nuz, den blbec, slavia...to sa stava...
ale ani v takychto chvilach nie je dovod na to, aby ste s manzelom komunikovali takto.
Viem, dnes to urcite neporiesite, ale ked bude pekna, dobra chvilka, mozno by stalo za to dat taky rozhovor o tom, ako ano a ako nie. O tom, ze deti po nas opakuju vsetko, nielen to dobre...
...ako sa spolu rozpravaju manzelovi rodicia...?
Eva 
Evinka, veď práve, u nás je zásadný komunikačný problém, on potrebu komunikovať nemá,nechce? už po rokoch ani neviem odhadnúť,či nechce,alebo kde je pes zakopaný, ver snažila som sa x-krát, nielen o tej jeho vulgárnosti ale aj o mnohých ných problémoch... on každý problém vyrieši svojsky , vulgárnym vynadaním, zúrivým hádzaním vecí, tresnutím dverí..atď. to by bolo na siahodlhé písanie. Niekde je "chybička" a ja už neviem kde
mňa to najviac mrzí kvôli deťom.
Jeho rodičia? dnes mi svokra povedala takúto vetu : "ja radšej idem do roboty, aj keď nemusím, ako byť doma a počúvať ho " Bývajú na opačnom konci mesta a nie sme v každodennom kontakte, tak celkom zodpovedne nemôžem povedať či sú na tom podobne alebo nie.
slavia,
ak ta muz nepocuva, tak to napis. Jednak to dostanes vsetko zo seba von, jednak je moznost, ze si to precita. A ak budes pisat, k tomu, co ti prekaza, nepaci sa ti, nezabudni napisat aj to, co sa ti na nom paci, co obdivujes. Verim, ze aj take najdes, ved si si ho brala urcite z lasky a preto, ze ta niecim zaujal
Eva
Jasne Evi, že náš vzťah začal láskou. Ale dnes už žiaľ musím povedať, že láska je u dávno niekde preč...už to nie je ani ten druh, že proste dvaja sú spolu, lebo tú lásku podvedome cítia a nemusia si ju vyjadrovať každý deň. Pre mňa to už je akési škaredé, ubíjajúce "z núdze, cnosť" neviem nájsť tie správne slová. Neviem či budem správne pochopená, proste žijem, lebo musím,čo je veľmi zlé. Jasne,že viem,že musím len umrieť, všetko ostatné robím dobrovoľne, lebo aj napriek tomu, že mi to je nepríjemné tak to robím dobrovoľne a nik mi nedrží ten pomyselný nôž pod krkom. Žijem a snažím sa nájsť riešenie. To písanie som skúšala tiež, naposledy to bolo pred 3dňami v súvislosti s naším synom. Už som tu spomínala, že je ADHD so všetkými tými dyskami a poruchami správania, žiaľ, muž sa s tým nedokáže vyrovnať a stále má od malého očakávania, ktoré malý jednoducho nedokáže naplniť. Snažím sa môjmu mužovi vec vysvetľovať, normálne, ľudsky, jednoduchými slovami a každodennými príkladmi,aby to pochopil, že jednoducho nie je v malého schopnostiach, nosiť zo školy samé 1 atď. Proste vzťah otec - syn je u nás ďaľšia katastrófa. No a opäť bol ten deň, keď malý čosi nezvládal, a môj muž z obývačky vykrikoval, aký to je debil, ako ho vy....ebe z dom, atď. to je ťažko aj písať tie slová ktoré on na adresu malého máva. Ale tentokrát som ovládla všetky svoje emócie, šla som k pc. Vytlačila som mu cca 20 strán o ADHD, dyskách, o prístupe rodiča k takému dieťaťu. Došla som za ním, a úplne kľudne som ho POPROSILA, aby tomu venoval hodinku svojho času aby si to prečítal, pretože on má dojem, že ja malého len rozmaznávam, robím mu úľavy atď. Tak som ho prosila, nech si to prečíta a keď nebude niečomu rozumieť, ideme s malým 3.12. na kontrolu k psychiatričke, že nech ide s nami a pani doktorka mu vysvetlí všetko čo nechápe, aby to mal teda od inej osoby a nie odo mňa, nakoľko moje názory sú pre neho samozrejme všetky zlé a nesprávne a nič čo robím nie je dobré, či dosť dobré. Čo myslíš Evka ako to dopadlo? Presne tak ako všetky ostatné moje pokusy napísať mu, čo cítim, ako situáciu vnímam. Hodil tie papiere o stôl, a z vražedným pohľadom na mňa zahundral, že z neho robím blbca, že on tomu rozumie, ale malý je idiot, je lenivý a ja ho ochraňujem! A vrchol všetkých jeho "prupovidek" je vždy veta : "A vôbec. ja vás je...bem, nič nebudem robiť a robte si čo chcete! A idem odtiaľto do p......! " Každý môj pokus o diskusiu, či už vo verbálnej alebo písomnej forme končí touto vetou, prípadne vetou : "veď JA chodím do roboty, čo odo mňa ešte chcete!" A samozrejme vetou, že všetko čo mu hovorím sú moje vymyslené kraviny.
Ty si to nezvladla? Jediny kto to u vas nezvlada je tvoj muz, od takeho by som utekala na na mile..
Simika, útek nie je riešenie problému. A aj keby bol, ja nemám kam utiecť pod mostom je už zima, a s dvomi malými deťmi, bez práce a rostriedkov môžem sotva niekam "utekať" . A v konečnom dôsledku, prečo by som mala utekať ja?
Bolo to povedane obrazne, ale zit s takym muzom by som asi nedokazala. A on neodide, je spokojny tam kde je, ma navarene, donesene na stol, oprate atd. Slavia aky mate vlastne vztah?
vzťah? ak sa to vôbec vzťahom nazvať dá, poviem to z môjho uhla pohľadu, že ten vzťah je strašný a keby som to dopodrobna všetko rozpisovala, tak by ma tu možno mnohé dievčence aj "ukameňovali". Aj ja som urobila mnoho chýb, ale ver, v danej chvíli som verila, že robím to najlepšie čo viem urobiť, len aby bolo dobre. Aj keď som vedela, že robím asi blbosť, verila som, že aj to zlé čo v danej chvíli robím, donúti môjho muža aby sa zamyslel a pochopil,že svojím postojom, svojou nekomunikáciou sa žiaden problém nevyrieši. Snažila som sa x-krát, ale žiaľ je t tak ako píšeš, veď on má "komplet servis" tak kam by šiel. A nakoniec, dom v ktorom bývame je domom jeho otca, tak čo ja chcem ho niekam posielať? a ja sama ozaj nemám kam. Nemám rodičov, ani priateľov, mám síce brata ale na opačnom konci republiky a on má svoju rodinu, svoj život, nemá mi ako pomôcť. Ver, že každý deň myslím na to, že posledné riešenie je rozviesť sa. Ale čo potom? Kam ísť? Dve deti 11 a 4,5r., nemám prácu, a nie je jednoduché nájsť prácu, ktorá by uživila moje deti a mňa. Aj len jednoizbový byt do podnájmu stojí 400€ a ešte treba papať, občas sa obliecť, hlavne deti, veď rastú ako z vody. Ja som diabetička, prácu som si hľadala, ale to že mám diabetes a som na inzulíne, musím potencionálnemu zamestnávateľovi oznámiť, skús odhadnúť reakcie...42ročná, s dvomi malými deťmi, bez znalostí cudzích jazykov, kde sa zamestanať aby som nás uživila? Nie je to také jednoduché. žijem život, ktorý ma síce neskutočne ubíja, žiaľ, zatiaľ to musím tak nejak zvládať, beznádejne občas pozerám na deti a premýšľam čím si "zaslúžili" mať takýto život(( som naničmama, som slaboch? neviem. Jediné čo viem, že chovanie môjho muža čím ďalej tým viac nezvládam a netuším ako ďalej.....
Hlavne sa prestan obvinovat, kazda z nas robi v danej situacii tak ako najlepsie vie a ako to citi. Neskor sa obzerame, po mnohych dalsich skusenostiach, ze sme to mali urobit tak alebo onak. Vobec nie si nanicmama ani slaboch, urcite robis maximum pre svoje deti, muza (ktory si to nevazi) a na seba ,,kasles". Naozaj neviem ako by som tuto situaciu riesila ja. Je jednoduche radit, ale horsie konat. Len prosim ta, neobvinuj sa. Za co? Za to, ze robis co sa da? Obriadis muza, donesies mu vsetko az popod nos a este na teba nakrici ak nepocuje dobre TV? Ved ma s tebou full servis. Myslim, ze urcite existuje nejake oslobodzujuce riesenie, ale sama netusim ake, snad ti zienky poradia. Snad len tolko, ze drzim palce, aby sa coskoro tato situacia obratila k lepsiemu, prajem ti naozaj vela sil a optimizmu ak sa da 
Nie si naničmama,ani slaboch,pretože chceš stále po tom všetkom zabojovať o váš vzťah.A to chce veľkú odvahu.Evka ti dobre radí.Premysli si všetko a s manželom sa porozprávajte,keď budeš vidieť,že je na to vhodná doba.
Inak,ako píšeš,že si netrúfaš na odchod od neho,bojíš sa ako by si to všetko zvládla,máš pravdu,je to naozaj ťažké,ale nie nemožné.Keby si nemala inú možnosť,určite by si to dokázala.I keď ja by som to volila ako poslednú možnosť,keby už všetko zlyhalo.
fúúúúha,to ma bodlo do srdca:(((
skus ty manzela nechat tak,a buchnut s dvermi napr.v kuchyni a za nimi si ponadavat...po pripade potichu poplakat...
vieš koľko slz som vyronila už? ale slzy to za mňa nevyriešia. Mala by som tresnúť dvermi, ale raz a navždy, to viem. Ale mám panický strach z toho ako uživím dve deti
tak a už som ako slzavé údolie len prosím Vás dievčence, neľutujte ma. Nie naozaj úprimne ľútosť je to posledné čo potrebujem. Vykecala som sa Vám tu, nakoľko nemám žiadnu reálnu kamarátku, ani nikoho blízkeho, kam sa ísť "vyplakať". Viem že ani Vy ani nik mi to moje trápenie nevyrieši, že to musím SAMA. Len asi potrebujem "nakopnúť" tým správnym smerom aby som našla to najvhodnejšie riešenie, hlavne kôli deťom. Fakt neviem odkiaľ a kde začať Chodím sem na naničmamu už čosi vyše roka čítať vaše príbehy a našla som v nich už kopec dobrých rád, veľmi veľa som sa naučila, tak snáď ma za môj plač neukameňujete a ja tu možno nájdem to správne riešenie a konečne nájdem pokoj pre moje deti a kľud pre moju dušu
Len sa vyplač,aj to niekedy treba.Ak naozaj nevieš ako začať,zájdi si do manželskej poradne,nestranný človek,navyše odborník ti určite neporadí nič zlé
Manželská poradňa by bola dobré riešenie 
ďakujem georgína. Pozriem si v meste či niečo také u nás funguje, ale mám na to trošku pesimistický pohľad, hoc z duše som čistý optimista pred cca 2mi rokmi som sa pokúšala o komunikáciu s psychologičkou, nakoľko už som si nevedela rady a stále som presviedčala samú seba, že všetko to je moja chyba, že ja som narobila zlé veci,atď. Veľmi som si želala aby sa môj muž zmenil, teda zmenilo jeho správanie, lebo si myslím, že človek ako taký, jeho povahové vlastnosti ktoré z časti zdedí a z časti si životom vybuduje sám, sa zmeniť nedajú, ale dajú sa nájsť kompromisy, tak som teda začala od seba, že ak chcem zmenu od neho, musím v prvom rade urobiť zmenu u seba. Tak som zašla za psychologičkou, vyrozprávala príbeh, čo a ako u nás funguje. Psychologička dívajúc sa na mňa ako na trdlo, že ako môžem takto žiť, spustila na mňa prívaal slov, ako musím komunikovať, ako sa nedať, ako "buchnuť dvermi" a nechať ho doma s deťmi na pár hodín, atď....bola som u nej na 4roch sedeniach, a výsledok ? dostala som z toho, aké nemožné je naplnenie jej teoretických rád u mňa nemožné, do takej depresie, že som sa vážne zamýšľala nad nie veľmi peknými vecami, lebo som nevedela kam a ako ďalej. Potom som našla "naničmamu" a čítala, čítala, čítala...postupne som sa z toho dostala, ale jeho prístupom, sa opäť dostávam do štádia, že neviem ako ďalej. Nedá sa predsa žiť celý zbytok života v tom, že každý deň o 13:30 ma rozbolí žalúdok, lebo čochvíľa príde domov, ktovie v akej nálade, kto ho v práci naštval a čo som nestihla upratať, uložiť, vybaviť atď. A aj keď je 999 vecí tam kde má byť a tak ako má byť, on jednoducho vidí iba tú jedinú tisícu a samozrejme dá to patrične najavo, ako ja zle všetko robím. Už asi 1000 krát som si prečítala ten článoček o očakávaniach, a podobné čo sú u, aj inde na nete. Nie môj problém nie je v tom, žeby som čakala, že zato, že doma varím,periem,vychovávam deti(snažim sa ako najlepšie viem) za nič neočakávam, že ma bude nosiť na rukách či skladať ďakovné ódy, vôbec nie. Ale áno, očakávam elementárnu slušnosť a akceptovanie toho, že aj ja som človek a nie dlážková handra. žiaľ ničomu nechce rozumieť a jediná odpoveď na každý môj pokus o komunikáciu je : vymýšľam si nezmyselné kraviny. No ale nad tou poradňou sa zamyslím, možno aspoň pochopím to, čo robím zle ja.
Slavia, štyri sedenia sú málo aj pre človeka, ktorý má omnoho menšie problémy ako ty. To je proste na dlho - psychológ nie je čarodej.
Psychologické poradne sú v každom okresnom meste - stačí tam zavolať a objednať sa a potom už len chodiť na sedenia. Poradenstvo je zadarmo.
Samozrejme, je ideálne, ak tam chodia obaja partneri, ale nie je to nutné. V partnerstve totiž jeden reaguje na druhého, takže ak jeden z partnerov po porade s odborníkom zmení svoje správanie, po nejakom (rôzne dlhom) čase, zmení svoje správanie aj druhý. Nie je však rozumné čakať zázraky na počkanie a nemožné do troch dní.
Každá partnerská kríza nejakú dobu vzniká a spravidla rovnako dlho trvá, kým sa "vylieči". U vás vznikali "vzorce správania" dávno, rokmi sa "utvrdili" - dlho bude trvať aj náprava. A pod nápravou sa rozumie cieľavedomá, vedomá, dlhodobá (rok a viac) a mravčia práca na vzťahu. Aspoň z tvojej strany.
Iná možnosť je rozvod. To je pomerne rýchle a pomerne jednoduché. Problémy však budeš mať potom - a sama vieš, že veľké. Takže (byť tebou) aspoň by som skúsila tú poradňu. Takých minimálne 10-15 sedení.
A skús si prečítať aj nejaké knižky od Plzáka. Je ich veľa, všetky sú napísané veľmi čítavo a sú plné rád, ktoré sú na nezaplatenie.
ďakujem georgína, iste , to sľubujem sama sebe, zájdem a pokúsim sa ešte nájsť nejaké riešenie. Ja viem, že zázraky sa nekonajú, viem, že to je beh na dlhú trať, ver, že o zmeny sa snažím, už najmenej 11 rokov....stále sa snažím, aj tým čo som spravila zle ( viď nižšie) som sa snažila nájsť riešenie. Niektoré veci boli dobré ale niektoré som urobila zle, a moju vinu si úplne otvorene priznávam a nesnažím sa ju zhodiť na iných, či ospravedlniť sa. Nesiem plnú zodpovednosť za svoje skutky so všetkým čo to obnáša. Pri nevere, to je napríklad strata dôvery, tú som si zapríčinila sama, takže viem, prečo u nás dôvera z jeho strany nefunguje vôbec. Tentokrát sa snažím hlavne vyriešiť to, aby deti netrpeli tým, že nám dvom to akosi nefunguje.
Rado sa stalo .
Ideš na to dobre - už len vytrvať .
Ešte mi napadlo - skús sa spojiť s Ribišškou. Ona vie veľmi dobre a rýchlo nasmerovať človeka priamo tam, kde je pes zakopaný. Má toho síce veľa, sem už preto takmer nechodí - ale za opýtanie nič nedáš .
(Len sa priprav na to, že hovorí spôsobom: "Čo na srdci, to na jazyku." Žiadneho "fúkania bobenka" sa od nej nedočkáš 
.)
si zlatá, že sa mnou toľko zaoberáškujééém nooo Ribišškine komentáre som tu tiež čítavala, ale práve to ja potrebujem, "nakopnúť" kam treba
bobenko fúkať necem, nemám rozbité kolienko Mám veľmi rada ľudí typu čo na srdci to na jazyku, nepotrebujem nejaký falošný súcit, či pohládzanie môjho ega. Tak jej skúsim napísať a možno si nájde čas a poradí, odkiaľ to psisko vykopať
slavia čo sa psychológov týka aj toho správneho si treba niekedy dosť prácne nájsť...nie je to o tom, že ak je niekto psychológ- vyštudoval daný odbor, že ti sadne aj ľudsky...aj v psychológii sú rôzne smery,rôzne psychologické školy, každý psychológ preferuje iný smer...dokonca aj psychológovia vedú medzi sebou polemiky o tom aký prístup je lepší, vhodnejší, efektívnejší...
niektorí sú zameraní skôr na autoritatívny prístup v práci s klientom- povedia čo a ako treba robiť a očakávajú spoluprácu...iní sú zas zameraní viac na klienta, netlačia klienta do toho čo má robiť a a ako to má robiť no skôr viac načúvajú, ich prístup je viac zameraní na klienta, tak aby klient objavoval svoje možnosti...
Možno len potrebuješ iný prístup...
Neni ťa co lutovat
Ľutovat moze niekto iny v tvojom pripade...
slavia.Trošku ťa aspon poteším,že nie si sama,čo nakričal na muža.U nás sa to už zbiera k tej najvyššej búrke.Polovička chodí po dome a ja sa cítim ako priesvitná.Z ničoho nič na nás navrieska a ide si po svojom.Pýtala som sa neraz,čo sa deje?Nič čo sa ti nepáči?A tým končí náš rozhovor.
Máš pravdu v tom,že utekať s malými deťmi sa nedá.Držím palce,aby sa ti doma všetko vyriešilo.
....mila slavia,ked sa ti ulavi.......nie si v takej situacii sama,tak ti napisem...my sme manzelia dochodkari,v mladosti sme skoro rovnako dychali aj ked ntvrdim,ze neboli obcas hadky,ale dnes si uz nerozumieme skoro v nicom,ja poviem biele-on cierne,niekedy mam dojem,ze mi to robi naschval.Vzdy musi mat pravdu moj manzel,ked chcem nieco svoje presadit,tak ma zahriakne tym,ze som hasteriva zenska a ze sme dvaja chlapi v rodine,co mna velmi uraza.Co sa ja napocuvam o debiloch na cestach a idiotov pri nejakej jazde autom,ale nastastie nikdy nepouzival slovnik vecsich vulgarizmov.Uz to s nim nerozoberam,to nema vyznam,mne je po takom prudsom rozhovore zle pri srdci,tak radsej nereagujem,ratam do 10,alebo odidem vonku,zoberiem bicykel a idem na nakup,alebo len tak sa prevetrat.Uz to s nim nejako do konca zivota dotiahneme.Neviem,ako by som riesila tvoju situaciu,si este mlada,zivot mas este pred sebou.....skus s nim o tom rozpravat,ako sa citis atd.....ked sa to ovsem da.Drzim palce.
Slavia, tvoj muž vyzerá byť ukážkový cholerik. Povahu žiaľ nezmeníš. Len ty sama môžeš zmeniť svoj postoj k jeho výstupom tým, že sa nebudeš pre to trápiť. Slzavé údolie je zbytočné, iba čo si budeš to negatívne donekonečna preberať v sebe. Skús jeho vresk ignorovať, venuj sa ďalej deťom, on nech rozbije aj tri mobily. Nerob diváka jeho teatrálnemu správaniu, uľaví si takto menej často, nebude ho to tak baviť, ak sa mu nedostane toľko pozornosti. Akurát pri vulgarizmoch ťažkého kalibru by som sa ho spýtala, či ho bude tešiť, ak práve vaše deti budú v škole/škôlke rozprávať tiež vulgárne, keďže doma sa tatinko tak bežne vyjadruje. Prajem vám čo najviac pokojných chvíľ.
ďakujem waikiki tých svetlých a pekných chvíľ je čoraz menej. A to hrozne bolí vieš, ja sa snažím, aby nemal divákov, lebo tam kde niet diváka nie je ani herca, lenže nie je to také jednoduché. On ani nemusí mať diváka, proste niečo sa mu znepáči a začne trieskať nadávať. Snažím sa deti vziať do inej miestnosti, proste stratiť sa mu z dohľadu, ale myslíš, že je to správne vychovávať deti štýlom : poďme preč, ocko nemá náladu a nadáva nám?, je správne ak sa 11ročné dieťa o 14:30 stresuje pred oknom detskej izby a hľadí tajne spoza záclony, či už zastalo auto s ockom pred domom? K vulgarizmom asi toľko : vypočula som si rozhovor, či skôr detskú hádku mojích detí. Malý niečo vykonal malej a malá ako je od neho o polovicu menšia sa vypla na špičky, dala si pästičky v bok a kričí na brata : Mijo ty ši taký ko...t! Skoro som z hrôzou odpadla! Nekričala som, nekarhala, iba som si ich oboch posadila a s dávkou najväčšej materinskej lásky som sa im snažila vysvetliť, že toto sú slovíčka ktoré nepatria do pusy ani dospelým a nieto ešte im, deťom, že áno ocko tak "občas" povie, ale že mi ho naučíme aby tak nerozprával....no žiaľ ocka to už nenaučíme
Ja len ....Nie si sama
ahoj Slavia, no ako citam tak citam, robis tolko veci naraz, ako keby som seba videla. pecies, varis, kupes, moji drobci chcu este aj krmenie do vane
no hroza, na mojho manzela vtedy platilo, ze som si zasadla k nemu za telku a rovnako pohruzene som s nim sledovala TV. kludne aj hodinu, deti sa stale niecoho dozadovali, manzel zacal byt hladny....
videl aka som pohruzena do jeho oblubeneho sportu a tak isiel robit veceru, nie teplu ale aj to staci
Slavia, skusala si vypnut? nic si z toho nerobit ze deti su hladne aj manzel? dat im na veceru croasan, zasadnut za napr. vysivanie, TV, oblubenu cinnost co Ta bavi ?
takýto pokus by mal dosť katastrofické následky. jeho občas ignorujem s vetou, že je dospelý a nie je digitálny, ale deti by som len tak na "pospas osudu" nenechala, lebo viem, že ich detské dohadovanie by malo na neho účinok ako urýchľujúci štartér jeho zúrivého výbuchu, a nedovolím aby im nejak fyzicky ublížil, len preto, lebo ho rušia v jeho sieste.
Ďakujem Vám dievčence, večer som sa vyslzila do vankúša, aby sa to negatívne čo vo mne bolo rýchlo vyplavilo, a ráno sa mi dalo normálne vstať a fungovať, skontrolovať môjmu nekonečne zábudlivému juniorovi tašku do školy či má všetko, aby otca nedráždil nezmyselnými poznámkami typu : nemal pomôcky, nemal dú..., vysvetliť malej, že už je čas vstávať a s barbinou sa bude hrať keď príde zo škôlky a že v škôlke ju čaká kopec kamarátov a skvelých hračiek, hier a zábavy. No a samozrejme fungovať teda ako žienka domáca, plus tu mám otvorenú jednú cenovu ponuku čo robím, ďaľšiu stránku čo robím návrh www-čky jednému zákazníkovi. (to len pre predstavu, že aj napriek tomu že som doma, tak neležím na gauči a nesnívam o princovi na bielom koni, ktorí ma unesie a budeme spolu žiť v neutíchajúcej láske do smrti )
Ja viem ,že v každom vzťahu sú dobré aj tie horšie chvíle. Viem, že nik mi nebude lásku vyznávať 3x denne do konca života, viem, že život prináša rôzne problémy ( ten môj od narodenia nie je med lízať) ale zvládam to zatiaľ všetko tak ako najlepšie viem. (občas nezvládam, tak ako včera večer) Snažím sa ten môj vzťah riešiť už roky rokúce, toto nie je stav ktorý trvá pár dni, či týždňov, toto trvá už roky. Chápem môjho muža, že je introvert, že komunikácia nie je jeho silná stránka, ok, snažím sa akceptovať, robím v živote všetko tak ako najlepšie viem, neobťažujem ho tým, že musí so mnou nakupovať, keď viem, že chodenie po obchodoch neznáša, stačí mi, že príde autom pre mňa pred obchod aby som nemusela nákup vláčiť v rukách. (hoc, poslednou dobou, už mám aj strach mu povedať, že treba ísť nakúpiť, lebo mám dojem, že už aj to vyzdvihnutie je pre neho obťažujúce. Snažím sa ho neobťažovať každodennými bežnými starosťami, a hádam okrem pokazenej elektriny si viem doma opraviť skoro všetko, atď, kopec iných drobností. Akceptujem, že chodí do práce a je z toho unavený a neočakávam od neho siahodlhé rozhovory na tému čo robili deti, čo ja, koľko zákazníkov volalo ,či nevolalo. Snažím sa ako najlepšie viem zorganizovať všetko tak, aby on riešil len najnevyhnutnejšie veci, ktoré ja už neviem. Hoc, je mi to trošku proti "srsti" veď predsa ak dvaja spolu žijú, mali by všetky starosti aj radosti zdieľať spolu. Nuž, ale život je o kompromisoch a ja sa všemožne snažím....
Iste, nie som neomylná, už vôbec nie dokonalá, tiež mám svoje muchy, napríklad emotívnosť...keĎ plačem, plačem že tie zlzy aj vidieť a je ma počuť, vždy poviem dôvod, prečo ma to či ono nahnevalo, urazilo či dojalo. Ak sa smejem, je to tak isto, smejem sa nahlas, smejem sa celým srdcom.
Náš vzťah prešiel všeličím, krásnou láskou, prešiel trápeniami a strachom z nedostatku peňazí, prešiel alkoholom, fackami. Prešiel pokecovou závislosťou a virtuálnymi vzťahmi, ale prešiel aj neverou, a bolo to z mojej strany, to je jedna z tých zlých vecí o ktorých som písala, že som urobila. Ale bola to tiež tá vec, ktorú som podstúpila v dobrej viere, že ak ho nezobudili z letargie, ignorácie moje prosby, dohováranie, starostlivosť, že už mi zostáva iba to aby sa teda prebral a uvedomil si, že nie je jediný na svete a že sú aj iní, ktorí o mňa môžu stáľ a ľúbiť ma tatakú aká som....uff dievšence naivná to predstava, že také niečo môže fungovať. Nikdy to neskúšajte, tadiaľ cesta nevedie, nie že to ten váš nepochopí, ale ma to za dôsledok ďaleko horšie veci, pošľapala som sama po sebe tým najotrasnejším spôsobom v snahe zachrániť vzťah, ktorý sa asi nedal zachrániť už ani vtedy.
Ale všetko prešlo, prebolelo, a my sme stále spolu. Stále spolu a zároveň každý zvlášť.
Snažím sa a bojujem, chcem dať deťom úplnú rodinu, ja sama som ju nemala, mama odišla keď som mala 7 a tatko mi zomrel keď som mala 20. Takže veľmi dobre viem, aký je to pocit pre dieťa ak celý život postráda lásku. Nechcem o ňu obrať moje deti, len mám obavu, či v tejto situácii robím dobre. Lebo počúvať reči typu stchíhni, lebo ťa zaj...., a mnoho iných asi prejavom lásky rodiča k dieťaťu nie je. Snažím sa ho pochopiť, že možno nás má svojím spôsobom rád, snažím sa utešovať "barličkami " typu, že máme kde bývať, nemláti nás, nechlastá (hoc aj to bolo), rečami typu, veď chodí do práce aby zarobil a mali sme čo jesť, čo si obliecť..atď. Ale tak nejak sa mi poslednou dobou tieto "barličky " čoraz častejšie lámu a moje presvedčenie, že robím to najsprávnejšie čo viem akosi uniká niekam do ďiaľky....
Slavia, ako postupne odkrývaš, čo sa u vás deje, aj keď sa cítim byť silná, z tohto by som odišla, už aj kvôli deťom. Ak je synček naozaj v pozore pred otcom, ktorý má ešte len prísť z práce a má z toho stres, nehovoriac o tebe, že máš podobné pocity, kde si manžel do teba rýpne, čo nenájde podľa neho, vzdala by som to. Pre zachovanie dobrého duševného stavu tvojho a tvojich detí. Pracuješ z domu, zobrala by som toľko práce, aby som nás zvládla uživiť aj v prenajatom byte. Toto je nezdravá snaha o zachovanie ZDANIA rodiny, absolútne nevyvážená. Ty dávaš všetko, pomaly viac ako je v tvojich silách a on nič. Za peniaze si lásku detí ani tvoju nekúpi. Tvoja nevera bola vzhľadom na okolnosti asi dokonca tvojim obranným mechanizmom, aby si to vydržala. Bola dôsledkom JEHO správania k tebe. Tento dlhodobý stres a citová prázdnota zo strany muža môže byť zbytočne spúšťačom zhoršenia tvojho zdravotného stavu. Toto je pre mňa už psychické týranie. Nič nepomôcť a vybuchovať, ako sa mi zmyslí a na deti to už dopad má /viď slovník/. Maličká to zo škôlky asi nemá. Rozmýšľaj a držte sa.
Slavia, nečítala som všetky príspevky, len ten tvoj úvodný - a vôbec si nemyslím, že ty si sa neovládla !!! A čo si chcela byť ticho?????? - to by bolo podľa teba to správne??? Keď stále nadáva tebe aj deťom, alebo len tak všeobecne? Neviem, z čoho sa vlastne obviňuješ.
Ajka, skús si prečítať aj Slavine písmenká v komentároch a potom možno budeš viac rozumieť tomu, prečo to vidí tak, ako to vidí...
z čoho sa obviňujem? z toho, že som použila jeho vlastnú "zbraň" proti nemu, z toho, že som sa neovládla a kričala som. Obviňujem sa z toho, že som nezostala v tej pracovni o pár sekúnd dlhšie nerátala miesto do 10 do 100. Nie nemala som zostať ticho, aj túto metódu som dlho skúšala, keĎ som mlčky so sklopenými ušami a šúchajúcimi nôžkami nechala po sebe "stúpať" a zatláčať moje sebavedomie, moju osobnosť do hlbokého dna, ale ani to nefunguje a nie je to správne. Mala som sa nadýchnuť a to čo som mu povedala, že si neželám aby mi hovoril, som mu mala povedať kľudne bez kriku a zvýšeného hlasu.
Slavia . Skús naozaj navštíviť manželskú poradňu. Keď Tvoj manžel odmieta s Tebou o týchto veciach hovoriť a Ty chceš vzťah zachrániť, tak by si mala. Držím Ti palce.
ako na ten tvoj krik a na to čo si mu vykričala reagoval tvoj manžel?
jeho reakcia bola v zmysle, že on na nás kašle, máme si robiť čo chceme, len neviem ako to presne sformuloval, lebo si to hundral popod nos a mne sa v ten okamih tlačili do očí slzy a utekala som späť do pracovne aby som nevypustila všetku tú "paru" čo sa vo mne v ten okamih nazbierala, lebo tak ako som vybuchla, som si vzápätí uvedomila, že je to blbosť. No a potom si ďalej kľudne pozeral telku, potom vstal a riešil opravu notebooka čo doniesol zákazník. Keď som ukľudnila moje hormony a deti už spali, tak som sa postavila, že idem teda za ním a kľudne si to vysvetlíme, žiaľ. Ležal vo svojej obľúbenej polohe na gauči a kľudne chrapkal spánkom spravodlivých narobených ockov. Hold, nemal potrebu si to v kľude a s rozvahou vydiskutovať a ani dnes nebude mať, nakoľko príde z práce unavený, vynervačený, už ho tu opäť čaká ďaľší notebook na opravu, takže čas na riešenie naších "problémov" nemá. A nakoniec, veĎ on problém nemá, iba ja....tak čo by riešil, že?
čo by sa stalo ak by si ostala v miestnosti a ďalej hoci aj krikom rozpútala nejak diskusiu??
ono sa to v tebe hromadí, tie nenaplnené očakávania a potom to jedného dňa môže sa vypalviť na povrch
....veĎ on problém nemá, iba ja....tak čo by riešil, že?....
prečo si tu dávaš odpoveď za manžela. je to to sebadeštruktívne.
citala som vsetky komentare od slavie a moj nazor obmedzeny precitanym a nepoznajuci druhu stranu je taky, ze bud sa naucit s tym zit alebo odist. Nevidim najmensiu sancu, ze by sa manzel zmenil a vzdal takychto reakcii.
Zostat vidim ako zbytocne traumatizovanie deti.
Prajem ti slavia vela sily
Slavia, ja nemám slov. Ako toto všetko dokážeš vydržať? Alebo ešte inak, si natoľko silná, že ja verím, že by si sa rovnako dokázala postarať o seba a svoje deti. Len si trošku tú myšlienku pripusti, a priprav sa na takú situáciu, hoci len teoreticky. Skús si pomyslieť, že všetky tie myšlienky /keď sa obávaš jeho návratu z práce, keď chodíš po "špičkách" doma, len aby si ho náhodou nenaštvala, keď sa musíš prispôsobovať/ čo teraz venuješ na to, aby si to zvládala, budeš venovať sebe a svojim deťom, budeš môcť spokojnejšie pracovať,a prinesie Ti to uvoľnenie mysle, aj lepšie nápady na prácu. Mám dve sestry, ale ak chceš, budeš moja tretia sestra.
Slavia, moja zlatá, nie si sama...všetko to Tvoje trápenie,o ktorom tu píšeme a čítame, tiež poznám na vlastnej koži. A linda999 v príspevku nadomnou má podľa mňa pravdu :Nevidím najmenšiu šancu, že by sa manžel zmenil /u nás to trvá tiež už 12 rokov a zmena žiadna/. Takže, naozaj, buď sa naučíš s tým žiť, alebo odísť. Ja som sa nejak naučila s tým žiť...nemám moc na výber,pretože to druhé riešenie neprichádza u mňa do úvahy.. no ale, to sú už moje problémy...
Prajem Ti veľa sily, veľa, veľa úsmevov ...
Ahojky,neda mi nezareagovat,uf, toto je ozaj nieco, co by som nikdy doma nechcela zazit, aj koli sebe aj koli detom. Pride mi, ze manzel ma vazne poruchy spravania, pretoze toto nieje ani z casti normalne. Ja som tiez povahovo viac nervak nez kludas, skor asi temperamntna, a niekedy by som si aj poriadne zahresila aj hodila niecim, ale ovladam sa, lebo sa chcem ovladat, lebo sa musim ovladat. Muza mam kludasa na rozdiel od seba.Ale to co pises, to je teror, jak pre teba, tak pre deti, a hlavne pre ne, lebo si to zo sebou ponesu cely zivot, a budu vyrastat v strachu a budu mat komunikacne a ine problemy. Obdivujem ako sa snazis ovladat, ved isto, koli detom, staci jeden vrieskajuci, agresivny a vulgarny rodic. Verim ze ti baby dobre poradia, a buducnost bude jasnejsia a optimistickejsia. Drzim palce a urcite to dalej neakceptuj ako to je.
Slavia, poslala som ti mail
Ovladanie je sice dobre na upevnovanie charakteru, ale limity existuju. POdla tvojho prispevku tvoj limit bol prave prekroceny (ak uz nie davno prekroceny) a to nieco znamena......
Ja obdivujem, ze chovanie svojho muza zvladas (a pravdepodobne uz dost dlho). Ja sa tiez snazim veci odtolerovat, ale mam stastie, pretoze moj MM sa snazi vzdy veci prisposobit tak, aby som bola spokojna. Ani si neviem predstavit, ze y som musela nieco podobne riesit.
Asi by som na tvojom mieste co najskor navstivila sama manzelsku poradnu, ked uz nic, aspon by som sa vyrozpravala a mozno ti daju radu ako dalej.
Drzim ti palce a posielam a vela, vela sily...
mna napadlo, ci okrem cholerickeho zakladu povahy tvojho muza v tom nie je aj akesi urazene ego... alebo ako to nazvat... proste sa hanbi/hneva/pohrda/je urazeny/ponizeny/frustrovany... lebo jeho syn je iny ako ostatne deti?
podla mna urcite je. Vela otcov nevie prijat "nedokonale" deti
náš syn je iba ADHD, + nejaké tie dyská, nejaké tie poruchy správania, ale nie je to nič čo sa nedá normálnym ľudským prístupom zvládnuť. Má psychologičku, špecialneho pedagoga, má psychiatričku, má mňa svoju naničmamu, čo s ním každodenne prelúskavám školské povinnosti, čo trpezlivo vysvetľujem čo je dobré, čo zlé, čo ho ukľudňuje keď chytí nával hnevu, lebo napríklad mu tá anglina nejde do hlavy alebo prečo je 8x4´= 32, také normálne bežné starosti, ktoré sú síce občas ťažké a nervy skúšajúce, ale nie sú to veci nezvládnuteľné. Inak je úplne zdravý, hravý, usmievavý ako každý chlapec v jeho veku. Môj muž o svojích pocitoch nekomunikuje, nepovie, som nahnevaný, lebo sa stalo to a to, som uzazený, lebo si ma tým a tým urazila, on proste nekomunikuje, on proste vybuchuje vulgárnym spôsobom.
slavia si uzasna zena. drzim ti palce. hlavne sa neobvinuj. nepodcenuj sa, nie si na vine ty ale tvoj muz. on sa nezmeni a ty mozes robit cokolvek. deti maju naozaj vzor spravania sa a podla toho budu konat v dospelosti. to co sa naucia v detstve to si prenesu do neskorsieho zivota. zachrana toho co zostava si nemyslim ze je pre ne vhodnym vzorom. ked sa deti boja a maju stiahnuty zaludok, to uz nie je dobre. rodina je krasna vec, ale ked funguje tak ako ma. u vas je to skor trapenie 3 ludi proti 1 ktoremu je vsetko jedno. zachran seba aj deti. mate este sancu mat krasny zivot bez tyrana. drzim velmi palce... posielam vela energie a sily do boja...
Neviem čo ti tu poradili kočky (už ani nečítam diskusie aby mi nevyletel tlak) ale ja by som tú tvoju gaučovú nádheru odvliekla k synovej psychologičke. Niečo skús vymyslieť, aby tam musel ísť s vami a všetko si pekne vypočul. Chlap ako on papiere (a ešte 20 strán) čítať nebude, na to rovno zabudni. Ja by som to pred mojím zahrala na vyvrtnutý členok alebo akúúúútnu hnačku a vyslala ho s malým samého. Samozrejme, že by som zavolala lekárke aby ocinkovi vysvetlil diagnozu a správanie voči takémuto dieťaťu.
prečítala som si len hore ten tvoj základ... chcem sa ťa opýtať prečo nerozdelíš doma prácu? prečo ty behaš ako vrtula a chceš všetko stihnuť a v tom istom čase taká istá plnohodnotná osoba leží??? kto to u vás takto zaviedol? kto chce byť u vás ten koho budú oceňovať za všetku snahu a možno ani to ocenenie neprichádza??? a vobec by som sa ho nepýtala.... proste povieš: prosím ťa urob toto a toto... " ďakujem " ... oznamuj termíny... oznamuj stretká... nepotrebuješ hrať ani členok a ani sračku... pokial ty iné hovoríš a iné konáš, do vtedy to bude stále rovnaké... každý začiatok je sakra ťažký, ale pomaličky to štýlom: ked niekto nerozumie hovorenému slovu, treba mu veci demonštrovať " všetko dosiahneš...
u vas podla toho jeho ležania je zjavné že ty si sa snažila všetko zvládnuť sama.. preto sa on nesnaží.. a možno sa aj snažil, ale ty si si to možno nevšimala.. kto vie... to sa mi takto na dialku ťažko toto hovorí...
ked ma vaš syn termin u doktora, tak mu ten termin oznam a povedz mu že tam ma isť. podaj mu do ruky papiere a viac sa o tom nebav.. a ked sa ta opyta že prečo nejdeš ty, tak povieš že aj on je jeho otec a že ty si tam s nim bola už dosť a že teraz je rada na nom.. a že ma dvoch rodičov... nie len teba...
aj riady aby upratal... a nehadaj sa, ani neargumentuj.. tam stracaš silu.. ale len oznam aby urobil a neopovaž sa to ty urobiť.. urob si iba svoje a to jeho nechaj tak... a ked svoje skončiš, tak si tak isto lahni na gauč.. aj učenie s detmi mu oznam aby urobil... a ty si lahni... a pozeraj do debiloskopu... pretože vy dvaja ste rovnocenny partneri.. a prečo by sa jeden len valal a druhy vypluval dušu???
čo by robil keby si zomrela??? tak isto by ležal???? asi by nemohol... takže sa zahraj len na akože si " zomrela " a nič nerob... a ked povie: čo mame navarene? povedz, ozaj, čo??? taka som hladna ako vlk... a vyzleč sa a lahni so do obyvačky... ked toto dokažeš... teda od seba, všetko sa zmení... ale fakt toto je len take moje okrajove poradenie... neviem aku maš ty rodinu, aku on... nič bližšie, iba tvoj horny kratky članoček... ved držím palce...
Tak toto ano. Svata pravda. A funguje to presne tak ako pises ribiss.
genialna rada 
samozrejme, dá sa to pvoedať aj krajšie, jemnejšie, "mohol by si..." ale zrejme nie už v takomto štádiu... neviem si predstaviť, že ja by som od roboty nevládala a MM by ležal na gauči (zdravý) a ešte aj po mne vrieskal
Veď vravím: "Čo na srdci, to na jazyku" a žiadne "fúkanie bobenka"
Náhodu, veď to bolo nežné pohladenie , a napísala to super a ja už viem ,že jeden psisko je zakopaný aj presne v tom, čo ribbiška napísala. Riešim aj toto, pomaly, po kúskoch, úspešnejšie aj bez úspechu. Riešim , nevzdávam, len otázka je dokedy vydržím, či správne tak od srdca po mojom, ta trimem, lem dokedy ta neznam
ďakujem zo a ani to nebolelo myslím mňa, lebo som bola upozornená, že žiadne fúkanie bobenka nebude to som ani nechcela, chcela som presne slová aké si napísala a hneď na prvý krát sme vykopali jedného "psiska zakopaného" .ˇAno presne ako píšeš a správne dedukuješ, jeho chovanie som vlastne zapríčinila ja. A ako píše dole carly, tiež som trpla hrôzou, keď som prvý rát odmietla uvariť kávu s prosbou, prosím teraz uvar kávu Ty.
Bola som vychovaná presne v duchu toho, že muž, otec, manžel, hlava rodiny, pán tvorstva, ja žena, matka, manželka je tá pokorná,poslušná, úslužná..proste držať pusu,krok a potichu šúchať nožkami, deti vedieť dokonale ovládať aby mlčali a ani nedýchali , keď on pán tvorstva dôjde unavený z práce.Už som to tu spomenula, od 7mich som nemala mamu, vyrastala som s otcom a s mojou výchovou pomáhala babička, tak mám takú inú, starú školu a vlastne to ako sa má v rodine chovať, žena matka som vlastne nikdy nevidela a nemala možnosť zažiť. No ale toto som pochopila presne v dobe, keď sa narodil náš syn a ja som zrazu zistila, že jednoducho je nad moje ľudské schopnosti stíhať všetko samej. Čiže náš syn má 11 rokov a ja presne týchto 11 rokov viac menej nežijem pohodový manželský život, ale snažím sa zachraňovať manželstvo, rodinu. (a to ani veľm inechci vedieť čo som riešila počas doby tehotenstva) Je to naozaj na nekonečné písanie, čo všetko sa zomlelo, a ako som to riešila. Ale ver Katarínka, naozaj som použivala aj tieto metody, urob, choď , vybav.Nestalo sa tak zo dňa na deň, trvalo to dlho kým som sa postupne odhodlávala k takým veciam, že aj on má dve ruky a zvládne uvariť kávu, a že aj chleba s paštékou je večera. Alebo , proste chceš jesť, chladnička je v kuchyni, vytiahni si na čo máš chuť. Občas urobil, vybavil, ale donekonečna sa prosiť dospelému chlapovi? uvediem príklad : plný smetný kôš. Stojím nad drezom riadov a vravím mu : zlatko, prosím choď vyniesť smetí. Z obývačky sa ozve, uhmmmmmm. Medzitým umyjem riad, a smeti stále stoja v kuchyni. Opäť, miláčik, vynes prosím kôš. Z obývačky : veď zachvíľu,ešte si tu toto dokončím. Ok, nechám ho, nech si dokončí. Prejde opäť 10 minút, a nič, tak opäť...a dookola zo 10x. Vždy nejaký dôvod,prečo sa to nedá urobiť. Dobre, poviem si v duchu, ved on to urobí, očistím zemiaky k večeri,ale keďže kôš je plný, tak tie šupy dám do sáčku a položím na kôš, neriešim, poprosila som aby to urobil, ja tiež pracujem a nedá sa aj miešať mäsko na sporáku aj vynášať smetí. Tak ten kôš nechám tak, veĎ drahý vie,že to má urobiť....ten kôš tam je ešte aj druhý deň a on kľudne zahodí papier od čokolády vedľa koša a ešte mi stihne uštipačne povedať: to ten smeťák nemá kto vyniesť, je to tu jak v kravíne! A keď mu poviem, zlatko, včera som ťa o to prosila asi 20x neurobil si to, tak na mňa vrhne tak vražedný pohľad a čosi zhundre, že si to radšej urobím sama. ďaľšia vec, nekonečný boj s umývaním riadu a odkladaním si svojích riadov do kuchyne...to som zvládala až do minulého roku, presne takto pred rokom...riešila som našu , našu? jeho firemnú www strnku, no dobre, našu, tá stránka živý aj mňa, čiže, trávila som neskutočné hodiny pri pc a isté veci museli počkať, napríklad kopa prádla na žehlenie, ale veď nikam neušla. A mimo iné aj kopa riadov v kuchyni. Jediné čo vždy vedel, nadávať, že to nie je umyté, ale ak som povedala, tak to prosím umy, tak sa zahral na mrtvého on...tak to opäť iba na mňa počkalo, pretože nebudem sa predsa 3 dni dívať na taniere, poháre a hrnce od obývačky, cez jedáleň až po kuchyňu...vlani ma to všetko "dožralo" vzala som ho skoro násilym ,neobišlo sa to samozrejme bez kriku čo za hovadiny zas vymýšľam, do elektra, tam som ukázala na umývačku riadu , vytiahla z peňaženky 300 € a kúpila. Stál v nemom úžase, nezmohol sa na odpor. Potom z neho vyšlo : ale to sa mi nezmestí do auta! a myslel si, že teda tú kúpu zruším, alebo neviem čo čakal. Opýtala som sa predavača, kedy mi to môžu doniesť, povedal mi zajtra. Ok, na druhý deň bola umývačka doma. Môj muž ešte stále nechápal. Ja som sa odvážila urobiť niečo, s čím on výsostne nesúhlasil, o umývačku riadu som sa mu doslova prosila 5!rokov! Pokiaľ došiel z roboty, mala som rozobratej pol kuchynskej linky, umývačku pripravenú na pripojenie, ale čakala som ho, lebo predsa len, elektriny sa ja bojím a elektrina je jeho remeslo. No a tu začal ďaľší problém, to tam nejde pripojiť, to sa nedá, to nedočiahne, opäť asi 500 dôvodov prečo nie...šla som do železiarstva, kúpila potrebné serepetičky, došla domov a pýtam sa :mám si to miláčik urobiť sama? mám si zavolať nejakého majstra? alebo budeš taký zlatý a urobíš to ty? urobil, ale dodnes ľutujem, že som si to jeho hundranie,hromženie a nadávanie nenahrala takýchto príhod, kedy som sa snažila ho zapojiť do diania v rodine by som tu vedela napísať celý román. Niektoré aj veselé, ale nad niektorými by sme si veru možno aj spoločne poplakali. Každý deň ma síce o 13:30 bolí žalúdok, lebo viem, že príde, ale už nie každý deň sa doma všetko leskne, atď. Aj ja som si už uvedomila, že aj ja som človek, a ak mi nie je dobre napríklad, mám právo si ľahnúť a ležať a keď aj už môj 11ročný syn, dokáže upiecť špekáčiky a urobiť večeru sebe, sestričke a aj jemu, tak predsa to musí dokázať aj 42 ročný chlap! a ak nie, hold smola chlapče budeš hladný, smädný , atď. Tak asi toľko, už teraz je toh ocelý román a dievčence, ktorá to celé prečítate máte u mňa pivčo. Zhrniem to : zakopaný pes : čo som si ho naučila to mám, sa silne snažím riešiť dosť dlhé roky, viac menej neúspešne, lebo v konečnom efekte si to robím sama...lebo : buď je v práci a ak je doma a náhodou nepracuje, tak je z toho všetkého taký unavený, že musí oddychovať. Raz som sa ho fakt v dobrom a bez kriku pýtala, prečo mu tie deti tak nekonečne lezú na nervy. Pretože u nás ozaj najväčší problém sú asi deti...Viete čo mi povedal? citujem doslova, aby ste mi náhodou nevynadali, že ja sa hrám na tú skvelú a z neho chcem urobiť netvora a toho najhoršieho. Takže citujem : "ja som už starý na to, aby mi tu stále vrieskali deti, keď ja prídem vynervačený z roboty, chcem mať kľud a oddýchnuť si! " koniec citátu. Skoro som odpadla, tak Ďaľšia otázka : Tak mi vysvetli potom ,prečo sme zakladali rodinu, porodila som dve deti , ak Ty teda na deti nemáš nervy ? Viete aká bola jeho odpoveď? citujem : " to čo máš za jeb...té otázky????!!!! daj mi pokoj s takými k.....nami, bolí ma hlava, mam toho už dnes od rána dosť! "
Tak a teraz čo? ako mu vysvetliť, že deti sú aj jeho deti atď...nijako, nikoho k ničomu nikto donútiť nemôže. Teda môže, ale mňa život naučil, že nedonúti.
prvé ja som strašne ukecaná, darmo rodená som "šalená" to sa zaprieť nedá
ja som to tiež prečítala,len nemám rada pivo,tak sa nehlásim 
čajík,mliečko,kávičku,vínko...máš na výber keďže si to zvládla prečítať
tak to sa určite dohodneme,ty si super hostiteľka!
Ale je super, ze dnes mas lepsiu naladu
Nie každý deň sa nechám vyprovokovať a zatiaľ som to zvládla vždy tak nejak spracovať sama, či zvykla som vybehnúť do záhrady a tam sa riadne "vybúriť" myslím vybúriť v tom dobrom zmysle slova a prinajhošom sa vyžalovať, kvietkom, kamienkom, rybičkám tentokrát som si asi potrebovala overiť či som fakt nejak vážne postihnutá, že mám dojem, že ozaj robím všetko zle...no proste aj nadpis hovorí " dnes som to nezvládla..." takže úsmev a bojujeme ďalej
Baby Ja vážne nechápem čo tu Vy vlastne riešite nejakú manželskú poradňu alebo čo...to je v tomto prípade len veeeľká strata energie a času...Tu sa treba sústrediť na to kam by z toho pekla Slavia s jej deťmi mohla odísť a z čoho by žili...Slavia písala, že robí nejakú prácu doma, takže by možno niečo vedela nakoniec zohnať + výživné čo by jej otec ich detí musel platiť...inak napr. predavačky do supermarketov berú stále, nie je to nejak strašne dobre platené, ale keď sa k tomu priráta to výživné a prídavky na deti, tak nejakú tú korunu by mala a bývanie by som možno skúsila vyriešiť tak, že by som si dala inzerát, proste by som sa dala dokopy s nejakou mamičkou-ženou v podobnej situácii, ktorá má jedno dve deti a s Ňou by som si prenajala nejaký 3-izbový byt, kde by mala každá troška svojho súkromia, pomáhali by si napr. s varovaním detí a pod. a po čase by sa možno ukázal v jej živote nejaký nový muž, veď raz už sa ukázal ako píše...Určite by som ale neriešila jej manžela, ale to ako sebe a deťom zabezpečiť aký-taký normálny život...toť môj názor...
Ja si nemyslím, že si to nezvládla TY.. skôr by som sa pozrela na tvoju druhú "polovičku" ležiacu na gauči....
Ja musím len potvrdiť, že Ribišška má svätú pravdu.
Vieš ako som sa bála, keď som MM prvýkrát odmietla urobiť kávu. Myslela som, že som vykonala trestný čin. Veď roky som bola vedená k úplne niečomu inému, čo by si pomyslela moja mama a čo by si pomyslela svokra. Vieš ako bol z toho vyvalený môj manžel? Dlho predlho rozdýchaval takú nehoráznosť. Postupne zistil, že si vie uvariť aj tú kávu, dokonca aj obed, aj upratať vie. To všetko som však podávala v malých dávkach aj jemu, ale hlavne aj sebe.
Na ten strach, že čo sa bude diať, keď niečo odmietnem, však nezabudnem. Aká som len bola hlúpa, nič sa nestalo, len toľko, že jeden rozmaznaný chlapček sa naučil pomáhať.
Drž sa, veľa šťastia a odvahy.
Slavia, zvladnut zivot ako to tu popisujes, je nad pochop zdraveho rozumu a neobvinuj sa, ze TY si to nezvladla...prave naopak, ty si tou silnou, ktora riadi fungovanie vasej domacnosti a vychovu vasich deti... ake pohodlne(!!!) prenechat vsetku zodpovednost na teba a poslat vas vsetkych do 
za tieto vugarnosti sa mu deti teda nepodakuju, az same budu rozoberat v dospelosti svoje vlastne nepodarene vztahy... netoleruj tento psychoteror...
...paci sa mi ako Ribisska radi: ozaj co je navarene?
alebo aj: na hrubu dieru- hruba zaplata: az budes opät vypustat paru, tak mu to spusti naplno "jazykom jeho kmena"... u nas sa situacia zmenila tiez az ked agresor dostal vypalenu facku spät ( a dodnes mam vdaka rodicom paniku zo svojich vlastnych reakcii v pripade ohrozenia)... nedovol muzovi nicit ich citlivu detsku dusu, ani ked ide o vlastnu krv...
... drzim vsetky päste, aby si uz nasla pohodu a rovnovahu pre seba a deti vo vasom neradostnom ziti
Mirka Márijka krásny nick neboj, nie každý deň takto plačem, a nie každý deň vypúšťam paru (či chrlím ako sopka ) väčšinou sa snažím povzniesť sa a s kľudom angličana riešiť vzniknuté situácie( inak, toto som sa učila dlhé roky, pretože pri mojom temperamente, zvládnuť valiacu sa lávu zo sopky je niekedy majstrovské dielo ) snažím sa ho zapojiť, niekedy úspešne, niekedy menej...tie jeho vulgarizmy a neskutočná nervozita, len čo deti trochu zvýšia tie svoje detské hlásky, to ma momentálne trápi ďaleko viac ako to, že on má byť ten "boh" a ja jeho slúžka. Snáď časom zvládnem aj toto a nebudem musieť písať žiadosť o rozvod, pretože budem musieť chrániť deti pred terorom, či ako to nazvať. snažím sa, snažím ako viem v dobrej viere, že robím dobre.
V reči jeho kmeňa som mu tiež občas vysvetľovala veci...nem pochopil dokonca mi vynadal, že prečo na neho hovorím takým vulgárnym spôsobom tak hold ani v reči jeho kmeňa nič
Facky, fyzické násilie...tiež to na mňa zopár krát skúsil...naposledy, keď to šiel skúsiť, vyletela moja ruka na obranu mojej tváre a viac menej nechtiac som ho trafila prsteňom nad obočie....do konca života má asi 5mm pamiatku na svoj posledný pokus dať mi facku! nechcela som ho trafiť, cchela som s aiba brániť. Trafila som, už to nezmením. A samozrejme k tomu všetkému som mu povedala, že ak ešte raz na mňa siahne, v ten okamih podávaam tresné oznámenie. A on veľmi dobre vie, že už by som to bez mihnutia oka urobila.
A zároveň chcem uzavrieť túto tému, chcem sa vám dievčence všetkým poďakovať za Vaše názory, rady, námety, pripomienky, ďakujem za všetky objatia, ďakujem za silu, ktorú ste mi dali, aby som bojovala ďalej. Hoc, padli tu aj návrhy, zbaliť a "utiecť" . Zatiaľ utekať nebudem, ešte sa pokúsim nájsť nejakú tu zlatú strednú cestu, aj keď to bude asi neľahké a snáď nebudem zakladať nový blog s názvom : "rozvedená matka s dvomi teťmi nevie čo ďalej" Ja som tak nejak od prírody optimista a ešte stále verím , že nejaké to riešenie sa nájde. Budem Vás informovať
Ešte raz, ďakujem zo srdca
zo Ti prajem veľa sily,trpezlivosti,energie a Teba aj Tvoje deti.Nech sa Ti podarí nájsť tú správnu cestu.
čo poradila ribišška je úplne jednoduché a geniálne, v jednoduchosti sa často skrýva genialita...
môj ex kedysi na mňa oči vytriešťal keď som ho poprosila aby vyniesol smeti, či umyl wc...veď on maká, živí rodinu tak načo by takéto podradné veci robil???A tiež bolo kopec takých "drobností", aj keď on nikdy nebol agresívny, no takmer nikdy ani nebol doma...-neustále v práci a pod.
jedného dňa mi tak v dobrom preplo a opýtala som sa samej seba: a čo by robil keby som umrela, veď sa predsa musím správať zodpovedne, veď ja tu aj nemusím byť a on si až po mojej smrti bude budovať vzťah k deťom???Veď ale potom už môže byť neskoro... Bola to dosť dlhá cesta, pamätám si, že spočiatku vôbec akosi nechápal o čo ide...
podstata je tá, že aj keď sme rozvedení tak je z neho pyšný tatko, pyšný na to aký má so svojimi synmi krásny vzťah-a teda musel aj on toho dosť zvládnuť, s dosť vecami sa vyrovnať...no ale kto nie???...
a pamätám si na takú jednu myšlienku ktorá mi v istom čase dlho rezonovala v ušiach, v hlave,čo ma tak napadlo v jednej chvíli-ak nemá čas na naše deti, nebuduje si s nimi vzťah, nevie čo ich trápi, nevie aké majú problémy, aké radosti a úspechy prežívajú v poriadku...ale ak z nich jedného dňa budú narkomani, budú sa flákať po večeroch po meste, budú unikať z domu a pod. tak to nebude len moja zodpovednosť, ale aj jeho, je rovnakým dielom zodpovedný za to čo z našich detí vyrastie a od istého momentu som naozaj odmietala na svojich pleciach niesť jeho diel zodpovednosti za to čo z našich detí vyrastie...
u nás to bolo hlavne o tom,že fakt neprejavoval záujem si budovať s deťmi vzťah prvé roky- jednoducho práca, firma boli alfou a omegou jeho života...
dnes sme rozvedení no viem, že keby sa mne niečo stalo je to tatko na správnom mieste-práca, firma sú stále jeho prioritou, ale preskákali sme toho fakt spolu veľa a viem,že vzťah s deťmi má, je to vzťah aktívny, vyvíjajúci sa, posúvajúci sa vpred...nemá problém chlapcom podpísať žiacku, ísť s nimi k lekárke keď sú chorí, venuje sa im, snaží sa rešpektovať ich jedinečnosť...
v jednoduchosti je krása, chodenie k psychológom no prosím môže byť, ak to niekomu pomôže, ak niekto potrebuje niečo také, no v živote často naozaj postačuje jednoduchý sedliacky rozum...čo by sa dialo, keby som zomrela???Keby som tu ja nebola a ostal by s deťmi len partner???
U nás sa veci začali meniť čo sa vzťahu s deťmi týka keď som sa vedome vzdala jeho dielu zodpovednosti za ne a pekne som mu ten jeho diel zodpovednosti s láskou podarovala a viem, že to obohatilo nielen život jeho synov, ale aj jeho život a v súčasnosti mnohé veci ktoré boli preňho také nezrealizovateľné už robí s úplnou samozrejmosťou a dokonca sa nebojí povedať, že má so svojimi synmi vzťah aký on so svojimi rodičmi nikdy nemal...
No u nás nikdy vo vzťahu nebola agresivita, skôr ten nezáujem, práca, práca, práca...
Klodik
nezaujem = pasivna agresivita = nasledok vnutorneho konfiktu medzi vedomim a podvedomim
Sebauvedomenie(precitenie+spracovanie svojich pocitov)= vyriesenie konfliktu= preprogramovanie myslenia a spravania
ano zuzka aj som mala chuť dodať, že ten nezáujem, je vlastne neprejavená agresivita...a vedel ju potom dať najavo dosť zraňujúcim spôsobom slovne...a tiež viem, že ex-ov odchod nebol odchod z vnútorného presvedčenia, ale bol útekom...v podstate pred samým sebou...ale to by boooolo na dlhooooo
klódik, podobne..práca,práca,práca, ja , ja, ja, práca , práca, práca....krédo : "ja chodím do roboty, zarábam peniaze"....to ja , ja, ja rozumej, že on a jeho potreby...nie ako že hádam sa medzi jeho prácu vtesnám ja, či naše, NAŠE deti. Náš rozhovor sa dennodenne točí iba okolo práce, objednala si, zavolala si, zaplatili? atď. Ano, žiaľ žijeme dobu, kedy sa treba riadne obracať ab ysa nejaká koruna zarobila, ale to nie je všetko....pre mňa, pre teba, pre mnoho iných žien, ale pre toho môjho je len práca tým naj v živote...žeby workoholik? neviem...tiež je tých dní keď je doma zúfalo málo, hoc niekedy si poviem ,radšej nech nie je doma...ale to tiež nie je dobré. Tak sa snažím ako viem, ktovie dokedy budem písať môj muž, a nie moj ex
hej náš syn raz napísal takú krásnu báseň o tatinkovi, niečo v takomto zmysle: tatinka svojho ja mám rád, zažil som s ním mnoho sránd....vždy si urobí na mňa čas, keď ozve sa mu v telefóne môj hlas...no má vždy toľko roboty, že z toho často vidí choboty ...takže asi tak...
naše deti vnímajú také veci, že aj mne občas kukadlá idú vyskočiť, čo všetko, vedia vidia
slavia, riesi sa tu tvoj muz. mne by sa viac pozdavalo, keby sa hladalo riesenie pre teba a deti. kazdy den cakate doma a je navarene? mensie dietko spava cez obed? co keby si len pockala syna, kym pride zo skoly, na obed zjete cosi odvcera (alebo sa navari na dva dni dopredu) a hned po skole sa pojde na plavaren. s takymi detvakmi ako mas to zvladnes sama, ruksak s gumenymi slapkami a uterakom si odnesu kazdy sam, po plavari byva hlad - date si pizzu a pridete domov o 16-17h. Neriesit muza, nech "sa riesi" sam, nevysvetlovat ze niekam pojdete, proste si to nenechat vyhovorit a uzit si. ved je to dospely clovek, zariadi sa ked pride domov. a mobil by som doma strcila do nabijacky, hadam nepojdes niekam s vybitym telefonom. so synom sa poucis aj neskor, mohol by to byt aj pre neho vitany relax. citala som aj "dys" clanok, kde prispievas, klobuk dolu!! a aj synak je skvely .
takze plavaren, niekedy u nas byva poobede detske kino - ale to vacsinou vikendy, obcas maju obchodne domy atrakcie a na dedinach okolo byvaju hody s jarmokmi, sportove podujatia - verejne korculovanie, prihlasit drobcicu na tanecnu a chodievat tam s nou. nie je nutne byt doma v pozore. u nas sa peniaze doma pouzivaju na to, aby sme si pekne zili a tesili sa. vidis, aspon mi to pripomenulo, chystam sa so synom do muzea jaskyniarov. budu vystavovat "len skaly", ale nikdy nevies, na co to dietko nebude moct prestat vyvalovat oci, co ho zaujme. drzte sa
No to by bola ohromná sranda, keby nás popoludní nenašiel doma, môj mobil doma...
nejdem si ani predstaviť čo by nasledovalo keby sme takí vyrelaxovaní došli domov toto sa mi moc nedá praktizovať, nakoľko keď dôjde z práce, väššinou ešte treba doriešiť chod firmičky čo má popri zamestaní, doobjednať ešte tovar, keď donesie nejakú objednávku, nu a objednávanie je ten môj diel práce vo firme. To by z kožky vyletel, keby že má objednávku a ja to neobjednám ale teším sa už na zimku, začne korčuľovanie a hurá na ľad a korčule v sobotu či nedeľu...paráda. Ja stará korčuľa lietajúca medzi kopou detí a pubertiakov, úžasný pocit Jáj dys...niekedy to je ozaj ťažké s náturou môjho drobca, ale zatiaľ som s ním zvládla všetko, tak dúfam, že zvládneme aj ďalej ďakujem
nehladaj ako to nejde, ale ako sa to da? ozaj ako objednavas? telefonicky? ci obiehas obchody? mail sa da napisat aj neskor
na zimu sa aj ja tesim, konecne zamrznu vsetky mlaky, co mame cestou do skolky , to bude ulava aj pre nohavice
každý dodávateľ má svoj systém a objednávam cez net, áno dá sa aj večer, v noci, hockedy,ale ide o to, že ak napr. potrebujem tovar na pondelok, musím objednať dnes do cca 17tej aby mi to došlo. Na mláky mám svetový vynález moja, gumáky a teraz sú super hitom nielen pre deti,ale aj pre mamičky, teda pre také mladunké ako si ty. Malá ich miluje, práve preto, že môže v nich prejsť obrovskú mláku ktorú majú v škôlke na dvore vidíš, musím vziať foťák nabudúce , odfotím ti malú v gumákoch v mláke
slavia,
hlasim sa na to pivko, sledujem, citam celu diskusiu, je tu dost podnetnych myslienok od viacerych dievcat.
Vychadza mi z toho, ze TY sa potrebujes oslobodit. Od nanosov vychovy, predsudkov,, strachu, zavislosti...
PRECO by si nemohol nachystat sam? PRECO by si mu mala tolerovat vulgarnosti a agresiu? PRECO by si nemohla byt mimo domu, ked sa vrati?
Co tvoja sloboda? Co dusevny pokoj tvojich deti?
Stale mi tak nejak beha po ume otazka, potvora jedna neodbytna... - naco ti je taky chlap?
Eva
paráda, 
tak na jar zorganizujem posedenie v altánku pre moje záhradkarky a naničmamky a celú zimu sa na to budem tešiť a budem premýšľať nad všetkými Tvojimi PREČO a NAČO Evka.
Taká tá Tvoja posledná otázka často napadá aj mne potvora to je, fakt ale zas, no to by som si aj tú umývačku potom musela napojiť sama no a mne ešte napadá, tiež často, taká veta : že on je dobrý chlap, ale pre inú ženu( prešla som teraz okolo telky a je tam zapnutý "farmár hľadá ženu" a tam behá po poli ženská, ktorej každé druhé slovo je prepísknuté a vedľa nej pobehuje jej predpokladám asi tak 10 ročná dcérka, tá ženská má slovník presne ako môj muž....strašné čosi. Zľahčujem teraz trošku,ale úsmev niekedy fakt nezaškodí. A ja mám pocit, žeby som asi skôr zvládla naštudovať teoriu relativity, ako premeniť tie teoretické odpovede na Tvoje otázky do praxe. 
zlata si, slavia, ze sa snazis to ponat tak s humorom, ale sama vidis, ze ta to neraz polozi na lopatky .
Ak nepoznas odpovede na tie prve tri otazky, tak by ti z toho mohla vyjst jasna odpoved na tu poslednu...
nuz, neviem veru, ci by som takto dokazala "zit"
Eva
Klasické každodenné odpoludnie, plné toho každodenného chaosu, keď môj drahý junior, piatačik, dieťa s ADHD a všelijakým dyskami k tomu, plne zamestnáva mňa naničmamu prípravou do školy,k tomu moja drahá 4,5 ročná princezná poskakujúca po dome sťa čerstvo vyliahnuté kozliatko a patrične k tomu pyštiace dožadujúce sa tiež mojej naničmamovskej pozornosti a k tomu, môj manžel, ležiaci nekonečne unavený z práce na gauči hľadiaci do televízora, snažiac sa ignorovať všetko čo sa okolo neho deje a za nič na svete sa nesnažiac zapojiť do tejto krásnej rodinnej idylky. A medzitým samozrejme, rýchlo odstaviť na sporáku už skoro prihorenú pečienku, vypnúť trúbu v ktorej sa pečú miny kroasanty, ktoré junior zbožňuje, a aha ešte som zabudla zavrieť dvierka na umývačke riadu, ako som do nej priebežne ukladala pozbieraný špnavý riad (prúser, ktorý rozčuľuje môjho muža)....no proste jedným slovom klasický chaos ktorý pozná asi každá z vás.
Tak som sa z toho chaosu konečne vymotala, deti sa navečerali a muž sa díval na telku ďalej s večerou na stole. V tom začala malá v kúpeľni podskakovať, že sa už ide kúpkať, a že chce barbinu, a koníkov a ja neviem čo, do toho mi malý začal ešte rozprávať, že musíme dokončiť dú z angličtiny(naša nočná mora) a ja nevediac koho skôr počúvať, som zvýšila hlas : " bože veď po jednom hovorte, Nika neskáč na tých dlaždičkách ublížiš si!" a do toho zareval môj muž :" vy ste vážne je...tý! nerevte ! " ( jeho bežný slovník, zakaždým sa mi dvíha adrenalín, ale väčšinou mu slušne poviem, že s týmito slovami nech ide do kravína, že ja si neželám aby mal taký slovník red deťmi ) márna moja snaha!.....ale ešte som to v tej chvíli nechala tak a zrazu rana! TRESK! jeho mobil ležal na podlahe v obývačke ako ho naštvane hodil! netuším, či chcel trafiť mňa, či umlčať deti, neporozumela som tomu gestu. Tak som sa s údivom pozrela na neho, potom sme si zo synom vymenili nechápavý pohľad. Ale s kľudom angličana som sa ho slušne opýtala : " to máme toľko peňazí, že môžeš rozbíjať o zem mobil? " a znechutene som odišla do pracovne,aby som sa vyhla ďaľším vetám ktré sa mi tlačili z pusy.Šla som to predýchať.
A v tom sa to stalo, z obývačky sa na moju adresu ozvalo : "Drž už konečne hubu!"
Dievčence moje, ja som sa neovládla, vyletela som ako namydlený blesk a z celej duše som sa na môjho muža vykričala, že si neželám aby sa on so mnou takto rozprával, že ja nie som dlážková handra po ktorej môže donekonečna šľapať!
Otočila som sa, šla do detskej za malým, dokončili sme úlohu z angličtiny, uložila som malú spinkať a teraz sedím pri pc, smutná, bezradná z toho ako som neovládla svoje emócie.
Nestalo sa to prvý krát, že vulgárne nadal mne, deťom. Je to skoro dennodenný scenar s malými obmenami. Ale dnes, som to nezvládla na celej čiare.......aj naničmama občas zlyhá