Kláštor

Myslím si, že záleží na tom, či rodina ako taká žije v takom duchu. Viem si predstaviť, aký šok to musí byť v rodine, ktorej sú duchovné veci cudzie. Ale rodina, ktorá celá žije život v spojení s Bohom to vníma inak. Chápe to ako poslanie a volanie "z hora".
Mala som známu, ktorej syn sa stal kňazom v cirkvi, kde sa zaväzuje žiť v celibáte. Povedala mi, že v pvom momente to bol šok. Predstavila si to pokušenie pre neho, to, že nebude mať ona vnúčatá a podobne, ale postupne sa s tým zmierila a teraz s odstupom času to vníma v pohode. Rodina bola veriaca.

Myslím, že každý má právo naložiť so svojim životom tak, ako uzná za vhodné, nezáleží na tom, či to rodičia chápu, alebo nie. Lebo to, že to neschvaľujú nemusí zákonite znamenať, že vidia, že dieťa sa rúti do záhuby. Ale že nerozumejú, prečo sa rozhodlo tak, ako sa rozhodlo.
V tomto prípade - že by sa moje dieťa rozhodlo, že vstupuje do mníšskeho rádu (a to tak prísneho) by som trvala asi len na jednom - na určitom čase, kedy by si to dievča mohlo rozmyslieť. Napríklad mesiac. A snažila by som sa ju presvedčiť a zároveň pochopiť. Ak by sa rozhodla potom, rešpektovala by som. Ale môže sa stať, že odíde zo dňa na deň... to by som asi oveľa ťažšie trávila, lebo by som nemala možnosť pochopiť, ale nič iné by mi neostávalo... Každopádne dieťa má na to právo.

Ja to nevidím tak optimisticky ako Lydusha. Moja dcéra sa rozhodla odísť študovať a aj žiť do Košíc. Pre mňa je to koniec sveta (ospravedlňujem sa východniarkam). Ona ešte nebola sama nikde, teraz toto . Hučíme do nej už pol roka, nepomáha. Ja som z toho zúfalá, dcéra sa vytešuje že bude preč z domu. A vraj čo stresujem, ved na Vianoce a prázdniny príde. Ťažko zvládam Košice nieto ešte druhý kontinent No a kláštor, brrr. Možno by som stanovala pred kláštorom aby som ju aspoň na kúsok zazrela, videla že je OK.

Evi, mám v rodine niekoľko farárov (asi troch, to už je niekoľko), poznám aj niekoľko rehoľných sestier, ktoré sa v hospici úžasne starajú o tých, ktorí sa už lúčia s nami, s touto pozemskou púťou a všetko sú to fantastickí ľudia, spokojní s tým, čo si zvolili. Žijú, ak sa to dá tak povedať, v inom svete, odpútaní od našich bežných slabostí. Tiež sa nevidia často so svojou rodinou, manželov bratranec je len pár kilometrov od svojho rodiska, ale zavíta maximálne raz do roka. Je to asi tak správne, aby sa naplno mohli venovať svojmu poslaniu. Rodina, vlastne obe rodiny (tí zvyšní dvaja farári sú z maminej strany), sú hrdé na to, že vychovali takých skvelých ľudí.

Priznávam však, neviem aká by bola moja prvá reakcia, ak by sa moja dcéra rozhodla pre takúto službu, ale ľúbim ju natoľko, že ak by ona bola spokojná s tým, čo si vybrala, tak by som sa maximálne snažila, vo všetkom.

Odziteho moc v tomto smere nemam (ako rodic), no mala som pocit, ze mi srdce vynechava niekolko uderov, ked raz-dvakrat Risko vazne i v placi zahlasil, ze chce byvat s otcom. Mozno som v jeho troch rokoch na to pripravena nebola, ci by som bola lepsie pripravena v jeho patnastich, tazko povedat.

Jasne, ze ma na to pravo, aj moralne. Pravdupovediac, mi taketo rozhodnutia nepridu az take extremne, oproti inym. Aj na tie maju ludia pravo. Ale ci moralne - tam uz by som sla od pripadu k pripadu.

Ked rodic rozhoduje o plode - ci sa to dieta narodi, ci nie. Ked sa clovek, ktory si predsa len rodinu zalozi a napokon sa kvoli niecomu rozhodne z polcesty vyparit a spacha samovrazdu. Alebo ked niekto opusti rodinu(ano, viem, ze to nie je vzdy "len tak"), lebo si neskor uvedomi, ze "toto" nie je ono(nemyslim pripad - ked dospely, bez zodpovednosti za vlastne deti, zvoli zivot v klastore, a pod.).

Nečítala som celý článok z časopisu,len tento úryvok a najviac ma zarazilo,že otec toho dievčaťa-vlastne už ženy,bol kedysi veriaci človek a zanevrel na cirkev,prestal chodiť do kostola...Podľa mňa zbytočne drží v sebe hnev voči iným ľuďom,ktorí to naozaj nespôsobili.Pretože tak isto ako tí ľudia,na ktorých sa on hnevá,mali tú istú možnosť ako on,jej otec (a dokonca dlhšiu dobu,od narodenia) vplývať na ňu a ukázať jej alebo umožniť,aby spoznala a zistila,čo chce robiť,ako chce žiť.
Verím,že je to ťažké pre rodičov takýchto dievčat,ktoré sú v kláštoroch,ako ona,izolované,bez kontaktu s rodinou,ale keby to moja dcéra urobila,tiež by mi nezostávalo nič iné,iba to prijať,ako jej rozhodnutie.Pre nás obyčajných smrteľníkov sa to zdá niekedy úplne nepochopiteľné,ale myslím si,že oni sú tam šťastní.Raz mi jeden kňaz povedal,že on obdivuje obyčajných chlapov,ktorí každý deň vstávajú ráno do práce,starajú sa o svoje rodiny,že sa pred takými hlboko skláňa,pretože on sa považuje za zbabelca v tomto smere.Celibát si vybral preto,že si netrúfal zvládať obyčajný bežný život.Ja mu to verím.

Ťažko povedať, či brať alebo nebrať "ohľad" na druhých - dnes, zdá sa mi, sa vo všetkom akosi strká do popredia JA, kým kedysi bolo skôr zvykom brať ohľad na druhých (často aj v takom extréme, že na všetkých LEN NIE NA SEBA). Nepríde mi zdravé a rozumné ani jedno.
Ja si myslím, že každý by sa pri prijímaní rozhodnutí, ktoré môžu ovplyvniť iných mal prinajmenšom zamyslieť nad tým, čo svojím rozhodnutím "spôsobí" - čo neznamená nevyhnutne, že by sa mal nevyhnutne prispôsobovať tomu, čo chcú iní. Veď aj zásadné materiály na úrovni štátnych orgánov mávajú niečo také ako "štúdiu dopadov" (na zamestnanosť, na podnikateľské prostredie, na životné prostredie a pod.)

prepáčte nemám čas prečítať všetky komentáre
asi je ťažko povedať čo je a nieje správne ,ale som presvedčená že rodič nemá právo na dieťa a jeho činy po celý jeho život.Dobrý rodič musí dovoliť svojim deťom vystrieť krídla a dovoliť im rozhodovať sa podľa svojho uváženia!
Neznamená to že dieťa preto miluje menej ,ale predsa má každý právo rozhodnúť sa .
Viem si predstaviť aj hnev a strach matky čo s rozhodnutím nesúhlasí, ale jednoducho sa bude musieť s tým zmieriť je to volba jej dieťaťa.Bude zrejme len na matke ako spracuje časom toto info.Aj ked velmi ťažke .
Raz som kdesi čítala že najdôležitejšie
je nie vlastniť, ale vedomie že ten koho milujeme je živý a šťastný.

možno tu zohráva svoju úlohu také to naše "národné" šedomyškovské správanie. Len nevytŕčať z radu. Rodičia si predstavujú svoje deti ako budúce matky, otcov, tešia sa na vnúčatá, žena sa vníma v 1. rade ako matka, ktorej poslaním je plodiť deti. V tomto ako rodič žijem, lebo to sa zdá "normálne", prirodzené. Neviem, verím, že nie som sama, ktorej hlavou preletí, aké to bude, keď bude stará mama a pod. Ale ani raz ma nenapadlo, že by sa to mohlo vyvinúť aj napríklad tak, ako v tomto prípade. Preto sa nečudujem otcovej reakcii. Ale myslím si, že to sú prvotné pocity, emócie, ktoré časom vychladnú a príde na rad postoj s chladnou hlavou.
A či brať ohlad? Myslím si, že určite sa o tom doma rozprávali, o všetkých rizikách, o tom, čo ju čaká a verím, že to dievča cíti v sebe niečo, čo my nechápeme. A každá minca má dve strany. Ona má brať ohlad na rodičov, ale...berú rodičia ohlad na ňu? Na jej "volanie"?
Mám kamarátku, ktorej sestra vstúpila do takého rádu. Ale ona bola iná vždy. Tichá, nenápadná, nikam nechodila...taký samotár.

Ano Evka, ta mlada zena ma na to pravo. Je to dokonca "povinnost" kazdeho z nas rozhodovat sa tak ako to citime. Respektovat sami seba, byt najdolezitejsi sam pre seba. Otec tejto mladej zeny ublizuje hlavne sebe, ze nevie prijat ani sa nesnazi prijat to, ze jeho dcera to robi po svojom. Ale, kazdy z nas robi v kazdej chvili to najlepsie co vie a ako najlepsie to vie.

pred časom, keď sa jedna veriaca matka "rozčuľovala", že jej dcéra chce vstúpiť do rehole, tak jej miestny farár povedal, že Boh nám deti požičiava, nedáva, tak by sme ich mali nechať ísť svojou cestou. Každý človek sa musí rozhodnúť pre nejaké povolanie, alebo miesto života. Čo keby sa vaše dieťa rozhodlo vyštudovať jadrovú chémiu a pracovať v jadrovej elektrárni, alebo narukovať a odísť na misiu do Afganistanu, prípadne do inej nebezpečnej zóny? Môj syn do 23 rokov chodil miništrovať. Je to dobrý chalan a okolité babky stále hovorili, že určite pôjde do seminára. Neviem, či preto, aby ma nejako podpichli, alebo boli zvedavé, ako zareagujem. Moje vnútro mi vždy hovorilo, že jeho rozhodnutie, nech je akékoľvek, budem akceptovať. Je to aj o dôvere, aj o "poznaní" svojho dieťaťa.
aretta, nechaj svoju dcéru ísť svojou cestou. Ona sa vždy vráti tam, kde má základy. Tak, ako napísala Lydusha.

Ja mám v svojom okolí presne opačný príklad. Rodičia hlboko veriaci, syna od mala viedli k tomu, že bude raz kňazom. Chlapec bol poslušný, bezproblémový, niekoľko rokov študoval v Taliansku / Vatikáne, tesne pred ukončením sa vrátil, že on sa kňazom nestane. Našiel si partnerku, majú dieťa, nezobrali sa. Jeho rodičia s ním nekomunikujú, susedom tvrdia že on nie je už viac ich syn.
Nebudem k tomu nič viac dodávať, každý si názor vytvorí sám.
K tomu dievčaťu, ktorá sa rozhodla žiť ako mníška - ona neberie ohľad na rodičov? Jej nevadí, že s nimi nebude a nemyslí na to, že ich to trápi? Nie som veriaca a ani v svojom okolí nemám nikoho takto silne veriaceho, takže sa len pýtam, nerozumiem tomu.

Myslím si, že rodičia detí, ktoré sa dali na alkohol, drogy, či kriminálne chodníčky by s týmto pánom možno veľmi radi menili. Určite je to pre rodičov ťažké, ale tento pán môže byť šťastný, že jeho dcéra je živá a zdravá, nikomu neubližuje a asi je aj šťastná keď si zvolila túto cestu.

Ja tento katolícky fanatizmus neuznávam. Proste som tvrdá Evanielička.
Práve na FB beží tento článok. Kto má chuť, prečítajte.

http://www.knihy.own.cz/Charlotte-Svedectvijeptisky.pdf

Vieš Evka mňa ešte napadlo, ako jej otec môže vedieť či by mala deti, alebo by možno mala oplana muža. Prečo to niekde má smerovať iba do vytvorenia rodiny s deťmi? Veď ona si vybrala rodinu a určite aj deti v živote bude mať veľa aj keď nie svojich. Je otázka, naozaj je pre každého človeka povinnosť zanechať po sebe potomstvo? pre mňa deti - bolo to najdôležitejšie, vždy som to chcela, ale keby neboli, bola by som horšia, menejcenná? Ja nemám nič proti tomu ak sa niekto rozhodne žiť aj bez deti a poznám aj takú rodinu. Neviem, možno nemôžu mať alebo naozaj sa rozhodli žiť iba ako manželia spolu. Sú aj oni horší?
Horšie je predsa narobiť kopu deciek a kažlať na ne, alebo ich naučiť kradnuť či niečo iné. Och zamyslela som sa a dosť podstatne.

margori...suhlas..moja dcera odišla hned po mature do nemecka za chalanom,ktoreho poznala osobne tri tyždne.bola som z toho velmi neštastna,predstavovala som si všetko možne,čo sa jej može stat.ale vždy,ked skypovala a ja som videla,že je oki a hlavne,že je štastna,všetko som prehodnotila.ved ked je ona štastna,som aj ja.teraz su už manželia a maju krasneho synčeka.je to nadherne,spokojne ročne babo a ked vidim aky je usmiaty a spokojny,viem,že je to zasluha aj toho,že ma spokojnu a usmiatu maminu..a mimochodom...ked spolu volame,moja prva otazka pre dceru je,,si štastna?,,takže nič nieje take hrozne,ako sa zda....mam to odskušane..

dakujem Evi

Evka, prešiel ti mail?

Čítam tu Vaše komentáre k rehoľnému životu a zaráža ma,ako chcete meniť životy svojích detí.Každý si žije svoj život a nie život svojích rodičov.
Deti sú z nás, ale nám nepatria. Jediné čo môžeme, je im poradiť.
Zamyslela sa niektorá z vás nad tým, že tá dotyčná by bola v našom svete nešťastná?
Ak raz Boh na niekoho ukáže a vyberie si ho, čo môže človek urobiť? Skloniť hlavu a kráčať v jeho šľapajách. Nikdy som to nechápala, ale takýto ľudia ináč vidia veci ako my ostatní, alebo vidia to čo my nie...
Majú svoj svet a to ich naplňuje tak, že taký obyčajný ľudia ako sme my to ťažko pochopíme.

Lydush Tá veta zarazila aj mňa. Zvláštneho Boha majú títo ľudia, keď si nič nespravila a musíš kráčať k nemu so sklonenou hlavou.

a neprehanate to?
ta veta vobec nema v sebe nic zle.
"sklonit hlavu" moze znamenat uplne normalnu pokoru. s pokorou kracat bozimi cestami - konat dobro s laskou v srdci.
a podla mna hovori iba o tom, ze niekto vstupi do rehole preto, lebo pociti volanie boha. alebo o tom, ze ludia zazivaju veci, ktorym sa chcu branit, odmietaju ich, ale nakoniec pridu nato, ze im boli dane, aby ich s pokorou pouzili ako sluzbu druhym (napr. povedzme liecitelstvo), aby nimi pomahali.

ja v tom komentari nevidim nic utocne. len sa mi ten komentar zda trochu od veci, ked tu skoro nikto nehovori, ze je spravne, aby sa detom okliestovala cesta zivotom, aby sli len po rodicmi vybranych chodnickoch.
ale vsak dobre - je to len dalsi nazor, ktory viac-menej koresponduje s vasim - nerozhodovat za svoje deti, nekecat im do zivota.
tak kde je problem?