reklama

RIEŠENIE KONFLIKTOV V RODINE

slniečko , 10. 12. 2008 - 10:19

reklama

Viem, blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a lásky, a možno sú pre vaše detváky aj motiváciou k lepšiemu správaniu (alebo skôr darčeky, ktoré si želajú), no momentálne ma to veľmi zaujíma. Keď sa vo vašich rodinách, milé naničmamy, vyskytne hraničná situácia (predpokladám, že u každého je posunutá niekde inde), ako ju riešite? Nadávate? Pred deťmi? Alebo to riešite ručne-stručne?
Poznám veľa mám, ktoré by na svoje dieťa ruku nevztiahli, ale aj také, ktoré všetko riešia bitkou. Ale neviem si napr. dať dokopy poetickosť duše mojej sestry so šťavnatými vulgarizmami z jej úst, alebo s tým, že dokáže dať natvrdo facku dieťaťu. Postačí jej argument, že "keď ťa deti vytočia, povieš im hocičo"? (brokenheart)
Viem, že sa asi nikto nebude chváliť tým, že "mláti" svoje deti, stačí keď poviete svoj názor. Vďaka.


reklama


reklama

crystall, So, 13. 12. 2008 - 14:04

...dakujem, :-), ale asi je este na ceste...nic mi neprislo...prisadnem podvecer (beer)

Anina, So, 13. 12. 2008 - 23:46

...a ked niekam ideme, všetci vrátane najmenšieho sme oblečení, zbalení a on stojí s topánkou v ruke a mele si svoje... na záchode sedí 20minút a niečo vysvetľuje toaletnému papieru...to isté v bledomodrom. Trochu zabrali biele a čierne guličky, akurát synček okamžite zriadil tento systém aj pre ostatných členov rodiny. Hanbím sa za to, ale keď bol menší, párkrát som ho vyčápala, lebo mi rupli nervy. Už som s tým prestala, pretože som pochopila, že to nerobí naschvál. Ale hádame sa statočne. Už je to taký náš folklór a ostatní členovia rodiny nám to celkom tolerujú, nijako sa preto nevzrušujú, hádka o chvíľu prehrmí a je pokoj. Oveľa horšie syn zvládal situáciu, keď som si povedala, že sa ovládnem a nevybuchnem. Bol z toho úplne mimo, nevedel čo sa deje. A mne bolo potom celý deň zle, fyzicky aj psychicky. Tak mi z toho vyplýva, že naozaj nemusím kričať, ale potrebujem potom nejaký účinný sposob ventilovania hnevu. Georgína mala šťastie, že na sebe mohla začať pracovať ešte predtým, než mala deti. Ja som však o sebe netušila, že som nervák, pokiaľ som neporodila :-D Najťažšie chvíle počas materstva som zažívala vtedy, keď som mala silný pocit, že musím vypadnúť z domu TERAZ HNEĎ, v záujme svojich detí a tiež v záujme môjho duševného zdravia, ale nedalo sa, lebo sa mi za zadkom stále tmolilo nejaké maličké, ktoré som nemohla nechať na sekundu samé. Musela som všetko pekne poprežúvať a prehltnúť. Teraz je to lepšie, chalani na mňa občas "dlabú" a ja si to užívam. Prostredný syn je totálny pohoďák, také dieťa, pri ktorom sa dá relaxovať, netreba ani nejako extra zvyšovať hlas. Najmenší je silná osobnosť a lišiak mazaný, ale tie jeho maniere a výčiny neberiem tak "tragicky" ako pri najstaršom. No stále hľadám nejaký prijateľný ventil, pretože stále je čo riešiť. A keď náhodou niečo riešim príliš nahlas, tak sa potom snažím chalanom vysvetliť, prečo k tomu došlo. A mám pocit, že to zvládajú bez nejakej ťažkej ujmy. Toľko moje skúsenosti.

sl_ivka, Pi, 12. 12. 2008 - 23:36

myslím si, že je rozdiel, či sa rodičia snažia a sem-tam im ujde výchovné capnutie alebo či sa nad tým ani nezamyslia a všetko riešia krikom alebo ručne

crystall, Pi, 12. 12. 2008 - 23:52

..asi tak..

Fany1000, Ne, 14. 12. 2008 - 13:13

No ahojte. Ja tu čítam a čítam... Len, vie mi niekto poradiť, čo urobiť s jedenásťročným synom, ktorý vám vykrikuje na celú ulicu že som "krava blbá!!!!!!" a za pol dňa príde za vami s úsmevom číslo 17 a prosí o odpustenie a o pár týždňov to urobí znova? Bola som už za psychológmi, len mám pocit, že sa to rieši len rečami, neporadili mi nič konkrétne. Len , vraj si to nemám pripúšťať k srdcu!!!! Tak to nech mi niekto vysvetlí. Keby mal tri, tak si poviem, že je malý, ale má 11!!!!

sonia, Ne, 14. 12. 2008 - 15:08

Nooo,to je sila.Nechcem ti Fany radit ale asi sa stala chyba vo výchove.Pokial si odmalička synovi nestanovila hranice,on si teraz robí a dovoluje čo chce.Zastav to kým je čas...Ja mám tiež syna ale toto by si nikdy nedovolil-a ak aj náhodou áno,urobil by to prvý a posledný raz...Musíš asi pritvrdit a byt nekompromisná.A k srdcu si to rozhodne ber lebo sa môže stat že ked bude starší tak ti bude "skákat po hlave"...tot vše...(sun) (flower) (sun)

klodik, Ne, 14. 12. 2008 - 15:02

No to je ťažké...ale asi by som synovi v takomto prípade otvorene povedala, že ma jeho správanie zraňuje a ak sa nedokáže držať na uzde tak sa mi nemusí ani chodiť ospravedlňovať, lebo takéto ospravedlnenie nie je úprimné, nie je myslené od srdiečka...a ak som podľa jeho slov krava blbá tak by som zarazila aj rôzne výhody ktoré syn má- vreckové, výlety, kino...a ešte by som pátrala kde k takémuto "názoru" prišiel...Či ho "nenainfikoval" niekto z rodiny, alebo kamaráti...a samozrejmosťou je zamyslieť sa nad tým, či sama v komunikácii so synom nepoužívaš hrubé slová...(sun)

Fany1000, Ne, 14. 12. 2008 - 18:37

No, nepoznáme sa, ale môžem ti povedať, že od mala som sa snažila deti vychovávať príkladom. Verila som, že ako sa ja správam ku nim, tak sa oni budú správať ku mne a ostatným... Len, opak je pravdou. Mám aj staršiu dcéru, ktorá si toto nikdy nedovolila. A chybu? Tú som zrejme urobila, keď som si zobrala človeka, ktorý si rád vypil a verila som, že z lásky ku mne prestane!Odpúšťala som urážky, slovné aj fyzické napádania s vierou, že raz to skončí. Aj skončilo, ale zrejme neskoro. Moja naivita trvala priveľmi dlho a tu sú teraz jej dôsledky. Len neviem, prečo mám taký pocit, že za 14-ročnú snahu udržať nefungujúci vzťah pykám zase len ja. Ale nepíšem preto, aby som chcela ľútosť, len objasňujem situáciu. A stále neviem, ako ďalej:-( .

klodik, Ne, 14. 12. 2008 - 21:57

Fany no tak tam je pes zakopaný, tvoj syn zrejme odpozeral správanie od otca...tak sa treba na to pozrieť triezvo a mladému povedať, že sa k tebe proste takto nebude správať. Ak to robil jeho otec tak to nebolo správne a hotovo a ty takéto správanie nebudeš znášať.Je to bohužiaľ tak že to nesieš ty na svojich pleciach, ale zas syn je vo veku kedy ešte snáď platí: ohýbaj ma mamko pokiaľ som ja Janko, neohneš ma mamo keď ja budem Jano.Musíš trvať na svojom, že takéto správanie nebudeš tolerovať...možno sa pokús trošku synovi objasniť svoje pocity, ako si sa cítila keď ťa manźel urážal a ubližoval ti a ty to nechceš znova prežívať od svojho syna...deti dokážu toho veľmi veľa pochopiť keď dokážeme byť otvorené....A zas to je isto ťažké aj pre syna ak mal od otca takýto vzor...Držím palčeky(hug) (hug) (hug)

Fany1000, Ut, 16. 12. 2008 - 23:04

Ahoj. Ďakujem za ohlas. Aj za "palčeky" :-). Máš pravdu v tom, čo píšeš, že by som sa mala so synom porozprávať o tom, ako ma to zraňuje. Už som vyskúšala aj to :-(. Vtedy sa mi doplakal, že ho to mrzí a má ma rád, nechce mi ubližovať, ale o mesiac sa to zopakovalo. Vieš, je to ťažké. Na jednej strane mi je ho veľmi ľúto, verím, že spracovať rozvod rodičov je ťažké, ale na druhej strane som zúfalá a neskutočne nahnevaná na bezmocnosť, ktorú pociťujem. Zdá sa mi, že nerobím nič iné, len riešim problémy, za ktoré niekedy ani nemôžem.A vôbec sa mi to nedarí zvládnuť. Ak už aj mám pocit, že sa to trošku upokojilo, zase sa stane niečo, čo ma položí.A mám strach, že sa to bude stupňovať. Teraz má 11. Ale čo bude, keď bude mať 16-17? Už sa stalo, že na mňa zaútočil aj fyzicky. A keď som sa bola poradiť so psychológom, tak mi povedal, že som danú situáciu nezvládla!!!Mám pocit, že deti dnes môžu všetko, ale rodič? Aké páky má rodič? To nie je len vo výchove. V puberte sa deťom hodnoty otočia o 180°.

klodik, Ut, 16. 12. 2008 - 23:41

Fany to chce čas...myslím, že je to dobrá cesta hovoriť o pocitoch...a nech o nich hovorí aj syn...No a to čo ti povedal psychológ je ti asi prd platné- nemám rada takéto konštatovania...Za niečo vo výchove môžeš a za niečo nemôžeš...Pokús sa postupne syna učiť tomu aby postupne preberal zodpovednosť za svoje konanie...A to že na teba zaútočil? No blbé, hrozné, desivé, ale zároveň to odráža hĺbku hnevu, pocitov krivdy, možno sily ktorú si k tebe skúša dovoliť...K tomu neviem čo dodať, len ti napíšem vlastnú skúsenosť. Raz už keď som bola dospelá sa otec začal do mňa slovne navážať, vyčítal mi že som ako moja mater- ktorá už bola po smrti a bola z toho hrozná hádka.Chcela som vstať zo stoličky a on si stále mlel svoje a tak ma vytočil,a urazil a urazil aj maminku ktorá sa už nemohla brániť, že som ho prudko odsotila- doslova som naňho zaútočila a on mi potom vylepil facku...treskla som dverami a povedala mu že sa môžem naňho vys..t a chodiť k nemu nemusím...Bola to jeho vina, začal s tým on a ja som sa nechala uniesť a najviac ma dostalo to, źe urazil maminku, ktorá mi bola veľmi blízka a už sa brániť nemohla...Hrozné keď sa niečo takéto stane v rodine. A pointa- nešla som tam, nevolala som, neopsravedlnila som sa...Otec to vydržal tri dni a potom mi zavolal a ospravedlnil sa on mne, že to prehnal...A čo som tým chcela povedať? Máš toho na svojich pleciach teraz veľa, ale agresivita v rodine ak je pochopená nie je žiadnou tragédiou...Môže byť bránou k hlbšiemu pochopeniu...Neboj tvoj syn to zvládne a pochopí...časom...So svojím otcom som mala pekný vzťah- len on cholerik a ja takisto cholerička...Občas si ponadával na moju povahu, ja nu tú jeho a tak sme v podstate každý nadávali sami na seba(rofl) (rofl) (rofl) ...U manžela som zažila vzor rodiny kde nikto nekričal, nikto sa otvorene nesťažoval, každý šlapal ako rodičia povedali. Nepríjemné veci sa hovorili len poza chrbát- naoko ideálne rodinka...až tak ideálna, že jedného dňa sa môj manźel psychicky zrútil pretože nevedel nahlas povedať čo si myslí, čo cíti a pri výmene názorov má tendenciu schovať sa kamsi do svojho vnútra...Ja vravím že emócií sa netreba báť. Sú oknom do duše človeka...(hug) (hug) (hug) A v žiadnom prípade synov útok nebrať na ľahkú váhu, neakceptovať takéto správanie,len pre seba si tak tichúčko pomyslieť bože dieťa moje koľko hnevu v tebe je keď takto dokážeš na mňa žaútočiť...Chcem tým povedať aby to v tebe nevyvolávalo strach, stres z toho že sa to bude stupňovať...Je to ako dva v jednom...Dokázať správanie syna odsúdiť, jednoznačne trvať na tom, že takto sa k tebe nemôže sprývať, a zároveň nájsť pochopenie pre jeho správaníe, nie syna za to odsudzovať...On ako človek ktorý prechádza bolesťou má istým spôsobom právo sa aj takto zachovať...Uprostred odsudenia a pochopenia zaroveň je rovnováha ktorú hľadáš.To si myslím ja...to som napísala tak od srdiečka

elin, St, 17. 12. 2008 - 00:10

klodik,
... velmi pekne si to napisala, suhlasim do bodky...

... a mozno by som pridala nejake "odburavace stresu", napr. gumovu "pichliacikovu" rohozku k umyvadlu - aby si syn denne robil "akupresuru" chodidiel,preslapujuc na nej, kym si umyva zuby, ci ruky...

... a mozno by nebol od veci aj ruzenin, napr. maly v nadobe na filtrovanie vody, alebo velky, nebruseny, ake predavaju v predajniach so zahradnymi doplnkami...

klodik, St, 17. 12. 2008 - 00:26

(clap) (clap) (clap) jasné, jasné podporiť odbúravaie stresu aj inak...To je veeeľmi dôležité....Alebo mladému odporučiť nejaký šport- náš Matúš keď vybehne von hrať hokej vždy pride vyštípaný a šťastný z vonku a šťastné deti neútočia na maminy...Alebo choďte spolu na turistiku...Mala som zážitok s našim Filipkom ako sme dvaja spolu fučali a ako sme sa spoločne povzbudzovali, že to musíme zvládnuť keď už sme sa na to dali a že to predsa nevzdáme a ten kopec vylezieme...A Filipko si aj poplakal, proste naňho prišiel moment kedy musel prekonať svoje fyzické aj psychické sily a povzbudzovali sme sa navzájom...A potom sa straaašne tešil na dobŕy obedík doma, ktorý "maminka" nachystala...To sú úžasné zážitky na utuženie vzajomných vzťahov.A syn doma skonštatoval, že cíti akúsi eufóriu, taký zvláštny nádherný pocit...Aj takto sa dá hľadať to pekné v sebe a vo vzťahoch...Čokoľvek Fany čo ti príde ako vhodné, blízke, z čoho budeš mať pocit, že by pomohlo vyskúšaj...Niekedy je pomoc na dosah ruky(heart)

Fany1000, St, 17. 12. 2008 - 21:56

No, chodil do plaveckého oddielu. Len jedného dňa prišiel z tréningu a bolo po plávaní. Tvrdil, že mu po ceste domov robil nejaký chlapec zle, a tak sa zaťal. Už som mu sľúbila, že budeme pre neho chodiť autom, aby nemal strach(teraz sa o šikane hovorí všade), ale nepomohlo. Ono je to tak. Doma si do mamy dovolí, že až vlasy dupkom stoja, ale tam, kde sa má brániť, tam to akosi nejde. Tak skončil aj so športom. Je to škoda, lebo to malo perspektívu. A k tomu je ešte astmatik, tak mu to robilo dobre aj po tejto stránke. Ale čo? Kamoška mi radila, aby som nepopustila...Len ja som už nevládala bojovať ešte aj v tom. Prišla som z roboty a miesto tréningu som ho našla von, alebo pri PC. To bol mesiac dohovárania, kriku, hnevu. Nakoniec som to vzdala. POtom začal vymýšľať ešte aj s výtvarnou v "zuške", ale to som nejako ustála. Zatiaľ!!!No a teraz je pred Vianocami. Očakávania sú veľké a ja mám zmiešané pocity. Na jednej strane by som mu za to jeho správanie kúpila akurát tak ponožky, ale na druhej strane... Dá to matke, ktorá ľúbi svoje dieťa, aby mu nesplnila to, po čom túži? Toto sú najťažšie rozhodnutia. (i keď ja som už rozhodnutá(giggle) )

crystall, Po, 15. 12. 2008 - 14:10

...ja by som mu na tej ulici povedala, ze je "vol sprosty"..., ked uz chce byt rovny vlastnej matke.., tak nech si vychutna tu rovnocennost...tot moja reakcia.... ja si nemyslim, ze musim niest tarchu celej rodiny na svojich pleciach... aj ja mam trapenie, mozno bolest, tak nech to moji blizky respektuju, nech si to uvedomia......preco sa ma matka stale analyzovat a seba riesit?...samozrejme, lebo je mama....ale je aj clovek, drobci by sa to mali ucit od mala.... a starsi by JU mali vidiet....nie prehliadat a ublizovat...

anina1, So, 27. 12. 2008 - 11:54

Dlho som rozmyslala,ci mam napisat,ale nedalo mi to.....chodim sem na nanicmamu dlho,ale nemala som zatial vnutornu potrebu napisat,az teraz....citam vase prispevky uz par dni a stale samusim k nim vracat....a preto aj ja vam chcem ukazat moj pohlad na krik,bitku a slovne urazky....
Ukazem vam tri pohlady:ako svedok,ako matka a hlavne ako dcera svojej "matky"...
Zila som isty cas v Londyne a starala som sa o dve deti,jedno malo 1,5 roka a ten druhy mal 12 rokov. Nebudem sa rozpisovat detailne,to by som pisala prilis vela,iba to zhrniem. Ten starsi chalanisko bol podla mojho nazoru velmi ale velmi rozmaznany,priznam nemala som ho rada,lebovedel byt zakerny. Jeho mama sa starala ako vedela,ale zmojho pohladu nic-moc. Raz nastala situacia,ked prisiel zo skoly a nechcelo sa mu pripravovat do skoly na test. Jeho mama ho zo zaciatku prosila,potom kazala,potom vyhrozovala zakazom TV atd. Nic nezaberalo a on bol coraz drzejsi. Ked ho nasilu postavila z gauca kde lezal a papuloval osopil sa nanu a povedal jej :"mama si hlupana",hrozu cco mala v ociach nehrala a v tom amoku a ponizeni mu plesla po lici. Podotykam plesla,nie strelila facku ako to byva u nas. On sa urazil a odisiel do izby kde trucoval do rana. Rano,po asi dvoch hodinach casu stravenych v skole,zazvonil doma telefon a riaditel skoly si predvolal moju domacu-teda jeho mamu. Sla som s nou ako svedok,lebo predvolal aj mna. Prisli sme tam a on spustil,ze ako je mozne ze fyzicky tresta svojho syna ako si to dovoluje,ze maly samu stazoval a ze on ako riaditel to nesmie nechat tak a ze to musi postupit na prislusne organy. V takom soku som uz nebola davno. Vobec nepomohli argumenty preco k tomu doslo a co si dovolil mlady pan,proste ho udrela a basta. Ja som tam bola v podstate iba na to aby som dosvedcila ci ho udrela alebo nie,aj ked som vysvetlovala ako to bolo a ze mala na to pravo a ako to chodi u nas,ze toto si decko dovolit nesmie. Povedal,ze zijeme ako barbari. A mlady pan sedel tiez tam a rehunal sa. Doslo to tak daleko,ze domaca dostala napomenutie,a musela samu ospravedlnit pred nami a postupili to na nejaky urad. Tam sme boli opat predvolane a znova sme opakovali ako sa to stalo. Nic nepomohlo. Domaca dostala podmienku a stiahli jej pridavky na dieta na tri mesiace a polrocnu podmienku. Jej manzel ked pricestoval zo zahranicia a pocul co sa stalo,skoro dostal infarkt. Pekne si mladeho pana zavolal k sebe do pracovne ,dohovaral mu a to zaucho sme poculi cez dve miestnosti.Na to mlady prisiel za nami,podal mame ruku a povedal prepac. Otlacok otcovej ruky na jeho lici svietil dost dlho,ale nanho si nedovolil zalovat v skole. Tolko moja skusenost ako sa bitka riesi v zahranici.

A aka som ja matka? Ziadna slava,ale snazim sa a velmi,nie vzdy to vsak ide. Mam trojrocne dievca a je to fakt zive striebro. Ked nieco vysvetlujem opakujem sa x-krat a nie vzdy som vypocuta,ale ked zvysim hlas,mala hned vie kolka bije. Ma svoje hranice,ktore nesmie prekrocit uz teraz a ona to veru chape.
Dostala capaka aj po ritke ale ziadne agresivne bitky.....ale pomohlo to viac ako dohovaranie. Takze ano-zbila som svoje dieta,aj ked som si prisahala,ze ja to nikdy neurobim,ale urobila som to. Cas ukaze ako dokazem vychovat svoje dieta.....

A teraz aka som bola a aka som dcera?
Hambim sa,ale som mizerna dcera,ktora ma mizernu mater a velmi zly priklad ako ma vyzerat vychova dietata. Takze moje dieta ma uci vychovavat moj manzel a ucim sa to aj ja za pochodu.
Moj otec bol uzasny clovek a velky flegmatik. Milovala som ho a velmi som si ho vazila. Bohuzial zomrel pred 5 rokmi a ja mam v sebe stale velke prazdno. Nekrical,vysvetloval.Nebil,ale pohladil a vypocul. Jediny krat som od neho dostala ako 7rocna facku.Pamatam si to dodnes. Stala som v obyvacke pod kukuckami,ktore odbijali sest hodin a v zapale hnevu som povedala pred otcom,ze jeho mama(moja stara mama) je hlupa. A bolo to. Viac krat ma uz neudrel.
Zato moja mama ma bila ako zito,nadavala mi pre hocico a trestala ma stale.
Nebola som dobre dieta,vyvadzala som v skole aj doma....
Ale tresty si pametam doteraz,kolko pracharov na mne dolamala,kolko variech a tlkla ma aj hrncom az som skoncila na pohotovosti. Nikdy som nepocula ze by mi povedala ze ma lubi alebo ze ju to mrzi.
Je toho vela,nadavok,faciek,ponizovania...
Ked som bola vacsia a nemohla ma bit,ublizovala mi inak....
Citove vydieranie,psycho teror....jeden priklad-mala som ako pubertiacka plagaty v izbe na stenach,vela ich bolo origo a aj podpisanych od kapiel....prisla som zo skoly a vsetko bolo postrhane zo steny a roztrhane na marne kusky,cez to boli nahadzane moje veci zo stolika,oblecenie zo skrine,proste vsetko co som mala v izbe....
A prisiel cas ked som nedokazala vsetko stravit a napadla som fyzicky svoju mamu,ANO urobila som to a hambim sa,ale kto to prezil vie o com hovorim....
Tak som sa zlakla ze to doslo az sem ze som sa vypytala od svojej doktorky k psychologovi....chodila som tam dlho a stale len opakoval,to chce cas....
A cas siel....som dospela,vydata,mam dieta a zijem s mamou v jednej domacnosti....s tou ktora mi neukazala ako sa ma zit....a znova navstevujem psychologicku....
A co je paradox? Ze moja dcera zboznuje a miluje moju mamu...a mna to stve....

Ako mam byt prikladom pre svoje dieta,ked ja to neviem a nemal mi to kto ukazat?
Je toho vela,ale neda sa sem napisat vsetko...aj tak som sa rozpisala...
Iba aby ste vedeli ze mam vyskusane tri strany a tri uhly pohladu.....

klodik, So, 27. 12. 2008 - 11:54

Ano anina a o tom je život...A je cenný a krásny taký aký je...Nie je najdôležitejšie byť maminou ktorá nikdy decku necapne...Dôležitejšie je poznanie a cesta ktorou si sa vydala...A to sa cení, veľmi cení...A čo sa týka tej zahraničnej skúsenosti tak fandím tomu tatkovi...Dá sa to isto aj inak, možno keby neboli zanedbali výchovu syna tak by to nezašlo tak ďaleko, ale to je len teoretizovanie, niekedy treba proste rázne konať...

filipka, So, 27. 12. 2008 - 12:07

Anina držím ti palce. Nevzdávaj sa. (hug)

anina1, So, 27. 12. 2008 - 12:20

Dakujem,snazim sa...len mi to niekedy dlhsie trva.
Ale dobrym prikladom lasky v rodine a spoluzitia manzelov a hlavne vychovu deti,preberam od manzelovej rodiny. Najskor som bola v soku,ze sa to da aj inac ako bitkou a krikom,ale da sa. Len sa to musim asi naucit.

nielen žienka domáca, Po, 29. 12. 2008 - 22:33

Anina, prečo žijete v jednej domácnosti?

anina1, Ut, 30. 12. 2008 - 21:22

Je to moj dom a po vydati zaroven aj manzelov,ale nadobudla som ho za slobodna. A preco zijem s mamou? Nema kam ist a z nizkeho dochodku by sa tazko sama uzivila v samostatnej domacnosti. A ani by to so svojim hospodarenim ci "safarenim" sama nezvladla. Momentalne vsak sme chvilu sami,lebo nanestastie sa stal mojej babke(jej mame) tazky uraz a mama ju opatruje v inom meste,ale je to docasne.....s prepacenim kym babka nezomrie(sorry za take ruhanie,ale inak sa to povedat neda)a potom sa mama zase vrati k nam. A odist neodidem,lebo som vo svojom a aj uz mame co-to prerobene. Ale stat sa moze vselico....a ked manzel bude trvat na tom aby sme odisli,tak to urobim ale s velmi tazkym srdcom. Zatial je mimoriadne tolerantny.

mrm, Ut, 30. 12. 2008 - 02:20

Toto je naozaj zaujímavý blog (aj keď náročný na čítanie). Najviac ma zaujal trojrozhovor medzi filipkou, klódikom a georginou.
georgina, ty tvrdíš, že rozhodne každý môže svoje dieťa vychovať bez kriku a bitky, ale ja by som sa skôr priklonila na stranu klódika a filipky a povedala, že nie každý a nie vždy. Prevažne sa tu hovorí o matkách, ktoré to musia zvládnuť, ale myslím, že by trebalo hovoriť o celej rodine a najmä aj o otcoch.
Georgina ty si v jednom z podobných blogov napísala ako si postupovala, keď mal tvoj syn záchvaty hnevu. Musela si ho násilím držať na jednom mieste, kým sa neupokojí. A píšeš aj "môj manžel sa na to nemohol pozerať". Teda ty si objavila riešenie a tvoj manžel s ním súhlasil, ďalej si ty podľa toho začala konať a tvoj manžel opäť súhlasil, aj keď sa na to nemohol pozerať. Ty si takto dôsledne pokračovala ďalej s plnou podporou tvojho manžela a problém sa vyriešil.
No a teraz si predstav, čo by bolo keby: tvoj manžel zásadne nesúhlasil s tvojím riešením, keby zasiahol a nedovolil by ti pokračovať, keby si ty sama nedokázala byť taká silná a uľútostilo by sa ti plačúceho a vzpínajúceho sa dieťaťa (mne určite áno), keby si mala ďalšie len o rok mladšie dieťa a to by ťa práve v tej chvíli potrebovalo, keby (ako Filipka, Klódik alebo aj ja) si bola takmer na všetko sama a bola tak psychicky vyčerpaná, že by si už ďalej nevládala, keby si pri tom nemala ani len vyhliadku na to, že si budeš môcť niekedy oddýchnuť a niekto, komu dôveruješ to vezme za teba.
Georgina, tak isto ako ty bitku a krik považujem vo výchove detí za nesprávne, ale po tom čo som aj ja zažila stavy na pokraji nervového zrútenia, práve z fyzického a psychického vyčerpania pri staraní sa o tri deti, keď mi nemal kto pomôcť, už dokážem pochopiť zlyhania iných matiek. Tak isto ako si ty pomohla tvojmu synovi zvládať hnev, tak isto aj ony potrebujú niekoho, kto im pomôže aby mohli byť takými dobrými matkami ako by chceli byť.

georgina, Ut, 30. 12. 2008 - 22:41

Mortišia, už som aj v tomto blogu (a aj v iných, na ktoré sú tu uvedené linky) písala, že metóda stolička NIE JE o násilí...

Nebudem riešiť, čo by som robila, keby... Myslím, že reálne problémy je treba riešiť v reálnom čase... A to som robila a robím...
A myslím si, že sa dajú riešiť aj tie veci, čo si ty popísala... (mama je na všetko sama, je ľútostivá, má viac detí, manžel "nespolupracuje"... atď).
A dokážem pochopiť aj zlyhávania matiek... Pozri si napr. blog" Sedem etáp materstva"...

Ale stále si myslím aj to, že kde je vôľa, tam je aj cesta...

(sun) (sun) (sun)

mrm, Št, 01. 01. 2009 - 00:18

Georgina, určite som od teba nechcela, aby si riešila fiktívne situácie. Chcela som ti len priblížiť, že všetko môže byť aj inak a ak použijem tvoje slová, tak aj pri najlepšej vôli a pri objavení cesty, musí mnohokrát pri tebe stáť aj niekto, kto ti pomôže, podporí ťa a prípadne pochopí tvoje zlyhanie a pomôže ti začať znova. Ty si mala vôľu, našla cestu a zvládla si to. Úplne sama. Klobúk dolu. Možno tvoja cesta ešte neskončila a mohla by si pomôcť aj iným. Pochopiť ich, podporiť a pomôcť.
PS: Už chápem, prečo nemáš rada Tolkiena a miluješ Asimova.
Všetko dobré v novom roku 2009!

georgina, So, 03. 01. 2009 - 12:38

Mortišia, napíšem ti to isté, čo aj Filipke... O prekonávaní seba samého, o pozitívnom myslení, o chcení a tak podobne rada s tebou pokecám v blogu, ktorý plánujem napísať... S témou tohto blogu to totiž súvisí len veľmi voľne...
Keď bude nový blog na NM, dám sem naň link.

Všetko dobré do nového roka aj tebe! (sun)

klodik, Št, 01. 01. 2009 - 12:17

Som rada, že tu odzneli rôzne názory, pretože aj my ženy- mamy sme rôzne...A nech si každá vezme z napísaného čo jej pomôže ísť vpred...Jednej vyhovuje taký prístup inej iný prístup k jej deťom...Vo mne najviac zarezonovalo to čo písala elin, len neviem či to bolo v tomto blogu, alebo inom.Nikdy som to presne nevedela v sebe pomenovať, dať tomu formu, ale keď som si prečítala riadky ktoré napísala elin veľa vecí som si ujasnila.A zas som o čosi skúsenejšia, zas si viem niektoré veci pomenovať lepšie...Je to veľmi fajn, že je tu taká pestrosť názorov- milujem to(heart) (hug) (sun)

klodik, Št, 01. 01. 2009 - 12:24

a ešte by som rada dodala, že nie je dôležité preberať názory skúsenosti iných-myslím to vo všeobecnosti, či už je to z kníh, alebo skuseností iných, je dôležité vypočuť, prečítať, pouvažovať a zobrať si to čo nám naozaj vyhovuje....komentárom ktorý napísala elin mi došlo ako vlastne chápem a vnímam výchovu svojich detí...Pre mňa je to proces kedy vychovávam aj samú seba...

reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama