RIEŠENIE KONFLIKTOV V RODINE , Deťúrence, Diskusie

Keď zlyháš pozri sa na tú situáciu ešte raz - kde bol ten zlom, že si to ešte mohla zvládnuť? V ktorom okamihu? Čo druhýkrát urobím inak?
A výchovná klasika - venovať sa deťom, rozprávať sa s nimi, chváliť ich, objímať, stanoviť a dodržiavať pravidlá... (poslala som ti mail)

Ja som zlyhala 1.000x a ako úplný šialenec stále vstanem a stále idem a chcem to zvládnuť správne. Zaťala som sa a tiež chcem vychovávať bez bitky a kriku. Nevyčítam si zlyhanie, lebo potom by som fakt skončila na konci povrazu, ale ani sa neprestávam snažiť. Len moje ziapanie počujú všetci susedia naokolo. Keď sa s deťmi smejem, rozprávam... to počujem len ja. Ubíjajúce. Bože dík, že existuje táto stránka a že nie som sama čo ziapem po deťoch.

reagovať som chcela na príspevok filipky ,
asi o 4 príspevky vyššie.

Ahojte.Ja sa musím priznať,že som mama nerváčka-a to veľká.Mám 17mes.syna a už teraz vrieskam a tiež capnem po zadočku.Ale on na také capnutie,keď opakovane vypína telku,sa len smeje a ešte s väčším nadšením to robí.No a už od teraz je bitkár.Normálne ma bude biť po tvári,ťahať za vlasy,štípať,škriabať atď.A keď mu poviem,že to nesmie,alebo urobím,že plačem,tak na chvíľu prestane a potom veselo ďalej pokračuje.On je strašne živý,všetko chce vidieť,no a v utorok sa nám stal úraz.Išla som s ním vo výťahu a on stále chcel chytiť,tie dvere.Asi 3kát som ho odtiahla,aj tak stihol tam dať rúčku a pršteky sa mu zasekli v takej malinkej medzere a ja som v poslednej chvíli mu tu rúčku vytiahla.Má s prštekov zodratú kožičku,hneď mu napuchli. Vďaka bohu,nemáme nič zlomené,máme celú rúčku obviazanú,ale malý už na to asi zabudol,lebo ďalej veselo vystrája.Snažím sa nejako kontrolovať,aby som nemusela zvyšovať hlas,ale keď on na nič nereaguje.

Tieto posledné príspevky my hovoria z duše (Akira, Filipka) už aj preto, že naozaj sa zamýšľam nad tým, ako môže nekonfliktná? nenásilná? výchova priniesť deťom aj negatíva (sorry, Georgína a Lydusha ) - ilustrujem to na príklade z inej oblasti.
Bol pred rokmi keď sa na Slovensku začal udomácňovať dealerský spôsob predaja s prezentáciami v domácnostiach chlapík s vysávačom menom Rainbow - možno ho poznáte. Urobil "hrôzostrašnú" prezentáciu so zväčšenými fotkami roztočov a čo ja viem ešte akých potvoriek, čo doma s nami nažívajú, líčil v najčernejších farbách ako prach a nečistoty ohrozujú na živote moje malé detičky, ako z nich môžu byť astmatici a ja ešte neviem ako inak postihnuté ich zdravie. A že teda ten jeho vysavač vlastne ani nie je tak veľmi vysavačom, ale je to hlavne práčka vzduchu, a ak ho budem používať dlhší čas (počas ktorého sa mi podarí vysať zo všetkých kobercov, závesov, matracov atď. aj to posledné zrniečko prachu a posledného roztoča) ale ešte okrem toho ho budem každý deň aspoň na pol hodinku púšťať "len tak" aby čistil vzduch, tak budem mať doma priam sterilnú čistotu. Veľmi ho prekvapila moja reakcia - a potom čo, vyjdem na ulici, tam ma všetky tie bacily, vírusy a roztoče prefacakajú a ja padnem mŕtva ešte ani nestihnem prekročiť prah domu. Chvíľu habkal, samozrejme, našiel si potom niečo čo mi odpovedal, ale týmto som chcela ilustrovať, čo môže byť v takejto láskavej výchove nebezpečné pre naše deti.
Aby ich ten okolitý, neláskavý svet neprefackal tak, že budú z toho zlomené a nešťastné. Mňa vychovávali v časoch, keď výchovná facka bola samozrejmá (v prípade potreby) nielen doma, ale aj v škole, pravítkom po prstoch (povestná "hruštička") sme od učiteľky dostávali nielen za nevhodné správanie ale aj za NEvedomosti (neobhajujem to!) a hoci sa mi tiež občas doma ušlo aj "hubovej" polievky aj nejaký ten oflinger, bola som inak vedená k úprimnosti, čstnosti, priateľskosti,.... proste - všetky tie kladné vlastnosti dobrého človeka. Vyrastala som doma (žiadne jasle, škôlka) a tak keď som takto vychovaná prišla do prvej triedy a správala sa podľa toho, čo mi doma vštepovali, bola som kruto sklamaná a "prefackaná" prostredím, do ktorého ma povinná školská dochádzka uvrhla. Dlho som sa z tej traumy spamätávala a vlieklo sa to so mnou celú mladosť - bola som vždy príliš "dobrá", aby sa niekto chcel so mnou kamarátiť.
Svet je zlý (viem, mali by sme ho chcieť zmeniť a mali by sme začínať od seba, lebo je ilúzia povedať si, že keď začne ten druhý, ja sa pridám) a myslím, že zodpovedný rodič musí svoje dieťa pripraviť aj na to - že nie vždy budú okolo neho ľudia, ktorí budú pokojne vysvetľovať, ktorí sa zdržia násilia....
Som bytostne proti násiliu, vulgárnosti, zlobe - ale je tu! Pre mňa chrániť deti pred ňou znamená aj to, že budú na ňu pripravené.

Adus, Filipka, Akira - odpoviem vám takto v jednom komentári, dobre?

Naše deti nežijú v umelom svete. Syn chodil do škôlky, teraz chodí do školy. (S dcérkou chodíme tiež medzi ľudí a tiež pôjde do škôlky a do školy). Okrem toho syn pozerá TV, veľa číta a aj z týchto zdrojov má informácie. A tak sa stretáva aj s negatívnymi emóciami a prejavmi. A my s deťmi o tom hovoríme. Rozprávame sa s nimi (veku primerane) aj o všetkých možných nebezpečenstvách a zle, ktoré je vo svete...
Hm... A úplne to stačí... Sú v rámci svojich detských možností dobre pripravené aj na to negatívne...

Syn sa aj v kolektíve správa tak, ako ho to učíme doma a nemá problémy. Som v kontakte s jeho učiteľmi aj mimo rodičovských združení, takže mám informácie aj z tohto zdroja - nielen od syna. A syn má výborný prospech, mnoho priateľov, veľa záujmov, je samostatný, veselý a spokojný chlapec...

Eva

Adus, zapojím sa len tak trošku - môj syn o všeličom zlom vie, rozprávame sa o tom, kopec vecí tak sám prirodzene pochopí. Nemusí to zažívať odo mňa. Vidí to okolo seba, v rozprávkach (kniha, CD, TV), počúva, o čom sa my dospelí rozprávame. Má tri a stačí mu to zažiť z "počutia" a dokáže sa poučiť.

Ale na druhej strane - keď sa neovládnem a ziapem ako nepríčetná, potom sa mu ospravedlním. Už som mu aj vravela, že ľudia by nemali po sebe kričať, tak keď kričím alebo kričí hocikto iný, má požiadať, aby som (alebo niekto iný) to nerobil/a. Občas to fakt prevedie do reality. A keď už nervózna sedemstotretí raz žiadam, aby si obliekol čiapku, pretože sa neuveriteľne ponáhľame a môj hlas je už počuť takmer na ulicu, vtedy mi v kľude priam bezočivo trepne: mama, prosím ťa, nekrič na mňa. A ja by som sa vtedy prefackala. Čiže, na mne sa naučil riešiť takéto situácie. Takže v druhej časti môjho komentára ti dávam za pravdu.

No, také, že mama nekrič ja počúvam takmer stále - ale u mňa je to podmienené tým, že ja aj keď šepkám, tak hovorím podstatne hlasnejšie ako všetci ostatní (neviem čím to je, sluch som si nikdy nedala vyšetriť) - som proste hlučná osoba, taký "južanský typ" pokiaľ ide o náturu, nie vzhľadom

Aby ste ma nebrali ako fúriu. Neziapem často, veľmi sa snažím ovládať hnev (mám nejaké dlhoročné návyky, pretože u nás doma sa proste odjakživa hučalo), ale som na seba hrdá , ako málokedy sa to stane. No stane sa.

ja si myslím, že veľmi veľmi dôležitá je komunikácia - rozprávať sa, rozprávať sa... vtedy sa dá dieťa pripraviť "do sveta" aj bez toho, aby trápenie (utrpenie, bolesť) prežilo. Ja som ho zažila v detstve dosť a nepomohlo mi to v ničom.

Uplatňovanie trestov je určite indiviuálne, ale ja plne súhlasíms Georginou - treba v prvom rade chváliť.
Aj ked sa vyskytne nejaký problém, čím viac sa o ňom hovorí, tým sa viac zväčšuje. Veľakrát problém zmizne tak, že o ňom nehovoríme, ale riešime ho presne naopak - keď dieťa neurobí tú zlú vec, ktorá nám prekáža, ale presne niečo opačné, dobré, pochválime ho, príp. odmeníme. (samozrejme som si vedomá, že nie vždy to ide).

Mám jedného syna a už od malička si užívam jeho prítomnost a rast.Aj ked hned po narodení som si musela zvykat na nový život ktorý sa samozrejme zmení o 100 stupnov.Nie som zástancom bitiek ani capnutí,aj ked priznávam u nás sa občas zvyšuje hlas.A tiež sme si prešli obdobím vzdoru,ale teraz ked na to spomínam a rekapitulujem tak ja som mala zlaté dieta-a to myslím úprimne.Vždy som bola toho názoru že som chcela mat jedno dieta a vychutnávat si ho,venovat sa mu a užívat si s ním život a nie sa stresovat.A možno preto že to je vytúžené dieta,som štastná že ho mám a nepoznám a ani som nepoznala nejaké velké stresy s jeho správania...Snažím sa byt pokojná a vyrovnaná a vlastne to že žije obklopený láskou a pohodou je taký aj on.Všetko sa u nás rieši dohovorom,rozhovorom a naozaj až v krajnom prípade zvyšim hlas.A preto ked v robote sa kolegyne stažujú teraz aktuálne kedy aj oni budú mat pohodové a pokojné vianoce/ktoré majú dve a viac detí/?!Nechápem to možno ked je tých detí v rodine viac,je aj viac starostí a problémov,no neviem ale podla mna sa všetko prenáša z rodičov na deti,aká je atmosféra v rodine-dieta to vníma a nasáva ako špongiu...

prehovorila si mi z duše, sonia, alebo aj inak sa hovori - dieta je zrkadlom rodiny

keď vás tak čítam, zamýšľam sa ako by som to riešila ja, ešte zatiaľ nemáme deti, ale mám kamarátku, tá po deťoch kričí, vždy ma to udivovalo, moja mamina nás vychovala a myslím, že dobre, ale krik si moc nepamätám, ale určite po nás aj kričala, boli sme traja, a určite sme sem tam aj dostali, boli sme čerti, ale to nám mama vyrovnala láskou a tým, že nás ľúbi aj napriek tomu, že my sme ju dohnali k tomu, aby na nás kričala, alebo aby sme dostali výchovné po zadku, ... fyzické týranie neuznávam, ale pár výchovných po zadku áno, ... krik nič nevyrieši, ale zvýšený hlas pre výstrahu niekedy zaberá a ešte jeden trik od mamy, povedala, že možem byť rada že mám také meno ako má, lebo pokým ho povedala, tak ju prešla zlosť , takže moje deti budú mať asi hoooodne dlhé mená , pekný deň všetkým

V podstate nemam co dodat a vyvyka, presne tak...ako pise georgina, ked povies ze na to nemas, uz dopredu si sa odsudila na to ze na to nemas. Inak uvazujem nad tym, kolke z vas vychovali dieta "v mieri" aby vedeli posudit ci je to pre neho dobra skola do zleho sveta alebo nie. A preco si hned kazda zaradi georginine deti do kategorie bananove? Ani Lucia nie je bananove dieta a nikdy ani nebola, dokonca hulaka a nervaci a robila aj prieky aj mava muchy ale to neznamena ze ju budem mlatit ci kricat po nej. Nema to nijaky efekt iba co sa "straaaapnim"
Je to MOJ problem a nad tym sa treba zamysliet, ze co vlastne ma na tom dietati hneva? Co za projekcie sa mi premietaju, co to znamena? V com to vazi? vacsina z vas tu ma male detvaky, pockam si kym dorastu a dokvitnu do toho super veku a verte, ze s velkou radostou budete spominat na obdobie vzdoru a obdobie preco ci ine mile obdobia raneho detstva.
Okrem toho, Georgina pise ze sa to da, zmenit "povahu"...svoju vlastnu povahu. Tiez pise ze sa to neda zo dna na den, ze jej to tvalo. Citam spravne, ze? Tak nerozumiem preco si myslite ze to, co dokaze jedna z nas, nedokazem aj ja, aj vyvyka, manny, adus, katika...ozaj, katika...ved si sa sama mala moznost presvedcit ze netrepem do vetra, ci...uz to neplati?
tazke je popracovat na sebe, uznat si chybu, ano mylim sa ...ovela lahsie je chciet silou mocou zlomit toho druheho, lamat ho cez koleno a menit na "svoj" obraz. Preco? Ved ked chcem zmenu, musim zacat od seba. A potom sa zazracne zmeni aj "svet"
Jaj a este sa mi strasne pacilo, doslova ma pobavilo, ze cez par pismen na skle dokaze niekto odhalit niecie dusevne rozpolozenie ci dokonca naladu. Hehe, Katika, nebolo to skor tvoje prianie ako fakt, ze bola Georgina roculena? Ona sa nema preco rozculovat a ani nikoho neobracala na svoju vieru, xixi. Ja sa len tesim, ze mi niekto moze dat taketo priklady zo zivota, otvaram oci a nestiham sa divit, rozmyslam na plne obratky a tesim sa,vazne, ako blcha v kozuchu, ze to ide aj inac... Ja totiz nie som knizny tip a ked niekto "za mna" precita knihu, hodi to do praxe, overi a poda info, waaaaau, tak to je nieco
Kazdy sme vsak iny, chapem aj to. Svoj svet si tvorime sami A mne sa ten moj naaaaramne paci, i ked nie je dokonaly.

Lydusa, keď na to nemám, už dopredu som sa odsúdila, že na to nemám? Ozaj? No neviem neviem, lebo to odsúdenie "dopredu" (podľa teba) je podľa mňa posúdenie sitácie dozadu. Uvedomila som si skutočnosť - nezvládla som to. A za tým nasleduje rozhodnutie - nevzdám sa, idem ďalej, ja to zvládnem...
Keď dostaneš hlad a uvedomíš si to, si hladná nie preto, že si si hlad uvedomila, ale len preto, lebo na hlad myslíš? Myšlienkou si si privodila hlad? Aké jednoduché! Stačí na hlad nemyslieť a vôbec nikdy nebudeš hladná.

Lyduš, ja som len chcela povedať to, že je veľa detí a každé každučké je iné. Nezaradila som Georginine deti do kategorie "banánové", skrátka má deti, ktorým stačí povedať a oni poslúchnu. Je treba rozlíšiť keď mám pocit, že dieťa robí niečo zlé a vyvolám z toho trest alebo ho trestám, lebo to nezvládam. Nechápem, prečo tu teraz vyťahuješ našu súkromnú poštu, považovala som to za niečo dôverné, veľmi ma to sklamalo poviem Ti narovinu, ale dobre teda - ty si mi radila - v podstate keď dieťa neposlúchne - ignorovať - ale to je z môjho pohľadu teda tiež forma trestu. Dokonca mi príde v určitých prípadoch ignorácia horšia ako čokoľvek iné.
Ak narážaš na mňa že je ťažké pracovať na sebe, uznať si chybu, tak ja nemám pocit, že robím chybu, ak dám svojmu dieťaťu jednoznačne najavo, že určité správanie nie je pre mňa akceptovateľné, a teda nepotrebujem sama na sebe pracovať, mám v sebe už dávno určité veci dávno vykonzultované. Čo sa mojej výchovy týka, nemám výčitky, moje dieťa je šťastné, spokojné a čo sa trestu týka, moje dieťa je natoľko inteligentné, že keď dostane trest za niečo čo nemá robiť, vždy príde za mnou s plačkom a s ľútosťou, lebo vie, že urobila zle, takže nie som nespravodlivá. A aj napriek mojej prísnosti som si vypočula, že je malá rozmaznaná.
Neviem, či bola Georgina rozčúlená, preto som sa viacmenej pýtala, bol to len môj pocit, že reaguje akosi neprimerane, zareagovala tu asi na všetky maminy, tak mi to prišlo také zvlášne, akoby sa obhajovala, akoby tu viedla diskusiu, pritom tento blog nebol jej a pritom neviem prečo, veď si ju tu všetci vážime. A neviem, ako ty "cez pár písmen na skle" dokážeš odhaliť či bolo moje prianie aby bola Georgina rozčúlená. Keby som úražlivá, tak sa urazím, toto od teba nie je fér, na základe čoho si to vydedukovala, nepoznáš ma, ja nie som zákerný človek, navyše to bola diskusia medzi mnou a ňou a myslím, že je dosť silná na to, aby mi odpísala aj sama, a nepotrebuje tvoju obhajobu.
A to že sme každý iný, to je pravda, ja mám rada ľudí, ktorí sú skutočne ľudskí, narovinu povedia čo a jak, na nič sa nehrajú, nemám rada pokrytectvo ale zároveň si nepotrebujem si nič idealizovať.

Čo sa mojej výchovy týka, nemám výčitky, moje dieťa je šťastné, spokojné ...

Katika, v tom pripade je to podla mna uuuplne zbytocne cosi riesit. Ty si spokojna, dieta je podla tvojho pochopenia stastne ... zalezi este na niecom inom ?

ach jaj...nemam co dodat....kde som vytiahla nasu sukromnu postu kati? Bola to len otazka, a nikto okrem nas dvoch nevedel o com pisem ty si to vsak vytiahla na svetlo ja som nepisala nic konkretne.
Dokazala som to presne tak ako ty cez par pismen na skle....myslim ze koncim na tuto temu, Pokojne si rob co chces, zijes taky zivot aky chces zit.

Ty vieš presne, kde si vytiahla našu súkromnú poštu, ale to je jedno. A čo sa týka toho, že si mám robiť čo chcem a žiť život aký chcem, píšeš to, akoby som sa Ti niekedy sťažovala, že som v niečom podstatnom nespokojná. Vieš, ja som so svojím životom veľmi spokojná. Bude to znieť ako blbé vychvaľovanie sa, ale som skutočne šťastná, mám perfektného schopného muža, ktorý sa stíha nielen veľmi dobre postarať o rodinu, ale mi aj pomáha. Mám zdravé, krásne a múdre dievčatko. Samozrejme, občas príde drobný problém ako sa to stáva každému, ale to sú v podstate drobnosti. Prajem pekný a ničím nerušený večer aj tebe. Katika

...mne nemusis nic dokazovat, mne mozes napisat cokolvek a pravdu poznas aj tak len ty sama ...

Lyduška, ďakujem za podporu .

Nereagovala som skôr, lebo som sa doteraz hrabala v starých blogoch. Napíšem o tom nižšie...

Vies, ja to beriem tak, ze je tu more blogov, kde si baby radia to, ci ono...neznamena to, ze sa budem riadit vsetkym co si precitam, nie? Ved selektujem, rozhodujem sa, volim...to je vysada

Tak, tak

veľmi sa mi páči, čo a ako napísala Klódik
Ale... myslíte, že aj ja niekedy dospejem do štádia, že budem naplno zvládať svoj hnev? A čo je jeho podstatou? Nicol milujem a krotím svoje konanie pomyslením, že "veď je maličká". Ale ako prekonávate bez kriku / resp. dôrazného zvýšeného tónu/ hádzanie sa o zem a rev, ktorý je počuť snáď až do Turecka preto, lebo slečinka sa akurát rozhodla chodiť po štyroch po vonku? Vysvetlím jej to, lenže to nepôsobí, ľudia pozerajú a ja sa idem pod zem prepadnúť. Beriem ju na ruky a objímam. To spôsobuje ešte väčší amok. Ponáhľame sa a preto väčšinou nemôžem nechať tak. Ako krotíte svoj hnev v takýchto situáciách? Aj ja sa to chcem naučiť- síce nemyslím, že malej nejak extra ubližujem, ubližujem najmä sebe a to spôsobuje lavínovú reakciu ďalšej zlosti.... Ako?

Misel, lucia sa rozhodla stvornozkovat vonku, zobrala som ju pod pazuchu ako vrecko zemiakov a odniesla kam som chcela. Ked to urobila v obchode, nechala som ku tak. Ved nech vrieska. Nevie rozpravat, tak dava najavo inac svoju nespokojnost. Alebo si vyzaduje pozornost. To je jedno. Skratka toto pomohlo mne. Ignoracia. Netrvalo to dlho. Len treba trpezlivost. Ono pridu aj horsie situacie. Vies, naozaj plati, ked nie je divak, nie je divadlo. Lucia sa zbadala, ze si ju nevsimam a prisla mi dokonca oznamit JA PACEM. To je ok. Nech vrieska, si pri nej, tavris sa ze amerika jazz, slnko svieti, o nic nejde Viem ze lepsie bolo ignorovat ako zbit ci vrieskat.
A co tak skusit ju uputat niecim...hm?
Aha a este k tym divakom okolo, kvoli ktorym sa ides prepadnut. Na to sa vykaslo. Nicol je TVOJE dieta a ty si na nu hrda a budes hrda a budes ju lubit nech urobi cokolvek. Co je to jedno hodenie sa o zem? A ti ludia? Ved ty nemusis nikomu skladat ucty, ked si ty presvedcena ze robis co vies, neni o com. Pokojne sa na tych okolostojacich usmej a venuj sa malej. Aj oni mali male deti a aj ich deti mali svoje obdobia tomu ver

v obchode ju nechám aj ja. Síce som sa stretla už aj s takým, že staršia pani na mňa vyskočila, aby som si ju láskavo zobrala, lebo keď na ňu stúpi, bude to moja chyba.
Snažím sa ju upútať všemožne to ide, ale keď má ona svoju chvíľku, je ako malé žriebätko s klapkami na očiach. A veru, keď ona plače, ja nervózniem
Dnes som robila revolúciu, síco zopár krát som ju napomenúť musela, ale miernila som sa. Máme za sebou kombináciu veľmi krásneho a zároveň veľmi náročného, uplakaného dňa.
Niki sa teraz hrá. Je spokojná, ale veru dnes bola extrémne úzkostlivá a umrnčaná. Možno zúbky a iba "popustená uzda"
Otvárala jednu skrinku a hovorím jej "Nikinka, zatvoríš prosím ťa tú skrinku?" Dva krát som jej pomohla a potom sme hrali hru na zatváranie. A na ďakujem sa mohla spoľahnúť
Je to oveľa pokojnejšie, viem, že zatiaľ nestále, ale peknejšie
Hoci som dnes schytala zopár buchnátov ja , pretože ten náš nerváčik sa chvíľami nevedel vpratať do kože

To nedovol, aby buchnatovala teba. Tu plati to co pise anka, uchopit za zapastia a dorazne NIE.
Inak super. A nebud nevrooooznaaaaa ked mala place. Deti placu. To je v pohode. Pokial ju nenechas nariekat dve hodiny samu v izbicke je to ok.

Ale vieš čo, ani nie, ona nie je agresívna. Ostatný naši kamaráti už sa bijú hlava nehlava, ale ona keď sa nahnevá, tak sa zaženie ručičkou do prázdna- dokonca ani nie smerom k tomu, čo ju nahnevalo. A keď nahnevá mňa, občas sa bacne ona sama
Najnovšie máme - je zlá, vyhreším ju a ona sa tak na mňa otočí, úsmev od ucha po ucho, akože "ja motýýýýýýľ" a cupitá ku mne. A čím viac sa na ňu hnevám, tým viac ma ona mojká
A nervozita s plaču, resp. kriku- pretože tam sa o plakaní hovoriť nedá, je to šialený rev ...noooo, pomalinky prekonávam

Miška, pogooglila som trochu a pozri, čo som našla: http://www.elegenda.sk/knihy/zivotny-styl-a-rodina/rodina-a-manzelstvo/…

O knihe:
Hnevu väčšina ľudí príliš nerozumie. Často ani netušia, prečo hnev prežívajú a rovnako nevedia, ako majú svoj hnev ventilovať. Pokiaľ my rodičia nevieme, čo to je hnev a ako s ním správne zaobchádzať nie sme schopní naučiť svoje deti, čo majú robiť, keď sa rozčúlia.

OBSAH:
Vaše dieťa a hnev/
Spoločnosť a hnev/
Váš domov a hnev/
Vaše dieťa potrebuje bezpodmienečnú lásku/
Čo je to hnev?/
Pasivne agresívne správanie/
Ďalšie nezrelé prejavy hnevu/
Rodičia, napravte najskôr sami seba/
Vedenie detí k ovládaniu hnevu/
Vrodené reakcie na autoritu/
Kresťania a hnev/
Deti so špeciálnymi problémami/
Slovo na záver

vyzera to dobre

Akira, necitala som este dalsie komentare ...
nema dieta pravo stvornozkovat po vonku ? kupim mu gumenne nohavice do dazda (alebo je mi jedno v akom stave skonci momenatlne oblecenie) a necham ho stvornozkovat, kde len chce.

Na margo telesnych trestov tu uz nejake debaty boli. Ja pridavam jednu zaujimavost: v Spanielsku odsudili matku na 45 dni vazenia, lebo dala synovi na verejnosti facku. Sud zaroven rozhodol, ze jej syna na rok vezmu a zveria do nahradnej opatery. Co vy na to?
A na margo kricania a capnutiach po zadku.Uz som to tu pisala. Male vychovne SLABE capnutie po zadku nepovazujem za nasilie, ako sa tu hystericky vystupnovalo pri inej prilezitosti. Ale, nerada by som sa k nemu uchylovala.
Krik nemam rada. Rozdiel medzi zvysenim hlasu a krikom vidim aj ja. Krik je nekontrolovana zalezitost. Kdezto zvyseny hlas je presne odmerana davka.
Krik vo vychove moze dieta jedine nastelovat na rovnaku vlnu hysterie. Zvyseny hlas ho upozorni, ze robi nieco co nema. Rozdiel je v decibeloch a v kontrole a vysledok diametralne odlisny.
Ale uznavam, ze je to tazke.

Uz som rozmyslala ze po tebe vyhlasim patranie, bola som zvedava co napises

Jahôdka, s touto časťou tvojho komentára súhlasím:

"Krik nemám rada. Rozdiel medzi zvýšením hlasu a krikom vidím aj ja. Krik je nekontrolovaná záležitosť. Kdežto zvýšený hlas je presne odmeraná dávka.
Krik vo výchove môže dieťa jedine naštelovať na rovnakú vlnu hystérie. Zvýšený hlas ho upozorní, že robí niečo, čo nemá. Rozdiel je v decibeloch a v kontrole a výsledok diametrálne odlišný.
Ale uznávam, že je to ťažké."

ja viem Ale zatial o sebe nemozem povedat viac, nez to, ze verim, dufam a urobim vsetko, aby som moje dieta po zadku necapla.Som mama zaciatocnik a dopredu nieco kazat naozaj nema zmysel, kym to neviem podlozit vlastnymi vysledkami.

Držím palce!

Dakujem

No co ty na ten trest, Lyduska?

Ved vies ze ja sa priklanam ku : nebit, nevrieskat
Majster sveta vo vytacani je lucia ja sa stale len ucim

no lydhuska porad aj mne,mna moja dcera vytaca tiez,ale tym,ze je nervozna ona zo skoly,z roboty nervak-vybusna povaha po muzovi a krici a hulaka ona po mne a ja som z toho obcas -vzdy !!aj v sobotu som "vyklidila"pole a prechadzala sa dve hodky vonku....a ja sa tym zozieram,strasne som citliva na to ,ked na mna niekto krici,neznasam to.Nehovorim,ze som po detoch nikdy nekricala,to nie,ale ja to neviem vam popisat ako silno......asi je to moje zrkadlo,alebo muzove?moje deti obe-syn aj dcera boli od mala strasne dobre a pohodove,bola som na ne sama aj ked som vydata,manzel sa pri problemoch s nimi-az v puberte-tvaril ako "pstros"bol aj je za "dobreho" ocka,este pred nimi vyletel aj na mna,ked som bola bezradna,nepodrzal ma -aj pre toto som obcas tratila nervy aj hlavu,samozrejme nie som na to pysna.Chcem tym povedat,ze mnohokrat sme na toto vsetko, co sa tu pise"same" aj ked mame muza.Ked mame este niektora viac deti, postihnute,ci inak chore dieta je to este horsie,a opat robime chyby,chranime mozno to slabsie-tomu viac odpustime a tomu zdravemu menej,nie je to spravne.Je toho asi vela, co by som chcela este spomenut,no vstava mama a ideme robit rannu hygienu,zalezi od situacii v rodine ako celok,no uplne suhlasim s oboma babulkami-georginkou aj lyduskou,treba ten svoj hnev ovladat,lenze zase zalezi od temperamentu kazdej z nas,niekedy to je tazke sa to HNED naucit, ale ja si myslim,ze mat tak moznost mat internet pred cca 15r a poznat obe babenky,tak by som bola stastna,ako blcha v kozuchu,ze mi ma kto v tom tomto smere poradit a tak prijemne a chapavo usmernit.Urcite by som ich rady nebrala v zlom,tak ako to neberiem ani teraz,budme radi,ze su ochotne /aj za cenu,ze ich rady nam nebudu moc vyhovovat alebo zhodovat sa s nasou situaciou doma,/stale poradit,vyhladat na googli,ci spomenut poznatky z precitanej knihy,alebo nieco, co nam pomoze pochopit ako to zvladnut a pracovat na sebe.

Ako už napísala Jahôdka, na túto tému tu už boli debaty. Pohľadala som aspoň niektoré:

http://www.nanicmama.sk/ja-zena/dieta-v-znameni-barana-maly-tyran

http://www.nanicmama.sk/deti-na-predaj/ovladanie-hnevu

http://www.nanicmama.sk/ja-mama/ja-mama

http://www.nanicmama.sk/deturence/hranice-vo-vychove-deti

http://www.nanicmama.sk/deti-na-predaj/absolutny-zakaz-telesnych-tresto…

Popísala som do tých blogov aj ja, kto má chuť, nech si prečíta. Komu sa nechce preklikávať, stručné zhrnutie:

Učila som 5 rokov v MŠ. Za ten čas som mala na starosť cca 150 detí. Zažila som pri tej práci všelijaké deti. A vždy mi stačilo pokojné vystupovanie, dôrazné upozornenie a trvanie na dodržiavaní hraníc. Fungovalo to vždy. Deti poslúchali. Dokonca aj tie, ktoré doma považovali za zlé a nevychovateľné.

Naše deti poslúchajú a chovajú sa dobre, pretože sme ich to tak naučili. Dosiahli sme to bez kriku, nadávok a bitky. Aj keď mám pedagogické vzdelanie, čítala som a čítam knihy o výchove, vyberám z nich, čo sa mi pozdáva a skúšam v praxi. Sem píšem len o tom, čo som použila a viem, že sa to dá.

Čo sa týka metódy "stolička". Aj tú som vyskúšala a použila v praxi. Nie jeo násilí, je to o tom, že dospelý je dieťaťu partnerom pri nácviku ovládania detského hnevu. Píšem o tom bližšie v blogoch, na ktoré sú linky vyššie.

Učiteľka (či dokonca riaditeľka) v MŠ, ktorá odporúča použitie telesných trestov, nie je podľa mňa človek na správnom mieste. Pedagógovia a psychológovia (ktorí si toto označenie zaslúžia bez uvodzoviek) telesné tresty, krik aj nadávky odsudzujú.

Ja mám v MŠ "odkrutenych" 6 rokov a napisala by som len presne to iste ako ty, Georginka. Rieši sa tam nepočetne veľa situácií, rôznych konfliktov a bez telesných trestov, a to sa človek stretne s rôznymi deťmi a rôznymi rodinami. Neraz padne taká veta, že najskôr by sa zišlo vychovať rodičov, aby mohli vychovávať deti

Nuž, Slniečko, v škôlke naozaj zažije učiteľka všeličo!

Mne sa raz dokonca stalo, že jedna mamička priviedla na začiatku septembra do škôlky trojročného chlapca a povedala: "Nášho Peťa vybite, keď bude treba. My ho doma mlátime ako žito - inak jednoducho neposlúchne!"
Tak som milej mamičke povedala: "V škôlke sme deti nikdy nebili, nebijeme a nebudeme biť!" A mamička: "Nuž, tak vám bude Peťo skákať po hlavách!"
A - čuduj sa svete! - Peťo v škôlke poslúchal aj bez bitky...

Georgina, škôlka je pre dieťa iné prostredie. Tu je deculo len jedno z mnohých, nedovoľuje si tak ako doma (kde je len jedno z dvoch, troch), k cudziemu dospelému si nedovolí toľko ako k rodičom. Vzťah učiteľ - dieťa ti podľa mňa neodhalí toľko ako vzťah rodič - dieťa. Tam je toho oveľa viac. Preto ako učiteľka máš inú skúsenosť.
Keby si napríklad v škôlke mala to deculo čo doma mlátia, aby im neskákalo po hlave, keby bolo v škôlke len ono samo, myslím si že by si mala obrovský problém ho zvládnuť. Ale výhoda detského kolektívu (stáda a stádovitého správania detí) a teba ako cudzieho človeka ti umožnila úplne v pohode dieťatko dostať do želanej formy správania. Tým chcem ukázať, že ako učiteľka máš síce skúsenosť s deťmi, ale máš aj výhody, ktoré rodičia doma nemajú. A tiež neschvaľujem ako matka k tomuto konkrétnemu deculu pristupuje.

Filipka, škôlka bola otvorená od 6,00 hod. ráno do 17,00 hod. poobede.
Ráno od 6,00 hod. do 7,00 hod. tam bolo len pár detí. V čase chrípok, alebo okolo sviatkov sa bežne stávalo, že tak skoro ráno boli v škôlke len jedno-dve deti. Takže v tú rannú hodinku bola "v službe" len jedna učiteľka (striedali sme sa) a v jednej triede sa pozbierali deti zo všetkých vekových skupín. O 7,00 hod. prišli do práce ďalšie dve učiteľky a deti sme si rozdelili podľa veku do príslušných tried.
Poobede sa zase bežne stávalo, že takmer všetky deti brali rodičia zo škôlky medzi 15,00 hod. a 16,00 hod. - po ceste z práce. Takže v poslednej poobednej hodinke mi zostávali v triede zase len dve-tri deti...

Peťko bol v škôlke od otvorenia po zatvorenie - t.j. 11 hodín denne. Jeho mame vyhovovalo, že ju "neotravuje." A Peťkovi to vyhovovalo tiež - bol v škôlke veľmi rád...
Bola som s ním v triede skoro ráno, či neskoro poobede často sama - prípadne s ešte jedným, či dvoma ďalšími deťmi. A neboli s ním výchovné problémy ani vtedy...

Hej, ja som bola pre Peťka cudzia osoba. Ale myslím si, že pes nebol zakopaný tam. Som presvedčená, že dieťa nereaguje ani tak na prostredie, alebo na to, či sa oň stará rodič, alebo učiteľka. Reaguje na to, aký má k nemu dospelý prístup.

Mama na Peťa kričala, bila ho, nadávala mu do sprostých a blbcov a ešte horšie (do triedy bolo dobre počuť, čo sa deje v šatni pri príchode a odchode detí zo škôlky - zvlášť v tých hodinách, kedy prichádzali Peťko s mamou).
Učiteľky v MŠ sa k Peťkovi správali láskavo, usmievali sa na neho, chválili ho - akú peknú vežu postavil, ako pekne nakreslil obrázok, pekne zaspieval...

S Peťovou mamou som niekoľkokrát hovorila (a nielen ja). Vravela som jej, že keď zmení prístup k Peťkovi, zmení sa jeho chovanie aj doma. Nuž, ale bolo to ako hrach na stenu hádzať. Podľa nej bol Peťo proste zlý, neposlušný, nepodarený, dementný a tak ďalej...
A tak bol Peťko doma presne taký, ako prehlasovala jeho mama. A v škôlke bol zase milý, šikovný a usmievavý chlapec...

Mimochodom - potvrdenie môjho presvedčenia (ktoré som mala od čias môjho učiteľovania), že záleží na prístupe k deťom, som našla v televíznej Pestúnke. Veď tam sa nezmenilo ani prostredie, ani rodičia, ani počet detí... Na základe rád pestúnky sa zmenil len celkový prístup rodičov k deťom. A potom sa zmenilo aj správanie detí... Tých istých detí, o ktorých boli ich vlastní rodiča presvedčení, že majú deti zlé, neposlušné, nevychovateľné...

No a čo sa týka mojej výhody...
Áno, mala som teoretické vedomosti aj praktické skúsenosti s výchovou detí vo veku od 3 do 6 rokov. Ale mne sa narodilo bábätko - nie trojročné dieťa...
Takže som si nakúpila knižky a učila sa z nich, ako vychovávať dieťa vo veku od 0 do 3 rokov... A potom zase, keď syn podrástol, som nakúpila ďalšie knihy a čítala som, ako s výchovou ďalej - od 6 rokov vyššie... Momentálne čítam knihy o puberťákoch...

Vieš, Filipka... Keď budeš ty - alebo hocikto iný - chcieť, vymyslíte si ešte x dôvodov, prečo sa vám vo výchove nedá postupovať inak...
Lenže - kde je vôľa, tam je cesta...

Nechceš prestať skúšať hľadať dôvody, prečo to nejde - a začať hľadať spôsoby, ako by sa to dalo?

Geo, ale to si myslíš ty, že hľadám dôvody prečo sa niečo nedá.
Chcem ti ukázať iný uhol pohľadu a ty máš stále len ten svoj. Ale diskutujme.
Stále si myslím, že dieťa sa k cudziemu (učiteľke) správa ináč a prostredie ti prácu s deťmi uľahčuje.
S pestúnkou máš pravdu, treba zmeniť prístup a ja tak isto pracujem na tom, aby môj prístup k vlastným deťom bol iný ako doteraz.

Ty si písala, že ti to trvalo 7 rokov, kým sa ti podarilo niečo zmeniť na sebe. Predstav si, že by prišla supermama, ktorá by tvrdila, že stačí chcieť a pracovať na sebe a zmeníš sa zo dňa na deň. Žiadnych dlhých 7 rokov. Dá sa to oveľa rýchlejšie, dá sa to zo dňa na deň, pretože ona to dokázala. A ak to dokázala ona, dokáže to hocikto iný. Zo dňa na deň.
Mne to možno bude trvať 35 rokov aby som dokázala to, čo ty za 7. Moja vonkajšia situácia je iná, vnútorné schopnosti, danosti, sila a chuť sú iné ako tvoje (či hocikoho iného). Neviem či som horšia alebo lepšia ako ty, som jednoducho iná. Možno to dokážem a budem na seba pyšná. A možno zomriem na ceste pri neustálom snažení sa.
To že si to dokázala je mi povzbudením. Ale prečo nedokážeš pochopiť, že tak ako si sa snažila ty 7 rokov, sa niekto snaží 20? A niekto sa vôbec ani nesnaží, jednoducho nechápe ako tie maminy dokážu byť hnusné a odporné k vlastným deťom, lebo jedno jediné dieťa, ktoré vychoval zvládol bez kriku. Veď ty si tak isto vrieskala 7 rokov po deťúchovi (alebo nie?), ale neustály pokus o ovládanie svojich emócií ťa doviedol k tomu že si ich nakoniec zvládla. A držíš ich na uzde.

OK, Filipka, snažíš sa . A zároveň mi to pripadá, ako keby si stále hľadala zdôvodnenia, prečo ti to nejde .

Čo sa týka toho prostredia a lepšieho správania sa detí k cudziemu... Pripomenula si mi ďalšiu príhodu z MŠ.
Kuchárka priviezla na servírovacom vozíku do triedy obed. Pracovala v škôlke už dlho, poznala všetky deti menom, ony poznali ju. Mala vlastné tri deti. Poznala som sa dobre s ňou aj ja. Veľa krát mi hovorila, že považuje moju prácu za ľahkú. Veď sa len hrám s detičkami...
No, doviezla obed a odovzdala mi odkaz od riaditeľky, že mám ísť na chvíľu do kancelárie kvôli nejakým vybavovačkám. A že ona dá zatiaľ deťom obed a postará sa, aby bolo všetko v poriadku. OK!

Keď som odchádzala, trieda bola vzorne uprataná, deti sedeli každé na svojom mieste pri stolíkoch, všetky boli pokojné a usmiate.
Keď som sa za cca 15 min. vrátila do triedy, boli všetky hračky rozhádzané, deti behali po tiede, jačali a skákali ako malé opice... Uprostred toho chaosu sedela na malej detskej stoličke zúfalá kuchárka s hlavou v dlaniach...

Čo myslíš? Prečo tie deti kuchárku neposlúchali? Veď boli v tom istom prostredí, bola pre ne tiež cudzia osoba, počet detí sa nezmenil...
Zas je to len o prístupe, vieš?
Mimochodom - tá kuchárka mi už potom nikdy nepovedala, že mám ľahkú prácu...

S tými siedmimi rokmi som podrobnejšie písala vyššie. Sedem rokov mi trvalo zvládnutie prvých dvoch fáz snahy o ovládnutie môjho hnevu.
Syn sa mi narodil, keď som mala skoro 30 rokov. To už som bola na konci druhej fázy a začínala som tretiu - predýchavaciu. Tá trvá dodnes.
Narodenie syna bol poriadny nápor na moje nervy. Manžel vtedy chodil na týždňovky. Syn bol uplakané, nespavé bábätko a päť dní v týždni som sa o neho starala celé dni a noci sama... Ale zvládla som starostlivosť o neho bez kriku. Teda - bez kriku na dieťa... Občas som si šla pokričať do pivnice...

Máš pravdu v tom, že to, čo mne trvalo sedem rokov, môže niekomu trvať sedem týždňov, inému sedem mesiacov a ďalšiemu trebárs 20 rokov... Ľudia sme rôzni, však?

Písala som Manny vyššie - začiatky bývajú ťažké...
Podľa mňa nie je veľmi rozumné vravieť si: "No, ten a ten to má ľahké - má iné možnosti a podmienky..." Myslím si, že keď niekto stále hľadá zdôvodnenia, prečo mu niečo nejde, prečo sa mu to nedá - tak si ten dotyčný začiatok ešte viacej sťažuje.

A myslím si, že si to uľahčuje iný dotyčný, ktorý si vraví: "No, tak nemám síce také možnosti a podmienky ako ten a ten, ale mám zase iné schopnosti, ktoré môžem použiť pri svojom vlastnom spôsobe!"

Filipka - nemám patent na rozum. Nikde som nepísala, že jedine ten môj spôsob je správny a inak to nejde. Každý má svoju cestičku, svoje spôsoby...

A pokiaľ je niekto spokojný s tým, ako žije a ako sa cíti - tak nie je čo riešiť... Ale pokiaľ niekto vie (aj keď to trebárs nahlas nepripustí), že nie je spokojný sám so sebou, so svojim životom - tak by mal asi s tým niečo robiť... Ten nespokojný by s tým mal niečo robiť... Lebo nik iný to za neho nespraví...

Ach, ale to sa tu tiež písalo už x-krát... Začať treba od seba...

Zdôvodnenia prečo mi niečo nejde nehľadám. Ty si tých 7 rokov hľadala dôvod ako ti to nejde? Jednoducho v tom čase ti to nešlo. A z tvojich slov som mala pocit, že len preto, lebo si za vodou, tak hocikto kto svoj hnev ešte nezvláda, je automaticky ten čo hľadá dôvody ako sa niečo nedá. Tak chcem len ukázať, že svoj hnev nezvládam, lebo na sebe ešte pracujem. Trvá mi to, ale som zaťatá a nepovolím.
A nebudem sa predsa klamať, alebo pozitívno okľukovými slovíčkami (ako má vo zvyku Lydusha) hodnotiť situáciu - starám sa o deti dobre - keď viem, že sa tak o ne nestarám. Nezvládla som to, zlyhala som, zhodnotím, kde som mala skôr/inak reagovať a kráčam ďalej.

A nebudem sa predsa klamať, alebo pozitívno okľukovými slovíčkami (ako má vo zvyku Lydusha) hodnotiť situáciu

to je co....nechapem ako si to myslela.

Lydusha, keď poviem - som zlá matka. Čo som podla teba povedala?
1. reálne som zhodnotila svoju momentálnu situáciu.
2. svojim negatívným zmýšľaním o sebe sa do budúcna stanem zlou matkou, lebo tak o sebe rozmýšľam.

Mohla by som použiť iné slovné spojenie - nedokonalá matka, matka vo vývoji, snažiaca sa matka... ale mne takéto prikrašľovanie skutočnosti vyslovene vadí. Viem že svojimi myšlienkami tvorím SVOJU budúcnosť, ale NIE LEN NIMI. A svojich myšlienok sa nebojím, lebo mám veľmi účinný filter - v mojej budúcnosti sa stane LEN to, čo chce Boh aby sa stalo.

Myslím, že ty odpovieš dvojku.

Geo, ešte pár slov ku kuchárke. Mala výhodu cudzieho človeka i prostredia škôlky a deti nezvládla. Prečo? Lebo použila pozitívny prístum (namiesto toho aby aspoň trochu kriticky zhodnotila svoje vedomosti a schopnosti) a tiež si myslela, že stačí len chcieť a ona to zvládne.
Keby som bola ja na jej mieste, viem že by som to zvládla. Nie kvôli pozitívnemu prístupu, ale kvôli vedomostiam a schopnostiam ktoré mám a ktoré si dokážem uvedomiť - pre deti neni prirodzené byť ticho a sedieť na zadku, treba ich zaujať. Pýtala by som sa, či je tu Katka, ktorý je Miško... zahrali by sme sa tľapkanie po stehnách (hra na koníky, čo idú po vode, po tráve...)... šššš deti, počuli ste to? Nikto to nepočul? (veľmi záhadne by som sa tvárila) Nejaký škriatok so zvončekom... aha... šššš... kto to počul?

Viem že je kopec mám, ktoré svojmu hnevu voči deťom dajú voľný priechod. A pre nich sú dobré tvoje slová - nie je to správne, treba s tým niečo robiť a prvým krokom je, že matka bude CHCIEŤ pracovať na sebe.
Ale tak isto je kopec mám, ktoré s tým niečo robia, snažia sa a tak staršne chcú, len ten konečný výsledok je ešte len na ceste.
Ja som bola schopná si ublížiť, len aby som deti netrápila. Ale toľko zdravého rozumu som ešte mala, že ak si vezmem život, ublížim im tým ešte viac. Geo, vieš si predstaviť to šialenstvo? Asi nie, pre teba sú to proste výhovorky a hľadanie dôvodu ako sa niečo nedá. Nevadí. Tvoje deti sú šťastné a majú perfektnú maminu. Aj moje deti sú šťastné a to je asi to hlavné. V pohode.

Filipka - tie deti sa nemali hrať, mali obedovať. Deti kuchárku neposlúchali, pretože nemala správny prístup - myslela si, že je to "len tak".
Lenže zvládnuť 30 detí v predškolskom veku sa učí na stredných pedagogických školách štyri roky a potom sa štúdium ukončuje maturitou. A nie je to "flákačská" škola.

Kuchárka nepoužila pozitívne myslenie, ako si ty napísala. Jednoducho sa precenila. Rovnako, ako by sa precenilo cca 95 % populácie, keby si zobrali do hlavy, že dosiahnu severný pól len v plavkách.

Filipka, zdá sa mi, že používaš termín "pozitívne myslenie" ako synonymum výrazov "strata zdravého rozumu" alebo "sebaklam".
Lenže je možné myslieť pozitívne a súčastne úplne logicky a racionálne.

Keď sa mi bude chcieť , napíšem o pozitívnom myslení a chcení samostatný blog - aby sme debatami na túto tému prestali zahlcovať tento blog, ktorý bol pôvodne o niečom inom .

Pri jedení by som komentovala, kto ako pekne papá... vychvaľovala aké vinikajúce jedlo majú na tanieri... upozorňovala ich, že chcem vidieť pekných papkáčov s plnými bruškami... pýtala sa, kto chce na pridaj... Viemm aké vyšťavené chodia učiteľky, neni to jednoduchá práca.

Geo a myslíš, že sa dá myslieť logicky a racionálne a jednoducho si uvedomiť svoje hranice -na toto nemám? (nemám na to schopnosti, vedomosti, silu, chuť...) Alebo sa to dá použiť len s tým pozitívnym koncom?

A prečo si ten komentár prepísala, Filipka?

Pozri - rada s tebou pokecám na tému pozitívne myslenie a veci podobné... Ale až v tom druhom blogu, OK?

Filipka - máš pravdu aj v tom, že si FURT meliem to svoje dookola...
Nuž - ale takých je nás tu viac .

Nieee...to viem. Ale na to, ako potrestali tu mamu, co dala facku synovi na verejnosti..Co si o tom myslis? Je to primerane? Aj vy, ostatne baby? Ako sa vam to pozdava?

aha... To je tazke, nedokazem to posudit.A koho potrestali viac, matku ci dieta? Matka nemala udriet chalana. Tomu mohla predist alebo sa vyvarovat takej reakcie. Hlavne ked vedela co ju za to caka. Hm hm

Urcite nemala udriet.A asi nevedela co ju caka. Ten zakon tu prijali pomerne nedavno a tak tvrdo asi este nikoho nepotrestali. Myslim, ze budu trpiet obaja. Takze neviem...co tym kto poriesil...Mam pocit, ze ten chalan z toho nic dobre mat nebude. Zda sa mi to cele nejake pomylene. Neviem, ci tam boli aj nejake indicie tyrania, to by bola uplne ina situacia, samozrejme.

Aha. No ale vies ako, neznalost zakona, atd.
Neviem si dost dobre predstavit ze by som mala byt rok bez lucie...a naozaj neviem komu to prospeje....ze chalan bude rok bez rodiny...
Zaujimave. Tak o tomto si mohla rozbehnut vlastny blog jahodka.

Jahôdka, tiež si myslím, že toto je skôr na samostatný blog...

Georgina, nemam chut zakladat samostatny blog. Ja si myslim, ze je to k teme. Bavite sa tu predsa aj o telesnych trestoch.

Hej, bavíme sa tu aj o telesných trestoch. Ale toto je o treste za telesný trest.

No myslela som, ze sa to vprace sem. Naozaj momentalne nemam energiu na samostatny blog a bol by v podstate o tom istom.

Ok, tak keď inak nedáš, napíšem sem .

Myslím si, že ten trest bol pritvrdý. Ale kedže píšeš, že ten zákon je v Španielsku nový, zrejme táto matka má zároveň slúžiť ako výstražný príklad.

Ale ten trest potrestal aj dieťa... Skôr by mi dával zmysel pekne mastný peňažný trest, alebo verejnoprospešné práce... Proste niečo, čo by potrestalo len dospelého... Trestať dieťa za to, že jeho rodič zlyhal pri výchove, mi pripadá poriadne scestné...

A okrem toho - prijatie takýchto zákonov vyrieši len telesné tresty na verejnosti. Doma, za zatvorenými dverami sa v mnohých domácnostiach nič nezmení a deti budú naďalej bité - či je zákon o zákaze telesných trestov v danom štáte prijatý, alebo nie...

Ale uznávam, že prijatie takýchto zákonov môže byť prvý krok na ceste k výchove dospelých... Ale len prvý krok... Proste by to nemalo zostať len pri zákonoch...

Velmi podobne to vidim aj ja.

... dievcata,

tak tentokrat s vami nemozem suhlasit. To snad nie, aby TAKYMTO sposobom zasahoval stat do vztahu rodic - dieta?

To myslite celkom vazne, ze to schvalujete? Mne to teda pride ako nehorazne - ved co sa tym vyriesi? Comu, komu a ako to prospeje? Naozaj si myslite, ze tresty za tresty su cestou k laskyplnej vychove?

no mne to elin préde dosť postavené na hlavu...a neviem ako chce štát zaručiť ýe takí n´qhradní rodičia na dobu jedného tomu dieťaťu za ten rok neublížia horšie ako mu ublížila jeho vlastná matka tou fackou na verejnosti...Mne to préde totálne, ale totálne rozhodnutie v záujme politiky...toto isto nie je v záujme rodiny a dieťaťa...Mňa by skôr zaujímalo co matku vedie k tomu aby dieťaťu vylepila facku na verejnosti??? Aká situácia to asi musí byť aby sa toto konalo?

Elin a ktora to schvalila? Stalo sa to a my uz len polemizujeme kto z toho co mal...mne nevychadza nic dobre, ani pre matku ani pre dieta...

Georgina, Lidusha a Jahodka
Nemám čo dodat k Vašim slovám. Snád len absolutne súhlasím. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak chcem čokolvek zmenit, musím najprv zmenit seba. Takto sa mi podarilo zlepšit vzájomné spolužitie(neviem ako lepšie to nazvat) s detmi aj s manželom aj s mojim okolím.

dobre raaanko delli
dakujem vlastna skusenost je na nezaplatenie presne ako pises, nemusim menit svet, staci ak sa zmenim ja...a to nech nikto nevravi ze to nejde...

Už skúúúúúúúúúúúúšam.

Dievčatá, nečítala som všetky vaše príspevky ... Lydusha - zmeniť seba to ale nie je až také jednoduché. Tiež sa o to snažím, ale to "moje JA" aj tak vypláva občas na povrch Náš syn nijak extra nedostáva, keď mu už capnem po zadku, tak to som už vytočená do maxima. Pretože väčšinou sa mu snažím všetko opakovať dokolečka a kľudne. Takže ak dostane, tak okamžite spozornie a väčšinou sa aj "spamätá", že robí niečo zle. Myslím, že tak zareaguje aj preto, že nie je zvyknutý, že na neho kričíme alebo ho bijeme. Ale občas to proste pretečie a vtedy to moje "hnusné ja" zo mňa vylezie . Jednoducho som toho názoru, že dieťa MUSÍ vedieť, kde sú hranice...

jasne, že musi vediet, kde su jeho hranice, dokonca to potrebuje ale aka je ta hranica, urcuje rodic

http://www.martinus.sk/?uItem=41860

Ajkak, nejde ani tak o to, zmenit seba. Staci sa zbavit zbytocnosti. Vec, ktoru nepotrebujes, zavadzia a komplikuje ti v dome zivot, jednoducho vyhodis. Je to jednoduchy ukon. To, co ti komplikuje zivot ako osobe ( napr. vybusnost, neschopnost kontroly )sa tiez da "vyhodit". Je to jednoducha technika. Tak isto, ako rano upraces po ranajkach kuchynu, mozes upratat aj hlavku
Sposob si najdes. Najlepsie je ked ma kazdy taky, aky mu najlepsie vyhovuje.
To nemam vycitane, ale vyskusane. Vrelo odporucam.

jahodka

tak trochu sa pytam o co tu ide ... som spokojna so stavom, neriesim. riesim az ked mi cosi nevyhovuje, nemusi byt riesenie na dosah ruky, moze trvat, kym menim sama seba - no a co ?

Kočky, moje neobjektívne zhrnutie je takéto:

- dá sa vychovávať bez kriku a bitky. Kto na to má, nech takto vychováva. Je to možno hodnotnejšia a lepšia výchova. Aj ja tak chcem vychovávať.
- dá sa vychovávať aj s krikom a bitkou. Klódik a jej deťúchy sú žiarivím príkladom, že sa to dá.

Čo som si všimla na oboch skupinách - chce to rozprávať sa s deťmi, vysvetľovať, venovať sa im, stanoviť hranice (sebe i deťom), ľúbiť deťúchy. Ak toto chýba, je výchova bez kriku a bitky horšia ako zlá. Ak toto je prítomné vo výchove s krikom a bitkou, dieťa to prežije bez nejakej ujmy na duši (možno, dúfam).

Slniecko ma fest blbu sestru, pre ostatne, ktore o tom netusia - som to ja. Filipka, plne suhlasim s tvojim nazorom, kto z nas netuzi po pokojnej a idilickej rodinke, po miluckych detickach, ktore posluchnu aspon na piate napomenutie... pokial nezazijes situacie, pri ktorych su nervy napnute na prasknutie, pokial nemas nad sebou dozorcu, ktory ti z duse vyzenie aj posledny kusok pokoja, pokial si za vsetko len kritizovana a na vsetko sama... neda sa to pochopit. Ani to, ake je to tuzit po tom byt nonstop laskava a usmiata milujuca matka a nie vynervacena mater hodna opovrhnutia... Ad riesenie rodinnych konfliktov - uz som precitala par online rodinnych hadok a pride mi to velmi ubohe riesit spory touto formou, nezapojim sa.

som v papradí

fuuuuha,tak toto mi vyrazilo dych
predpokladam, ze je jasne, ze neslo o to, kto je moja sestra, ani o ziadnu online hadku, ale o poznanie nazorov roznych ludi na jednu temu - riesenie konfliktov v rodine a som rada, ze sa diskusia dost rozprudila, dalo mi to to, co som chcela, tak dakujem za vsetky nazory

Perfektne si to zhrnula filipka...a rada by som dodala ešte jednu vec.Nie som zástancom telesných trestov, ani hulákanie po deťoch neschvalujem, len ma život poučil o tom, že nie vždy je to tak ako by sme si priali.A proces dosiahnutia "ideálneho stavu" je proces dlhodobejší...nie je to o tom, že si žena povie:chcem svoje deti vychovávať lepšie a stane sa-to je len začiatok, prvý krok...Už niekoľko rôčkov to u nás funguje bez kriku a otĺkania detí, ale nedovolím si povedať,že to môže takto fungovať všade...A hlavne vychovávam svoje deti nie do ideálneho sveta, ale do reálneho sveta...a občas svojim synom pripomeniem, že nie každý sa k nim bude správať láskavo a s pochopením tak ako to teraz zažívajú v rodine.Už aj môj syn vie, že skôr si vybuduje autoritu u istých spolužiakov keď im vykrúti ruku a kopne ich do nohy ako keby mal trpezlivo čakať a vysvetľovať, že sa nemajú k nemu správať urážlivo a nevhodne.
A je to presne to isté dieťa, ktoré mi vzápätí povie: maminka niektorí spolužiaci sa veľmi zle správajú k tej a k tej pani učiteľke.Proste si vie ubránitˇsám seba aj za cenu fyzického násilia, ale zároveň je to normálne rozumné slušné decko.

Potvrdilo sa mi v živote to, že nie všetci ľudia sú naklonení komunikovať na úrovni, rozumne, láskavo...Napríklad učím svoje deti aj tomu, že keby niekto siahol na ich osobu, keby sa ich chcel niekto dotýkať tak ako si to neželajú tak majú právo dotyčného napríklad kopnúť aj medzi nohy a nech ho to riadne zabolí Že proste majú právo dať priebeh svojim emóciám a konať pudovo ak je to v ich vlastnom záujme- lebo aj taký je život...a preto sa nehanbím že som kedysi konala viac pudovo pri výchove svojich detí ako rozumne,láskavo...ja potrebujem aby moje deti vedeli, že aj to patrí k životu...aby sa raz necítili stratené...

a komunikácia, komunikácia, komunikácia ako píšeš...lebo už aj môj 12 ročný syn vie povedať: taký som nervózny, nekľudný...a ja mu poviem: vieš čo Filip choď si zacvičiť, alebo bež nakúpiť a trochu sa odventiluj...jednoducho rozlišuje to že ak on cíti nejaké napätie tak to nemá prenášať na druhých, veď za to nemôžem ani ja, ani jeho brat nie.Komunikácia je veeeeľmi dôležitá...lebo len vďaka nej sa môžeme v rodine hlbšie pochopiť...a vďaka pochopeniu tie naše výchovné zlyhania aj naše deti budú brať s väčšou toleranciou a pochopením...a podľa mňa je dôležitejšie aby deti vnímali hĺbku ľudskej duše, aby mamu videli napríklad ako ju mrzí vylepené zaucho, ako keby mali vidieť pred sebou vždy vyrovnanú, vždy ovládajúcu sa matku ktorá beží svoje emócie predýchavať kdesi von...

Toto mi hovorilo z duše

cavte baby, moja Dianka ma este len 5 mesiacov a raz som videla v telke nejaky dokument kde sa hovorilo ze z vychovou treba zacat najskor od 7 mesiacov, co si o tom myslite? Ja s tym skusenosti este nemam, ale nechcela by som nieco zanedbat...No ale uz dopredu sa toho bojim, lebo ja mam dost tvrdu a raznu povahu, dokonca som raz mojej malej capla po nozicke, vtedy zacala strasne vrieskat, tyzden som ju zato pusinkovala po nozicke, chuda a to mala iba 4 mesiace...co bude neskor?

.........neskor sa naucis aj ty sama na sebe, kde su tvoje hranice... neboj....matkami sa ucime byt a aj my sme len ludia...no, tak si ju capla, na buduce necapnes, lebo teba to boli viac ako malinku...

specifikujte niekto pojem "krik"? ....ja si pod tym predstavujem zvyseny a razny hlas, nie hystericke kricanie....takym spravanim sa skutocne neda nic docielit..

kazdy si asi pod tym predstavi nieco ine
ale podla vykladoveho slovnika kricat znamena aj:

3. hlasno hovoriť; krikom napomínať, hrešiť: čo tak kričíš! kričať na deti

cize asi skor negativne

crystall, kdesi v dzungli sa necivilizovani domorodci zgrupia k jednemu stromu, z celej sily nan vrieskaju a par dni po sebe tento ritual opakuju. Strom razom vyschne a oni ho lahko mozu zvalit... Vzdy na to myslim, ked bliakam po vlastnych detoch, vzdy sa citim mizerne ked to robim a predsa sme neustale jedna hlucna banda. Napriek tomu, ze deti castokrat prosikam, aby ma posluchli, nech nemusim do nich kricat, ze sa mi to prieci... Lenze kym je mama kludna a makka, neberu ma do uvahy... Az ked sa rozcertim, potom zacinaju reagovat

som v papradí

ja som za to hlasne hovorenie a raznost... paneboze..mam doma nadpriemerne inteligentneho syna, tazkeho lavaka. Minimalne 5 rokov sa snazim a ucim byt trpezliva, kazdy den robime rovnake veci dokola ako je upratovanie, obliekanie a vyzliekanie a kazdy bozi den to nepovazuje za dolezite...ten chalan je v nejakych inych hladinach. Apriorne si oblecie veci naopak, uz som ho poslala do skoly aj holeho....proste pre neho toto vobec nieje podstatne pre zivot...vsetky rady detskeho psychologa som uz mala davno odskusane a nic nezabralo: dohovaranie, taktiky, strategie, motivacia inym dietatom, ignoracia, zadanie uloh, dokonca pisanie bodov!, proste nic. Len som tam sedela v stolicke, pocuvala chvaly o pamati na urovni 12 rocneho, ale co sa tyka obycajnych beznych povinnosti...som mohla kyvat iba nie-nefunguje-nezabera...sum a fuk...
..a kedze aj ja som len clovek momentalne unaveny, nevyspaty, co ako milujuci...mlady dostane na zadok, pretoze 6 rocny chlapec by uz mal pri obliekani rozmyslat co robi a ako to robi a uz konecne napriklad prestat meditovat v sprche...pritom viem, ze som nic nezanedbala, som stastna, ze ho mam, ale je to taketo dieta a ja ho nechcem zlomit, chcem ho iba narovnavat, ved ho lubim....a svoje zlyhania si po veceroch odrevem...

Crystall, poslala som ti mail .

RIEŠENIE KONFLIKTOV V RODINE

Recepty

Sezónne recepty

Návody a nápady na tvorenie

Najčítanejšie

Najčítanejšie recepty

Najnovšie recepty