Mila Slavia,
dakujem za Tvoj prispevok! Aj ked reagujem dost neskor, mozno si to este precitas. Dakujem aj preto, lebo takto viem, ze nie som sama, co ma takyto problem s manzelom...
Presne viem o com pises, ako aj to, ze mnohe z dobre mienenych rad sa pri takomto type ludi (introvert) nedaju vobec praktizovat. Teda da sa este napriklad popisat manzelovi na papier ci citim, nakreslit, rozmiestnit po izbe, ci zapalit sviecky a navrhnut diskusiu. No z vlastnej skusenosti viem, ze to zostane bez odozvy - presne ako si pisala. Moj manzel tiez nechape preco by sme sa mali rozpravat a co zas chcem riesit. On ma vsetko vyriesene a svoje postoje nezmeni. No zial, mnohe su uplne nepravdive (napr. ze je moja vina ze sa ozenil, lebo to moja mamka chcela - no moja mamka mi viac krat povedala nech si najdem ineho .... ze ja mozem za to, ze odisiel z dobrej prace - pritom som bola proti, no povedala som si, ze ked mu to zakazem a bude nestastny, tak mi to bude vycitat.... a mnohe ine. v podstate mozem za vsetko - ak strati kluce, je to moja chyba, lebo som ho poslala vysypat kos... :) Okrem toho som nezodpovedna, lebo nas syn ked mal 6m dostal nadchu! Alebo ked sa ucil chodit a spadol, ze sa o neho nestaram atd atd...). Ale to ze maly ma vsetko, stale som s nim, staram sa o cely chod domacnosti, este aj jemu pomozem, je asi nic...
No dalo by sa toho popisat, no asi aj do zvlastnej temy.
Len som chcela, ze vdaka a viem ze mnohe rady nezaberaju a sama neviem, ako komunikovat s introvertom, ktory ma mnoho zraneni, no nechce o tom nic hovorit, nic s tym robit.
A tiez, ze pripadny rozchod s Tvojim manzelom by som nenazyvala UTEK, ale "ODCHOD SO VZTYCENOU HLAVOU". Ak sa nieco neda vydrzat, tak sa treba niekam presunut, odist inam. To nie je utek, to je zachovanie si vlastnej hodnoty, idendity, ako aj chcenie dat to najlepsie detom...
Asi si precitam nejaku literaturu - no neviem zatial aku.
Tak drz sa a vsetko dobre prajem!
Manda
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Klasické každodenné odpoludnie, plné toho každodenného chaosu, keď môj drahý junior, piatačik, dieťa s ADHD a všelijakým dyskami k tomu, plne zamestnáva mňa naničmamu prípravou do školy,k tomu moja drahá 4,5 ročná princezná poskakujúca po dome sťa čerstvo vyliahnuté kozliatko a patrične k tomu pyštiace dožadujúce sa tiež mojej naničmamovskej pozornosti a k tomu, môj manžel, ležiaci nekonečne unavený z práce na gauči hľadiaci do televízora, snažiac sa ignorovať všetko čo sa okolo neho deje a za nič na svete sa nesnažiac zapojiť do tejto krásnej rodinnej idylky. A medzitým samozrejme, rýchlo odstaviť na sporáku už skoro prihorenú pečienku, vypnúť trúbu v ktorej sa pečú miny kroasanty, ktoré junior zbožňuje, a aha ešte som zabudla zavrieť dvierka na umývačke riadu, ako som do nej priebežne ukladala pozbieraný špnavý riad (prúser, ktorý rozčuľuje môjho muža)....no proste jedným slovom klasický chaos ktorý pozná asi každá z vás.
Tak som sa z toho chaosu konečne vymotala, deti sa navečerali a muž sa díval na telku ďalej s večerou na stole. V tom začala malá v kúpeľni podskakovať, že sa už ide kúpkať, a že chce barbinu, a koníkov a ja neviem čo, do toho mi malý začal ešte rozprávať, že musíme dokončiť dú z angličtiny(naša nočná mora) a ja nevediac koho skôr počúvať, som zvýšila hlas : " bože veď po jednom hovorte, Nika neskáč na tých dlaždičkách ublížiš si!" a do toho zareval môj muž :" vy ste vážne je...tý! nerevte ! " ( jeho bežný slovník, zakaždým sa mi dvíha adrenalín, ale väčšinou mu slušne poviem, že s týmito slovami nech ide do kravína, že ja si neželám aby mal taký slovník red deťmi ) márna moja snaha!.....ale ešte som to v tej chvíli nechala tak a zrazu rana! TRESK! jeho mobil ležal na podlahe v obývačke ako ho naštvane hodil! netuším, či chcel trafiť mňa, či umlčať deti, neporozumela som tomu gestu. Tak som sa s údivom pozrela na neho, potom sme si zo synom vymenili nechápavý pohľad. Ale s kľudom angličana som sa ho slušne opýtala : " to máme toľko peňazí, že môžeš rozbíjať o zem mobil? " a znechutene som odišla do pracovne,aby som sa vyhla ďaľším vetám ktré sa mi tlačili z pusy.Šla som to predýchať.
A v tom sa to stalo, z obývačky sa na moju adresu ozvalo : "Drž už konečne hubu!"
Dievčence moje, ja som sa neovládla, vyletela som ako namydlený blesk a z celej duše som sa na môjho muža vykričala, že si neželám aby sa on so mnou takto rozprával, že ja nie som dlážková handra po ktorej môže donekonečna šľapať!
Otočila som sa, šla do detskej za malým, dokončili sme úlohu z angličtiny, uložila som malú spinkať a teraz sedím pri pc, smutná, bezradná z toho ako som neovládla svoje emócie.
Nestalo sa to prvý krát, že vulgárne nadal mne, deťom. Je to skoro dennodenný scenar s malými obmenami. Ale dnes, som to nezvládla na celej čiare.......aj naničmama občas zlyhá