S vôňou kníh

V rýchlovarnej kanvici to vrelo. Romie po mne po očku poškuľoval, ako ma myká do rytmu Rain od Miku a hádžem do šálky dve lyžičky. Zdul sa. Vážne. Povedala by som, že ten jeho kovový filter otrčil ako koketa spodnú peru, keď jej nie je niečo po chuti. Môj french presser sa urazil. No tak sa zdúvaj! Zaliala som kávu vodou a veselo cinkla lyžicou do Romiho v nádeji, že aspoň žmurkne. Nič. No ale čo by som čakala od pomôcky na prípravy kávy, že áno?
Tak hej - zas mám to obdobie zalievanej kávy. A môže vlastne za to Siiri, Irma a Anna - Liisa. Tri vitálne deväťdesiatničky a skvelá kniha Babičky: Smrť vo Večernom háji. Teda zatiaľ je skvelá, ešte som nedočítala.
Neviem, či je to tým, ako dobre je napísaná, ale uvedomila som si, že čím ma kniha viac chytí, tým som náchylnejšia preberať niektoré veci z nej. Aj tá zalievaná káva (počuješ to K? nie je to vyrazené K s tupým h na konci, ale K s poriadne otvorenými ústami, kde sa ti to "áva" prevalí ako prvý dúšok) mi znovu začala viac voňať ako si ju občasť pripravujú babičky.
Prvý krát (a to bolo teda fest dávno), keď som si začala teda poriadne všímať toto na sebe bolo s knihou Táni Keleovej-Vasilkovej - Modrý dom. Kto čítal? Ruku hore. Z obsahu si nepamätám teda NIČ, ale viem, že hlavná hrdinka pila čaj. Mätový. A ja s ňou - na litre.
Keď som čítala Muž meno Ove, bola som náchylná kúpiť párky a na večeru chlapom uvariť k nim zemiaky. Pri (Tu žila) Britt Marie som upratovala podchvíľou. 5/4 pomaranča som musela odložiť, lebo ešte nie je leto a na mňa sa tam valia kvantá prezretého ovocia, voňavé koláče a palacinky a ja túžim behať bosá. Nie dobré v zime. S Aristokratkou som túžila po pečenej husy. Veľkej, tučnej, mastnej a poriadne prepečenej. S Ofeliou (sa učí plávať) som si vychutnávala bagetu s maslom. No a Poirot ... už si konečne musím kúpiť taký ten špeci secesný pohárik na turecký čaj. Lebo ja som len zo šáločky ho pila.
Milujem knihy, kde na mňa dýchne obyčajnosť každodenného dňa. Také blízke človeku.
Je mesiac kníh. Už sa teším, až niečo nové zas vyhrabem v knižnici.
Len mám obavy, či zas neurazím kávovar.

Komentáre

hmm, najskôr som chcela povedať, že teda mňa tie knihy takto neovplyvňujú. Lenže v momente, keď si spomenula Oféliu, ja som si spomenula na zemiaky s maslom :) Tuším pečený zemiak v šupke, po otvorení sa mudopraje pravé maslo a soľ. Lahôdka.

A potom som si spomenula na Thomasa Lievena, či jak sa vlastne ten špión volal zo Simmelovho Nemusí byť vždy kaviar. Tam sú recepty priam uvádzané ako návod. Pár som ich aj vyskúšala. A veru, dobré boli.

No a Zdena Frýbová - tá vo svojich knihách už pred 30 rokmi ospevovala všetko domáce. Hubová polievka, bramboráky, domácí játrová paštička.... Tam boli všetky ženy - kladné hrdinky mimoriadne schopné kuchárky.

Nuž a potom knihy zvyčajne amerických autoriek, ktoré opisuju, ako začali žiť v Taliansku alebo Francúzsku. Na názvy si rovno teraz nespomeniem, ale ak by niekto chcel, tak vyhľadám. Tam je dosť receptov, tuším apoň jeden som dávala aj sem.

No veru, dosť toho je.

Hmmm ... Frýbovú som nečítala. Ani Lievena! Jako to? Poznačiť. Ja pôjdem z tej knižnice tuším s fúrikom Chichocem sa.

Inak, Suzan Kubelka (Ofélia) na mňa hodne teda rozpráva. Je taká kľudná, vyrovnaná, všetko je krásne, pokojné. Budem aj ja po 40tke taká? Príde to keď budem dostatočne často tie knihy čítať? Podľa terajšieho algoritmu je nádej, že sa na mňa niečo prilepí. Váľam sa od smiechu po podlahe

Kubelku mám myslím komplet, čo u nás vyšlo. Ale Ofélia sa mi z toho páči asi najviac. Aj keď aj iné sú inšpirujúce.

A ten Simmel je tiež dobrý. Dokonca som sa včera dočítala, že v 70-tych rokoch bola aj televízna adaptácia.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.