Deti a výchova

Začnem tak, aby bolo jasné, prečo som vlastne šla rodiť do Anglicka. Môj manžel, pre tých, ktorí nevedia, importovaný z UK, ale po mnohých rokoch strávených na Slovensku už patrične aklimatizovaný, sa krátko po našej svadbe pochlapil a na prvé manzelské Vianoce sme už v podstate boli traja, aj ked sme ešte nevedeli, či ten tretí je on alebo ona :)

Zrejme aj vaše deti na druhom stupni základných škôl dostali počítačovú hru Stratený v Európe. Myslím si, že je to veľmi dobrý nápad. Aj keď pre moju slečnu je zemepis veľkým koníčkom, stále sa je čo učiť. Pridali sa aj synátori, spolupráca troch detí bez naťahovania je výnimočná. Takže moje deti teraz behajú po Európe a mňa to nič nestojí, dokonca ani nervy. Mám rada takéto počítačové hry, kde sa niečo naučia. Nie je vždy jednoduché zaujať ich natoľko, aby to bolo aj zábavné. Už, keď spomínam hranie, tak som vždy rada, ak ich chytí vlna hrania sa s legom.

Stále tu píšem o svojom trápení sa s deťmi. Pre zmenu som výskúšala pohľad druhej strany. Položila som mojím deťom šesť otázok:

1. Čo máš najradšej na svete?
tu sú odpovede:
- dcéra 12r. - ďalej už len d12: rodičov, kamarátky, mačky
- dcéra 0r. - d0: mé....
- syn 7r. - s7: mačky, hranolky, priateľov, rodičov, sestričku Tinku
- syn 10r. - s10: mačkovité šelmy

Náš príbeh sa začal asi takto...
Moja prvorodená čerstvá prváčka si po Vianociach priala ďalší darček a to živé zvieratko-morča. Samozrejme sme jej vysvetľovali, že Vianoce už skončili a ďalšie budú o rok. Jej to vôbec neprekážalo, že počká. Ale pre istotu už napísala list Ježiškovi v predstihu...

Mám doma euro-optimistu.
Cez Veľkonočnú nedeľu sme boli na prekrásnej túre z Hodkoviec na Spišský hrad, deti striedavo vládali, striedavo nevládali, tak sme vyhlásili súťaž v behu, sem tam sme sa posilnili, pre istotu, aby sme náhodou nevyhladli, veď sú sviatky :-).
Doraziac na Spišský hrad deti museli kuknuť do každého výklenku a strielne, čím boli vyššie, tým lepšie, tak som musela zapnúť svoj bezpečnostný systém na najvyššie obrátky.
Cestou z hradu som zachytila rozhovor mojich dvoch chlapov, teda manžela a 5 ročného syna, citujem: " Keď budem veľký dám hrad opraviť", hovorí syn. " Na to potrebuješ ľudí, materiál, a to potrebuješ zaplatiť, musíš mať veĺa peňazí, odkiaľ ich zoberieš?", schladzuje manžel synátora. " No predsa z Europskej únie", spokojne odvetí syn.
Dúfam mu ten optimizmus vydrží a nielen jemu, nech je Spišský hrad stále krajší a krajší, veď je to úžasný kus našej histórie.

Pozor nič pre vegetariánov a zdravú výživu. Keďže máme super susedov (ako rodina, len bližšie) dostali sme jaternice zo zabíjačky. Keď som ju večer išla zohrievať manželovi, deti ohŕňali nosom a neraz padlo slovo fúúúj (medzi nami, to sa na jedlo nehovorí, tak sorry). Keď už to mal manžel na tanieri a zavoňal celý dom, prebudili sa nepoznané chute našich troch detí a zrazu ju jedli všetci okrem manžela. A tak dodávajúc si chuť do jedla namladšia 3 ročná zahlásila: " To je ale dobrá tá bradavica", na to najstaršia 7 ročná sa nedala a hovorí: " To nie je bradavica, ale maternica".