Pekne Polarocka..paci sa mi tvoj postoj. A ze cim je dieta mensie tym viac telesneho kontaktu potrebuje to je velka pravda aj ked moje mladsie dieta sa odo mna neodlepi ani teraz a to uz ma 11 rokov.. Samozrejme chodi do skoly a za kamaratmi kazdy den no ked je v mojej blizkosti tak je na mna nalepeny. Mnohe z vas to mohli vidiet v Jasnej...maly bol stale pri mne, stale v objati, len ma hladkal a pusinkoval...a tak je to u nas stale, ked moze byt blizko mna tak je, ci uz doma alebo aj v spolocnosti on sa za svoje potreby nehanbi....on tie dotyky a objatia potrebuje. Strasi ma 13 rokov a stale sa pride pritulit hoci nie az tak casto ale ked potrebuje moje ruky su tu pre neho..A ci su rozmaznani to neviem ale ak aj ano tak ak sa laska povazuje za rozmaznanost tak potom nech su...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
. Ak sa objimate a robi vam to dobre, nie je o com 
Ked mal dva roky,vybil mi predný zub,čo ma tak dokopal v noci.. Je pravda,že mi to nesmierne vadilo,vstávala som o pol piatej ráno do práce furt nevyspatá....ale proste vedela som,že bezo mňa nezaspí..Stávalo sa,že aj v trinástich sa sem-tam dožadoval ku mne do postele 
..ešte že existuje tá puberta...
). Spinkala však stále s nami, už má 6 rôčkov a tá staršia 9 a ešte stále sa k ním večer chodím pritúliť do postele a zaspávajú so mnou.
. Mnoho ludi totiz nad nou mavlo rukou... No mnoho ludi ju znova objavuje - co je skvele 
/
A Loulou, nenadobudni pocit, že keď nebude dietko spať s tebou v posteli, nie si milujúca mama.
Ked som bola este tehotna bola som ocarena nosenim dietatka na svojom tele. Bolo to nieco instinktivne, nieco co ma tahalo ist tymto smerom. No cez to vsetko sa v chodbe objavil kocik a v izbe nechybala detska postielka. Uvazovala som na co je dobra taka postielka a kocik. V nasej spolocnosti je totiz "normalne" deti vozit v kocikoch. Od mnohych ludi som sa dozvedela k comu to je dobre. Tak isto, ako spanok v postielke. Vraj dietatko by inak matka zalahla a preto je bezpecnejsie ak dieta spi vo vlastnej postielke.
V tej dobe som mala pramalo informacii a moja mysel nebola este uplne otvorena. A tak hoc sa mi alternativa pozdavala viac podlahla som tlaku rodiny a spolocnosti. Z letargie ma vsak prebral dennodenny plac a narek.
Dietatko bezmocne lezalo v postielke a plakalo a ja som sa ocitla medzi mlynskymi kamenmi. Mama tvrdosijne hovorila o tom, ze si musi zvyknut a je normalne, ze place. No mne to normalne nepripadalo. Cele moje srdce mi vravelo, za mam ist k nemu, lebo ma vola.
Po necelych dvoch tyzdnoch som hodila do kosa celu "normalnu technologiu vychovy dietata v modernej spolocnosti" a objednala satku na nosenie a knihu Koncet Kontinua.
Konecne som mala v rukach nastroje, ktorym som sice rozumela iba podvedome, ale boli tu. Jean Lidlof popisala presne to, co mi moje instikty nasepkavali uz davno. Priroda je mudrejsia, ako racio moderneho cloveka, darmo.
U prirodnych narodov je bezne, ze sa deti nosia v satkach, na rukach - nosia sa na tisic sposobov. Preco ? Lebo v dzungli je nebezpecne len tak nechat dieta niekde lezat. Lahko by sa mohlo stat, ze ho nieco zozerie. A tak indianky svoje deti nosia od narodenia na svojom tele. Vedeli ste, ze koza je nas najvacsi organ ? Pomocou neho, dieta intenzivne komunikuje so svojou matkou. Telo na telo. Citi teplo svojej mamy a tlkot jej srdca /tak, ako v brusku/. Tento cely, zdanlivo jednoduchy proces pomaha dietatku adaptovat sa nove prostredie mimo maternice. Ma blizko svoju mamu a tak nemusi plakat - volat o pomoc. V zdanlivom klude priviazane o telo mamy kusom tkaniny intenzivne vnima vone, hlasy, zmenu pohybu. Mozog zaznamenava tisicky vnemov kazdu chvilu. Kazdu chvilu vytvra nove spojenia. To vsetko sa deje v bezpeci mamy a tak nie je dovod na plac. A skutocne deti z kmena Yequana placu vynimocne.
A tak to bolo aj u nas. Nie postielka a nie kocik. To Matko demonstroval od zaciatku. Odmietal toto pre neho neprirodzene prostredie a dozadoval sa toho, naco sme od prirody naprogramovani. Dozadoval sa teleneho kontaktu. Ved 9 mesiacov bol mojou sucastou, mali sme spolocny krvny obeh. Moje srdce bilo pre neho, moje pluca dychali pre neho. Nechapal a odmietal teorie o tom, ze dieta ma byt odlozene v kociku ci postielke bez podnetov. Odmietal pasivne lezanie. Vdaka Bohu za jeho vytrvali plac. Hlavou mi nespocetne krat prebehlo, odpust mi dieta za moju nevedomost.
Satka je tu. Hned som ju rozbalila a uviazala. Za 5 minut spokojne zaspinkal. A prespal na mne nekonecne vela hodin. Nelutujem ani jednu minutu. Postielku sme ciatocne zrusili a upravili aby mohla byt prisunuta k mojej posteli bez jednej bocnice. Spali sme tak dlhu dobu. A moje instikty sa napriek neveriacim pohladom rodiny prebudili. Boli silne a boli tu. Nevadilo, ze nie som zena z kmena Yequana. Vsetci mame totiz rovnaky zaklad. Moje telo presne vedelo, kde sa Matko nachadza a budilo sa na najmensi sramot, zamrnknutie pod. Nevadilo mi "obetovat" svoje pohodlie Matkovi. Ostatne nikdy som to ako obetu ci obmedzovanie necitila. Skor som vnimala pokoj a kdesi v celom mojom ja nastal klud s pocitom "robis to spravne".
Dostavala som mnoho otazok na ktore som v tej dobe nevedela odpovedat. Ci si takto Matka nerozmaznam ? Popravde neviem povedat ci je rozmaznavanie dobre, alebo zle. A ani neviem, ako sa skutocna rozmaznanost prejavuje. No myslim si, ze cim je dieta mensie tym viac telesnych kontaktov potrebuje. A ja som nevedela o ziadnom dostatocne padnom argumente preco nie ?
Mnoho ludi ma varovalo, ze Matko bude mat krivy chrbatik. dnes mozem povedat, ze som este nevidela ziadne kocikove dieta chodit prirodzene vystrete, ako Matejko. Sedi vzpriamene, chodi vzpriamene a ludia sa zastavuju a obdivuju.
Co mi satkovanie a spolocny spanok vzali ? Popravde iba moj komfort. ktoremu som vsak nikdy neprikladala prilisnu dolezitost
Co mi satkovanie a spolocny spanok dali ?
Uvedomila som si, ze ja ako zena som schopna nacuvat prastarym instinktom a ze dokazem byt v spojeni s prirodou. Hoc nezijem v dzungli vidim a citim benefity, ktore mi obe veci priniesli. Otvorili mi mnohe brany do roznych svetov a objasnili mi rozne otazky.
V sobotu som mala tu cest rozpravat sa s Borou Berlinger na jednom stretnuti. Prednasala tam o bezplienkovej metode, noseni deti a prirodzenej vychove. Nie je to ziadna zena z pralesa. Je to obycajna zena. Teda nie az tak obycajna. No veri svojim instiktom a vie o com rozprava. Jej deti - vsetky satkovane - chodia krasne s vystretym chrbatikom. Nemala som pocit, zeby boli rozmaznane /ostatne ja aj tak neviem co to znamena - rozmaznane dieta/. Od satkovania sa odstavili uplne same. Odkedy vedeli pouzivat nohy, satka bola vynimocnym dopravny prostriedkom.
Len doplnim, ze Bora prekladala knihu Koncept Kontinua od Jean Liedlof
Ak mate akekolvek otazky rada odpoviem