Radšej idem do Klubu strelených

Ako áno, ako nie, dozrel čas kúpiť výbavu na tréning pre dievčatko.

Tak sme sa dohodli na stredu po škôlke, že vybehneme do centra a kúpime chrániče. Urobili sme si z toho taký sviatok, pýtala červené, tešila sa. Tak sme šli. Ešte po ceste sme sa bavili o tom, že v utorok večer pri stavebnej priemyslovke, keď sme šli o poldeviatej po tme a okolo bolo asi 6 autobusov a kukláči a ťažkoodenci a psovodi a zbrane a RZP a my so synom v šoku, že v škole je asi BOMBA! Prchať sa z tade nedalo, bo zápcha medzi busmi, ktoré boli v oboch smeroch, tak som vydala SOSpokyn, že keby čosi, nech štípne Terezu, že ak začne revať, tak nás v takú neskorú hodinu pustia prednostne. Terezka zostala v sebaobrane a preventívne spustila, že ona sa veru štípať nedá, tak sme mali o spievanie vystarané. Bolo mi treba vymýšľať!

V stredu, čudujsasvete, tá istá situácia. Akurát, že už bolo vidno. Tak sme sa tak presúvali pomedzi tie busy a čumeli, híkali, achkali a božekali, lebo policajná armáda nebola v pohotovosti, síce sa to váľalo kade sa dalo, ale dohromady také množstvo čiernej, zbraní, obuškov, vysokých vyšportovaných postáv (inak ak to šlo z našich daní, táto pohotovosť, tak sa nečudujem, že boli všetci spokojní a vysmiati ako rýdziky). No, sila!

Tak nejak sme sa dohodli, že nejdeme do nákupného centra, lebo ani boh tam nezaparkuje po pracovnej dobe, že si odparkujeme v centre a prejdeme kúsok do obchodu. Decká, jasné, odsúhlasili, že v pohode, maminka.

Idem si tak idem, kukám a čo tak? Voľné parkovacie miesta! Zázrak! Voľná ulica? Zázrak dva! Ani ďaleko šlapať netreba. Vystúpila som. Tak periférne som zazrela tri „lastovičky“ v prázdnej ulici, so žltomodrými šálmi, ale bolo mi to tak jedno, lebo každé deco malo nejaký akútny problém, na ktorý bolo treba odpovedať. Zrazu syna osvietilo, že: Maminka!!!!!!!!!!!!!!! Však dnes je futbalový kvalifikačný zápas na majstrovstvá sveta!
A ja: A čo, ako????? (však JA a futbal! No, jasné!)
Syn: No, preto tí fanúšikovia!
Ja: A ktorí?????
Syn: No, tí! Čo šli okolo nás, nevidíš tie šály?
Pozerám.

Pche, traja!

Ani ma nehne sa tým zaoberať.

Idem na tie chrániče, aj keby krompáče z neba padali. Decká najedené, v pohode, neprší, odparkovali sme, športovkyňa vytešená. Jednoducho jeden cieľ. IDEME!

No, a potom to začalo.

A tak sme vošli do niečoho takéhoto, ako vidíte na týchto fotkách.

Bosniaci boli „celkovo“ v pohode, akurát, že ich bolo moc. Na každom rohu polícia v plnej zbrojnej, doslova, ale tiež ako na tých fotkách, pohoda lesná. Byť niekde medzi týmito dvoma pólmi, keby to vrelo, no, čo budem hovoriť. Tak sme sa nejak pretlačili pre rukavice, lebo RUKAVICE, kúpili a idem sa pretlačiť na opačnú stranu. Po rohoch psovodi, na stenách vlajky, na zemi vlajky, ľudia vo vlajkách, šáloch, skandovalo to, trieskali, spievali.

A teraz si predstavte scénu ako z vojnového filmu. Ja strapatá, spotená, najmenšie som mala na rukách, bo revala ako tur, prostredná ma držala za opasok, a išla za mnou a tak poctivo držala, že som čakala, kedy mi spadnú gate a syn, sranda veliká, že maminka, ja idem do toho davu a zarevem: Slovenskoooooo!

Neopováž sa! Ak chceš kričať, tak krič Bosna i Hercegovina!
(sorry, baby, pud sebazáchovy , ale berte so s humorom)

A tak ma ten šteloval, čo všetko vyvedie a ja som sa čertila a Teri revala v náručí, obrovské slzy jej tiekli, sopeľ celý na mne a Sabi sa šuchtala za nami, držiac ma za ten opasok.
Obraz pre nezainteresovaného:
Strhaná matka, s vydesenými deťmi, jedno zúfalé z davu, nesie v náručí.

Celkovo to bolo o tom, že slečna Terezka videla policajné kone. Krásne! (a už sa rozjasnieva, že?) a tak spustila rev, lebo chcela pohladkať policajného koníka a ja som jej celý čas vysvetľovala, že koníky sú v práci, že nemajú voľno na hladkanie. Že majú bandáže na nohách, policajtky na chrbte, tak momentálne pracujú. A keďže sme nedovolili pohladkať koníka, tak sa revalo a trucovalo, tak musela na ruky a tak sme pomalinky šli k autu.

Celkovo to nebolo také nejaké strašné. Skôr som mala pocit, že zo všetkých ide pohoda. Ešte len sa chystali na zápas zgrupovali sa na ten pochod, pozerali si mesto, fotili sa, fotili si kone, vzduch tak vibroval z tej atmosféry, áno, to je pravda, gradoval. Taká pravá zdravá fanúšikovská atmosféra a to divadlo, čo človek očakáva a čo k tomu patrí. Ako mňa by nehlo sa niekam trepať a ešte si za to zaplatiť kvôli futbalu, ale takto to zažiť, mali sme možnosť. Doma sme sa dočítali.........že bolo vydané „varovanie“, o uzavretí ulíc! A že občania nemajú parkovať v centre, že hrozí zdemolovanie auta fanúšikmi.

A ja že, zázrak, prázdna ulica, prázdne parkovacie miesta, hurá! Tak mi treba . Auto celé, deti zdravé, mama šišnutá, ale v pohode a rukavice, rukavice máme, krásne červené, podpísané SABI!