Meno pre dieťatko

Jááj,, najhoršie s menami bolo pri mojej babke. Akékoľvek meno budúca mamička navrhla, babka mala vždy po ruke odstrašujúci príklad nositeľa daného mena No, babka tragédka

Sranda, zaujímavú myšlienku si mi vnukla s tým emnom prvej lásky... Minule mi spolužiačka zo ZDŠ spomínala, že našla svoj denníček z nejakej veľmi nízkej triedy 1-4. A tam vraj mala napísane, že dávala dohromady mňa s mojim frajerom. Presne rovnakého mena, ako má náš syn. Ja si to nepamätám, ale nakoľko sme mali takého spolužiaka, tak asi to je pravda. Dokonca si spomínam, ako sme raz išli autobusom od lekára, ešte sme nechodili do školy. A on so svojou mamou sedel pred nami. Asi som si to pre neičo zapamatala.

Rovnaké meno sa mi priplietlo do života ešte neikoľkokrát, dokonca aj niečo ako veľká nenaplnená láska. Na veľké šťastie, aj môj manžel má rovnaké meno Takže azujímavá zhoda náhod.

Alebo skôr jasna ukážka toho, že mi bolo od začiatku naznačované, čo je mojim osudom

A ja že už ideme vyberať meno pre tvoje dievčatko si ma sklamala.

Nuž verte alebo nie, ale ja verím že dieťatko si nesie meno sám a tak sa pohybujeme v určitých hraniciach s menami. Nie je náhoda že dieťa dostalo nie príliš pené meno po človeku ktorý bol pri pôrode v sanitke či niečo podobné a vtedy je to to najlepšie. Daša to dobré pomenovala že už tam niekde na začiatku nás sprevádza meno našho dieťaťa a vryje sa nám do pamäti, možno preto sa pripletú aj také lásky aj ked u mňa to nemohlo byť. Také mena predtým neboli. Ja som vlastne nemala pre chlapca meno pripravené ani raz.

Ked som prišla do Bystrice tak v prvý deň som počula ako mamina volala na dcérku Ajka, Ajka - tak veľmi sa mi to páčilo že to meno dostala moja druhá dcéra u ktorej som vedela že dostane to meno od sameho začiatku tehotenstva, no ona Ajku neakceptovala a tak bola a pre mňa navždy ostane Andrejka.

Pri staršej som chcela mať Tinku ale Kristinu volali Kikou čo sa mi hrozne nepáčila, lenže pri nej som pozerala aj iné mena ale zaujímavé že všetky na M - Milada a iné, zvláštne bolo to že som nevedela ktoré naozaj dám až ked prišli zapisovať som povedala Martina ale môj muž zrejme v zápale osláv svojej dcéry všetkým povedal že máme Mariannu, na toto meno som nemyslela, ale dostali ho moje dve netere ešte počas toho roku.

Ani moja staršia dcéra nechcela byť Tinou a tak je navždy Martinka pre mňa.

Som rada že sa mojim deťom ich mena páčia a sú s nimi spokojné.

Moje vnúčence majú mena ktoré mne osobne sa až tak veľmi nepáčia a ja by som také mena nedala, ale mne neprislúcha vyberať mena svojim vnúčatám a každé meno je odrazu pekné ak ľúbime to dietko.

Ja mám tiež silné meno - v strede "R"... ááále, chalanom som vyberala mená ja, manžel len pritakával alebo zamietol. Moje okolie si neviem prečo chvíľu myslelo, že najstarší dostane meno po mužovi - Róbert, ale mne sa to tak nepáči, keď to len zo zvyku treba dať. Takže najstaršiemu som dala meno Dominik- nejak intuitívne ma napadlo a nevolala sa tak ani moja prvá láska... to by bol z neho Martin určite. Takže si to musel syn priniesť so sebou... pritom som to meno v detstve nejak moc nemusela. Druhý syn je Patrik a to mi k staršiemu nejak viac "ladilo" a navyše sa mi zdalo také príjemné, ako znie... ak by bol dievčatko tak by bol Veronika. S tým sa mi spája veľmi ťažké obdobie, keď som pred ním o jedno vytúžené bábo prišla a ani cesta k druhému bábätku nebola prechádzkou... myslela som si, že prídem aj o neho. Jediné, na čo som sa spoliehala bola vrúcna modlitba a prosby a zdravé dieťatko... /a Veronika bola Ježiškova najmilšia, napĺňalo ma to pokojom a vierou v dobrý koniec/ a nakoniec sa narodil zdravý, silný chlap/ec/. Ale meno zostalo pre moju najmenšiu, ktorú sme nemali naplánovanú a naozaj som sa bála, ako to zvládneme... ako často hovorím, dve deti sme si naplánovali, tretie nám naplánoval najvyšší.

Takže cesta k menu dieťaťa má naozaj kľukatý tvar... sestra dala meno dcérke podľa nebohej svokry, ktorá sa jej nedožila - Juliana. Teta podľa pesničky P.Nagyho - Marcel. Druhého po svojom otcovi - Michal. Moja mama podľa herečky Cardinale - Klaudia, moja sestra. Moja kmotra podľa svojho priateľa - Karolína.A kamoška podľa toho, ako sa chcela volať ona - Monika. Tak teórií na  výber mena požehnane.

A inak Lenka sa mi vždy páčilo, že sa nedá povedať hnusne, len krásne Lenka  /málokto vravieval Lena/ a vždy som si predstavovala lienku . Ako dieťa som mala spolužiačku Henrietu a páčilo sa mi ako to znelo,dokonca aj skrátene Heňa, ale teraz by som tak dieťa asi nepomenovala. A ja som bola zo svojho mena strašne nešťastná ako malá... keď mi hovorievali Marienka, skoro som z kože vyskočila. Postupne som z toho vyrástla a meno sa mi zapáčilo... nejak som s ním stotožnená najviac.

Hej Margori v ktorej Bystrici si počula to meno Ajka ?

My sme vyberali podľa toho, ako sa hodí k priezvisku. Rozmýšľam, ale kým som neprišla na vš, tak žiadneho normálneho Martina som nepoznala. A tam už som bola zahľadená iným smerom. Aj tak tesne pred pôrodom (rodila som skôr) sme si ešte s mužom vymieňali sms o menách. Posledná voľba bola Martin alebo Marek, tak som vybrala. Keď sa mal narodiť druhý, nejako vnútorne som cítila, že by sa mal volať po svokrovi - Dominik. Manžel dlho odolával, bál sa reakcie sestier. Mali sme alternatívu Michal, ale nakoniec som si postavila hlavu a dobre som urobila, aj výzorom je junák na dedka   Keby bol dievčatko, tak je Mária - babky boli Márie, kamarátku som mala Máriu, volala som ju Marika.

Ja mám meno vďaka Kornovi a jeho pesničke Alebo by som bola vraj Klára, čo sa mi stále zdá lepšie. Tak ale postupne si zvykám, vravím si, že francúzske meno, tak snáď budem mať francúzsky šmrnc... Len keby ten Maupassant nepomenoval rovnako aj kurtizánu vo svojej poviedke.

jéj zaujímavá téma-ako tehotná som nikdy "tuho"nepremýšľala o menách lebo vtedy sme dopredu nevedeli čo to bude..tak pri prvom dieťatku v návele radosti a euforie neuveríte ale myslela som na svojho otca a starého otca(boli to úžasní chlapi-aj postavou ale hlavne povahou) preto som dala jeho meno zhodou okolnosti "dedičné"v mojej strane ale aj v manželovej teda svokra to "pokazila" lebo synovi mojmu manželovi dala iné meno..

pri druhom  som už tak nejako myslela na manžela(možno aby niekedy nežiarlil) tak meno po ňom..

a ked sa nám neplánovane zadarilo tretie tak to bolo tak akosi srdcom-meno na ktoré som nejako zvlášť nemyslela ale ked som malého uvidela tak hneď som vyhrkla -to bude Maťko...

priznám sa velmi ĺutujem že nemám Máriu..

Možno raz vnučka bude Mária..

Jaaj, mne sa celú moju mladosť veľmi páčilo meno Stanka. Mám silné podozrenie, že to bolo podľa Stanky z Gričskej čarodejnice :)  Potom som mala obdobie, keď sa mi veľmi páčilo a stále sa mi páči meno Anna. Lenže svokra sa tak volá a to som nejak si nebola istá. Chvíľu sme špekulovali nad Annamáriou (mária je zase moja mama). Manžel naopak presadzoval Máriaannu, respektíve Mariannu. Ale nakoniec nebolo treba :)

Pred rokmi som sa ešte nechala dosť ovplyvňovať rôznou numerológiou, astrológiou... Tak sme si pred narodením vybrali po 3 mená a dali vypočítať. Akurát pôrod bol predčasný a ja som ešte pred uspaním musela povedať meno. A výpočty prišli až večer :) Ani neviem, či som si ich ešte prečítala.

Ked so bola prvy krat tehotna, velmi som chcela chlapceka Petka. A vyslo to, mala som chlapca 

Peter bol aj moj svokor, ale to bola nahoda, mne sa to meno moc pacilo. Dedulko si myslel, ze je maly po nom , mal ho moc rad, moj svokor bol uzasny clovek, moc som ho mala rada 

Ked som cakala druhe babo, nejako som si vsugerovala, ze to bude dievcatko a maly Petko sa kazdemu chvalil, ze bude mat sestricku. Chcela som bud Janku alebo Moniku. No a narodil sa chlapcek. Meno pre chlapceka sme nemali vymyslene , tak prve dni v porodnici som ho volala drobcek a fakt som nevedela ake meno malickemu dam. Aby sa hodilo i k priezvisku a aby sa mi pacilo. Nakoniec rozhodol manzel, ze ak by mi to nevadilo, aby sa volal po nom. Mne to bolo uplne jedno, hlavne som sa tesila, ze nam krasne a zdrave babo. Tak druhy syn je Ronald po tatinovi , ale v nasom kalendari nie je. Zaujimave je, ze oslavuje meniny prave na Janu ( to svokra zistila vraj v nejakom anglickom ci akom kalendari je Ronald 21.8.)

Pamatam si, ze ked bol maly , tak mu v skolke a i v skole komolili meno a namiesto Ronald ho volali Roland. Dokonca i na futbale mal prezyvku Rolo, ale bral to na stastie s humorom.

Len sranda je ked sa niekto vola Ronald Ruzicka a este ako drobec ma problem s R 

Pamatam si aky bol roztomily, mohol mat tak nieco cez rok alebo dva roky a ked mal povedat ako sa vola , ze : Chonaldcho Chuchicha . Zlaty

S mojím mužom sme ešte len randili a už sme sa zhodli, že ak raz budeme mať dcéru, bude to Alžbetka. Keď som už bola tehotná, tak môj muž v návale lásky navrhol, aby sme, ak bude dievčatko, dali meno po mne - Evička. Mne sa moje meno páči, tak som súhlasila. Dnes, po rokoch, to samozrejme, nie je pravda, muž rád prehlasuje - žena si presadila svoje  .

Keď som čakala syna, tak som si automaticky myslela, že keď je dcéra po mne, syn bude po mužovi - Janíčko. Aj som to tak rozhlásila po rodine. Bola som asi 3-4 týždne pred pôrodom, keď môj muž v tescu medzi regálmi zahlásil - ženičko, keď teda bude chlapček, čo keby sa volal Samko? Samkoo? Kde si na to prišiel, kto sa tak volá? Nikto, mne sa to páči. Nuž, teda, prečo nie? Súhlasila som a dnes si to už ináč neviem predstaviť - náš Samuel, aj vlasy má ako biblický Samson... Sranda bola ale po jeho narodení, keď moja maminka celej rodine oznámila, že Janko je na svete. O pol hodinky, dementovala - nie Janko, ale Samko  . A kamoška si myslela, že som sa v popôrodnej eufórii preklepla a napísala som Samko namiesto Janko  . (Ak by nebol chlapček, ale dievčatko, tak by to bola tá Alžbetka  )

Ináč, po bývalej láske by som meno nedala. Meno to bolo síce krásne, ale bolesť, ktorá vo mne dodnes ostala, by mi to nedovolila. Vždy, keď to meno počujem, zabolí to... a je to už skoro 30 rokov...

Náš osud je ako tajný kód ukrytý v mene a priezvisku. Život každého človeka sa začína dňom, keď prvý raz uzrel svetlo sveta. Od toho okamihu má aj svoje meno, dar od rodičov. Mnohí dostali meno nevhodné, ktoré môže v sebe tajiť "jednoznačný chorobopis". Rodičia tak nevedomky odsúdili svoje dieťa na nepriaznivý osud. 

Veľmi nepriaznivé meno je Klára (obsahuje vibráciu č.7) - keby som mala tú moc, vyškrtla by som ho z kalendára. Podobne osudové  je aj meno Lenka - tiež obsahuje rizikovú 7. Toľko citácia z knihy Camily Karolinss MENO JE VÁŠ OSUD

Mala som byť Miriam, úradníčka na matrike nepripustila takúto verziu mena v roku môjho narodenia. O 5 rokov neskôr to už bolo možné, tak meno dostala moja mladšia sestra. Keďže rodičia mali toto meno vysnívané, na iné pripravení ani neboli, takže zostali zaskočení. Narodila som sa na vianoce, tak to bolo jasné.....vďakabohu, že mi nedali meno po neoblomnej úradníčke   Mať všetky sviatky v jeden deň sa dá prežiť 

O tejto knihe som netušila, keď som vyberala mená pre svoje deti. Prvorodený "musel" byť po tatkovi a dedovi, bolo to ich zbožné želanie a moje zaláskované celé JA vôbec nenamietalo. Z knihy som sa neskôr dočítala, že toto meno má priaznivú vibráciu. Dcéra mala byť Zorka alebo Frederika. Moje meno sa manželovi nepáčilo pre dcéru....pre mňa vraj dobré, ale pre dcéru ani náhodou. Trošku trafil moje ego a zabolelo to, tak som odignorovala jeho Zorku aj Frederiku (vraj ako dobre!) a tak som vybrala meno svätice (na to mi povedala, no čo už).....hodí sa k menu brata, ktorého nositeľom je tiež svätec. Obe mená detí majú  pomerne priaznivú vibráciu a tak sme im nevedomky nesťažili osud aj "nevhodným" menom.  

Čisto pre vlastnú zvedavosť si občas spočítavam mená a robím si vlastnú štatistiku, ako to numerologicky sedí. A ono to fakt sedí.  Možno by vyššie spomenuté Lenky či Klára mohli potvrdiť alebo vyvrátiť. Samozrejme, že do toho má čo hovoriť aj priezvisko. To buď vylepší alebo....no nič.....je to v každom prípade zaujímavé.

Ešte pre zaujímavosť, kto knihu nemá, karmicky zaťažené mená uvedené v knihe: Ingrid, Dominika, Kvetoslava, Gregor, Marián......

Ja som stále presvedčená o tom že vnímaví rodičia vycítia vibrácie okolo ich dietka, to je to čo chcú ti maličkí v brušku, lebo oni vedia svoje meno aj ked vraj nemusí mať len jednu podobu.

Evka trošku som sa zamyslela a marián mi príde naozaj ako ťažké meno a čo poznám okolo seba nositeľov sú to dosť zakomplexovaní jedinci ktorí majú pocit že im svet veľmi ubližuje.

No ja veľmi neverím na tie čísla ale ja skôr to vnímam na tom prevaľovaní po jazyku a možno je to jedno a to isté. No myslím že oveľa viac je nešťastných priezvisk ako mien, meno môžeme meniť  ale priezvisko je pevné a ja som vôbec nie prekvapená ak sa niekto rozhodne preťať ten začarovaný kruh a kašle na rod po meči a dá si iné meno. Poznám rodinu ktorá tak urobila.

Mne osobne sa páčia také klasické slovenské mená. A na veľkú škodu, sa teraz dávajú kadejaké nezmyselné mená z rôznych seriálov. Čo z toho bude dieťa v dospelosti mať. A ešte lepšie sú maminky, ktoré dajú deťom nie 2 ale rovno 3 mená.

Presne tak vobec nerozumiem zenam, ktore dajú detom meno napriklad z telenovely. Ja viem, ze to je zvacsa v mensinovych rodinach ale aj tak. Vsak dieta z toho bude mat nadosmrti len hanbu, ak si ho neda zmenit, ci?

Ja asi moc ulietavam na rozprávkach   kedysi bola rozprávka škriatok Dávid, a oni sa tak bozkávali nos o nos, a to sme často robili s jeho tatinom, tak preto...druhé meno má Vendelín po dedkovi (vtedy to bolo ako o tom strýkovi Rudolfovi)

Jakub vraj znamená druhorodený, a tretí Matej, pretože naša najkrajšia rozprávka Kubko a Maťko 

...

ale keď som mala 16rokov, tak som sa starala o jedno vietnamske dievčatko, a napísala som jej 7rozprávok, minulý týždeň som to čítala chalanom na dobrú noc, a sme sa smiali, bo tam bola princezná Vendelína, hlúpy Kubo a prstienkár Matej ...a to som vtedy ani netušila, či niekedy budem mať deti 

Tiež si myslím, že je správnejšie dieťaťu dať klasické slovenské meno. Určite nie nejaké seriálové mená.

Už od prvého sona, kde sa dalo vidieť pohlavie, mi vraveli že je to dievča.Tak nad chlapčenským som ani nerozmýšľala.Mala to byť Ester alebo Marianna.Dva týždne po termíne ma vzali do nemocnice a tam som bola každý deň na sone a stále ma utvrdzovali v tom že je to dievčatko...no rozhodla som sa pre MariannuMoc sa mi to meno páčilo...

A tu zrazu bác, narodil sa chalan keď sa pýtali na meno, prvé čo mi napadlo bolo Marek nejak som to z tej Marianny poskladalaAle musím povedať že mu to meno sadlo ako riť na šerbeľ

my sme prvému dieťaťu vyberali meno zodpovedne. Keďže sme už vedeli, že to bude dcéra, tak sme išli len po dievčenských menách. Moja predstava bola, že nesmie mať dátum menín blízko dátumu narodenia, lebo ja to mám tak a bola som s tým nespokojná ako dieťa, veľa darčekov naraz a potom dlho nič. Potom sa muselo hodiť k priezvisku a muselo sa nám páčiť a nesmelo byť po nikom s najbližšej rodiny - naši rodičia, my a naši súrodenci. Tak sme nakoniec spolu vybrali 4 mená a z nich si vybral to pravé môj manžel, keďže to mala byť dcéra. A dohodli sme sa, že pri synovi to bude rovnako, ale v opačnom garde, nakoniec meno vyberiem ja. Tak sme prišli do pôrodnice, ohlásili sme pôrodníkovi, že rodíme Zuzanku a keď nám vo finále oznámil, že vidí, že toto Zuzka nebude, nevedeli sme, či máme plakať od radosti, že máme zdravé dieťa alebo od smiechu, ako nás môj gynekológ niekoľko mesiacov motal s dievčatkom. Nakoniec som meno vybrala na pôrodnom stole ja, máme Tomáška a Zuzka sa nám narodila ako druhá v poradí. No a aby toho nebolo málo, keď bol manžel Tomáškovi na matrike vyzdvihnúť rodný list, tak sa ho pýtali, či meno Tomáš stále platí alebo ho chceme zmeniť, tak manžel aj rozmýšľal, že by sa mu na to už narodené dieťa hodilo aj meno Miško, ale nechal to tak a dohodli sme sa, že Miško bude náš druhý syn, ak by sme sa niekedy rozhodli pre tretie dieťa :-)

u nas to bolo tak, ze meno vyberal manžel. nechala som mu to lebo som videla ako k tomu vazne pristupje a bola som rada, ze som sa tak aj rozhodla a tak mame doma alexandru

To je velmi pekne obdobie ked sa mena vybraju. Ja nan tiez rada spominam. U nas vyberala cela rodina a potom sa losovalo, ked sme sa nevedeli rozhodnut :) No nerozumiem ak davaju maminky mena svojim detom podla telenoviel. To je hroza

My sme tiež vyberali celá rodina, chodili mi smsky neskoro večer s nápadmi na mená.Bolo to veľmi milé :)