Od veľmi skorého rána ma naháňa dojem, že je dnes piatok. A to sa len končí školský rok.
Nooo - LEN.
Nieje to len také len pre našu rodinu.
Po dlhých, nekonečne dlhých a úplne iných dvoch rokoch môžem povedať, že decká odchodili celý školský rok. Za tých desať mesiacov sme toho stihli neuveriteľne mnoho.
Dospieť, ja viac ošedivieť, prešli sme si covidom s ľahkým priebehom, jedného prijali na strednú školu, druhý sa konečne začal učiť, resp prišiel v treťom ročníku na to AKO sa na strednej učiť. Uvidíme pri maturite.
A dnes, keď mladišeho čaká posledné zazvonenie na základnej škole, chytá taká nostalgia aj mňa. Spomínam si na tie zakývania na základke, pri rozbehu na každú svetovú stranu. Ako nás riaditeľka ostískala a vybozkávala každého jedného. My sme sa chichotali, lebo jej objatia a aj proporcie boli plné materinskej lásky a nejednému zmizla hlava medzi prsiami (hlavne chalanom, ktorí boli ešte čoby 8maci malí, my sme boli babišťá - predsalen ten deviaty ročník je na niečo dobrý - aspoň vychádzajú hotoví chlapi zo základky).
A pamätám si aj na to "Tak čau." na strednej, aj keď to nepripadlo teda úplne na 30ty jún. Rozpačité, ubolené, plné nevypovedaných slov.
Ak by som chcela niečo podariť tohoročným absolventom niečo, čo majú spraviť, aby nikdy nebanovali - povedzte si to ešte dnes. Lebo zajtra sa rozpŕchnete do všetkých kútov sveta a zostane Vám len spomínať, aké to bolo mať sladkých pätnásť.
No - a hor sa pozrieť ako to teplo vydržali v noci kytice. 
Mávame celkom pravidelne stretnutia zo všetkých typov škôl, ktoré som absolvovala. A musím povedať, že sú spolužiaci, ktorých som viac nevidela. A vlastne sú aj takí, ktorých už nikdy neuvidím. Len v tom okamžiku si to nikto neuvedomuje.