj v tom, že bude zvolená pani Radičová, tak potom samozrejme aj o pár týždňov, mesiacov a rokov – proste počas celého obdobia, v ktorom bude našu republiku reprezentovať (naozaj REPREZENTOVAŤ) prvá slovenská prezidentka.

Celkom určite však budeme všetky (nielen tie, ktoré sme aktívne „bubnovali“, ale aj tie, ktoré sa naším „povzbudzovaním“ nechali strhnúť) mať dobrý pocit z toho, že sme urobili niečo záslužné pre našu krajinu, pre naše deti, pre našu budúcnosť. ZMENA je hlavným heslo týchto dní, zmeňme teda svoju pohodlnosť, nerozhodnosť (tí, ktorí nechceli ísť voliť vôbec) a možno aj svoj názor (tí, ktorí možno nevideli všetky súvislosti a naše snaženie im pomohlo „otvoriť oči“).