vodičák

Ja mám strašnú fóbiu zo šoférovania. Závidím všetkým ženám ktoré majú odvahu si sadnúť za volant,ja radšej pôjdem pešo,alebo na bicykli,no dúfam,že raz ma niekto,alebo niečo donúti šoférovať a potom budem na seba hrdááá.

ja vodičák mám-povinne na strednej a teraz pomalilinky zbieram odvahu,ale ááááási sa nase...m a praštím do toho

no, ja som s jazdenim zacala povinne potom ako som na Vianoce dostala moju "nakupnu tasku" - malinkate auticko akurat vhodne na dve deti v autosedackach a nakup.
poviem ti, ze prve jazdy boli moja nocna mora. mala som take nervy, ze som sa klepala den pred nimi a este niekolko hodin po nich. a pocas jazdy spat som sa vyslovene tesila, kedy uz budem z toho auta vonku.
odvtedy jadzim sporadicky. uz som si v nasom meste otukala moje cesticky, takze sadam do auta aj s trochou odvahy.
dokonca mi minule hrozilo, ze budem musiet ist aj mimo okres. nejak som sa s tym zmierila, zeby som to po starych cestach aj zvladla. ale na dialnicu, tak tam by ma dostali iba odtahovkou. moje nervy koncia pri sedemdesiatke. patku som este nezaradila.
ale tiez mam zazitky, ze auto mi skocilo dopredu, lebo som si pri startovani nevyradila. poriadne som sa rozbehla a z dvojky som zase s kludom ladovej kralovnej supla jednotku (a vraj take daco sa podari len vzacne - myslela som, ze motor vyskoci von a pojde ma prefackat). ked nie su ciary na ceste, mam pri odbocovani dokonaly misung, kam sa pichnut, nech nezavadiam a zasadne sa v tej snahe urobit to dobre pichnem vzdy na figu...
ale skutocne je zasada jazdit. aj ked len na kratke trate na zaciatok. ale jazdit. to je ako bicykel. potrebujes prax.

No máš podobného muža, ako som mala ja otca... Muži jednoducho pri žene za volantom "preraďujú" na stresový mód a raz nevedia pochopiť, ako to, že nám to nejde. Nuž je to preto, lebo my sme od trinástich nejazdili so strýkom (kamarátom, otcom, susedom...) po vedľajších cestách. Nie že by sme nemali bunky na šoférovanie, iba nemáme prax a trpezlivosť mužov. Ja som začala povinne jazdiť so svojim otcom, hneď po tom, ako som si v 18-tich spravila vodičák (vtedy som za volantom sedela prvý krát a naozaj som ani netušila, čo je to spojka). Ďalší rok sa v mojom živote niesol v duchu stresov a plaču za volantom, niekedy ten krik z auta museli počuť aj 100 metrov za nami :) Ale výsledok? Najazdila som 10 000 km, spravila zopár prú...ov, na ktoré do smrti nezabudnem, ale jazdiť som sa naučila. A dokonca mám z toho aj radosť! Takže milé dámy, niekedy je ten krik asi nevyhnutný, len majte vždy na mysli, že vás dovedie k vytúženej slobode pohybu

to tak najprv - super napísané, pravdivý príbeh, neskutočne som sa zasmiala ....

Aj ja som mala zo šoférovania strach, ale jazdila som, brat stále hovoril, že keď si sadal do auta ku mne, tak si furt myslel, že to je jeho posledná jazda v živote

Viete ako som sa naučila jazdiť? Doslova ma do toho hodili, začala som pracovať v jednej agentúre, kde som dostala kľúče od auta, jeho polohu a zoznam miest, ktoré mám navštíviť.
Baby, ja som myslela, že sa pose...m
Ale sadla som, šla a tak som v priebehu 3 mesiacov prešla celé východné Slovensko (aj ten priblblý okruh v Poprade som zvládla - aj keď na mňa jeden trúbil a vrieskal - ale to len raz)

Potom sa vydala, nejako som nemala príležitosť stále jazdiť, zmenila som zamestnanie, a keď som otehotnela, prišla s tým aj nevysvetliteľná panika.
Odvtedy mám strašný strach sadnúť za volant, ale po pár sekundách jazdy to opadne a super sa mi šoféruje. Jazdím veľmi málo, priznám sa, manžel sa vraj o mňa bojí ...

A včera som navrhla manželovi, že by som v soboty, keď budem chodiť do školy, šla ja autom .... viete čo mi povedal? Radšej mi niekoho zaplatí, aby bol kľudnejší ....

Buď mi neverí, alebo sa o mňa bojí ....

M-ka

krásny a veselý blog

no ja by som si ten vodičak len chcela robiť,ale bojim sa pretože auto nemame zatial a nikdy v živote som nesedela za volantom (pardon len na vystave aut a to len sedela),oj ved by so nevedela možno ani naštartovať.....no ale ktovie zatial nad tym len uvažujem

aká stará? ja som si ho práve dnes priniesla ešte je teplý a to mám 37 a hned si mm sadol na sedadlo spolujazdca a vraj ideme domov,je to asi 18 km ale cez centrum trnavy,žiadny strach,panika sadla som za volant a išla ale hned som ho upozornila že nechcem nič počuť,žiadny komentár,a tak aj bolo,nebola to jazda na 1 ale domov som prišla a ešte som drahému v prvej dedine zastavila nech si dá

ja som si vodičák urobila hneď ako 18. ročná. vtedy mal môj otec skoro pevné nervy - a tak mi občas dovolil šoférovať. Nešlo my to zle, ale ja hovorím, že chlap na mieste spolujazdca dostáva hysterické záchvaty už len keď tam sadne. Nikdy som nemala žiadny problém ale aj tak sa mi stalo, že môj otec zatiahol ručnú brzdu počas jazdy - nezdalo sa mu že brzdím - musím podotknúť, že som brzdila.
Môj manžel zacvičuje vodičov u nich v práci, ale keď som za volant sadla ja, tak vždy to skončilo hádkou - lebo jeho poznámky, pomaly preraďuješ - klasajú ti otáčky, vytáčali mňa, a to že to počas jednej jazdy povedal niekoľko krát zase jeho ...
A tak som jazdila len sporadicky - vždy keď nebola iná možnosť - napr, keď zváral bez okuliarov a bolo ho treba zaviesť na pohotovosť, lebo oči nemohol ani otvoriť, nieto aby videl ...
Už som myslela že sa ani nedostanem k šoférovaniu, keď manželík ochorel /angína na niekoľko týždňov/ a jeho veta, tak si zober auto ma dostala - skoro som omdlela. Navela som zobrala auto a šla do roboty - podotknem že v nitrianskej premávke.
Takže jazdím bez problémov a zatiaľ bez nehody, ale bez manžela b aute, alebo, keď je unavaný a cestu prespí.
Netrevba sa báť šoférovať, ale lepšie je jazdiť sama, alebo so spolujazdkiňou ženou.

Pre mna totalne aktualna tema. Ja mam vodicak par tyzdnov, tiez nemam 18, ale o 10 viac. Zo zaciatku som mala velky strach, ale uz druha jazda bola v pohode. Dokonca som sa na ne tesila, aj ked z auta som vzdy vysla totalne spotena. Ale to mohlo byt aj 30kami vonku Instruktor bol super, dodal mi odvahu, ale ta je dnes asi vo hviezdach. Kupili sme auticko, na dlzku ma 4,5metra, takze ziadna skatulka. No a ja mam neskutocny strach soferovat, keby mal MM vedla tiez vsetky pedaly ako v autoskole, to by bolo. Tak som dnes po prvykrat v nom sedela, v piatok dalsia mini jazda a dufam, ze casom sa odvazim. Ta sloboda je skvela. Hlavne uz nebudeme musiet po autobusoch sa tahat, ked pojdeme 450km za rodicmi na vychod SK. No uvidime, ako to pojde. Dufam, ze prezijem ja aj chodci a okoliti soferi

Závidím všetkým ktoré našli odvahu šoférovat!Ja mám vodicák od roku 1996.Kým som mala v rodine vodicák iba ja,kúpila som si škodevecku 100(parádny voz).Bola som nútená šoférovat.Moja prvá jazda "novým autom"bola cez našu dedinku s mamou.Naštartujem,pridám..."Chod pomalšie!"..."Mami,ved idem 40.Budú si mysliet,ze mám poruchu."Ale zvládli sme to.
Casom si urobili vodicák aj otec a brat,tak to šoférovanie bolo u mna nie tak casté.
V rodine sa udiali zlé veci a to som uz nemala odvahu sadnút za volant.Dlhé roky.Az ked som spoznala môjho "nastávajúceho".Sem tam som si sadla za volant.A chválim ma,ako mi to šoférovanie ide.Asi chcel byt len milý a dotiahnut ma do manzelstva .Ked som sa vydala a po case šoférovala..."Co robíš?Ved takto nám to auto nevydrzí".Vzdala som to so slovami:
"Ked sa ti nepáci,tvoja smola.Ked niekde pôjdeme,nebudeš si môct dat ani pivo ani ziadny alkohol.Budeš šoférovat."...Ale to je len moja výhovorka.Ja mám stále strach zo šoférovania.A neviem ako nad tým vyhrat.

baby ja sofeerovanie milujem..ale nemaam rada velkee mestaa a hustee premaavky..preto napriilad v blave nejazdiim.. ale inak sofeerovanie mi robii dobre..v aute si vacsinou zresetujem hlavu...

Ja mám napriek "pokročilému" veku /39/tiež ešte vlažný letný šoferák, na začiatku roka by som všetkých vysmiala, že ja antimotorista telom a dušou neprekročím prah autoškoly, ale maminka mojej kolegyne poslala inštruktora za mnou do školy už aj s prihláškou, v tom šoku som mu to podpísala . Doma som si povedala, že ak nie teraz, tak nikdy a už som to mala zrátané. Inštruktor viac ako neurotický, pár návratov z autoškoly som oplakala , a to som za volantom nerobila žiadne evidentné hlúposti. Jeho výkriky typu: Prebohaaa, kde sú nohyyyy, Poďme s tým plynooooom, Už dvojkaaaaaaa, Ku brzdeeeeeeeee, ....my budú znieť v ušiach dosť dlho. V deň vydania šoferáku som už jazdila, zvykám si z citlivého benzíňáku na nafťák, takže zafixovaný jemný plyn pri rozbiehaní má občas na svedomí "skapanie" motora , ale jazdí sa mi celkom fajn, ani 80-tka mi už nepripadá žiadna rýchlosť. Ešte musím prekonať fóbiu z parkovania medzi autami, alebo na malom priestore s potrebou cúvania a možno bude aj zo mňa šoférka . Pred rokom sa mi o takom niečom ani nesnívalo.

pekne si to napisala a ten argument s fotkou na zaver nema chybu .

Som opacny exemplar - ja som sa takto trpezlivo prihovarala - az netrpezlivo jacala na mojho muza... Lebo u nas som bola instruktor ja a on si po 10-tich rokoch "spominal" na jazdenie. Boli sme cerstvi novomanzelia, on sa snazil rychlo do toho dostat, aby nestratil glanc milovaneho hrdinu a ja potvora som mu vyberala postupne vsetky najtazsie "vychytavky" v meste. Obstal a dnes sa hadame o to, ktory stastny bude soferovat a kto bude zabavat a pacifikovat deti .

aj ja šoferovanie milujem, je to pre mna relax, už od školy som sa vyživala a brazdila celé Slovensko......potom do toho prišiel môj manžel a dlho sme sa nevedeli dohodnut kto bude šoferovať, nakoniec som rezignovala......on šoferuje a ja pijem, dokonca svokor mal okruhle vyročie, velká oslava, navrhla som mojmu, je to tvoj otec vypi si s nim, nechcel, no čo ho zabijem? ostalo to zase na mne..

Mojim snom asi od 15. rokov bolo stať sa vodičkou autobusu. A pomaly som si za tým snom šla. Najprv vodičák na motorku, babka mi kúpila Simsona, na ktorom som prebrázdila pol Slovenska. Potom na strednej škole vodičák na traktor, keďže som študovala za agronómku, bolo to povinné. Ako sa mi hodil, keď som bola na nulťáckej aktivite! Všetci sa hrbili pre zbere papriky a ja som jazdila na traktore. Zistila som si, že ak chcem šoférovať autobus, musím najprv jazdiť nákladným autom 2 roky. Tak šup, šup do autoškoly a urobila som náklaďák, zarovno s tým som dostala vodičák aj na osobné auto bez jedinej jazdy na ňom. Šoférovanie si užívam, dáva mi pocit slobody,nezávislosti nemusím čakať kým príde manžel domov, aby ma niekam odviezol. Je fakt, že dnešná premávka je iná, ako pred 25 rokmi, keď som vodičák robila ja a tiež mám rešpekt, keď idem do BA, ale vždy si poviem, sú dva jazdné pruhy a vždy ma majú možnosť predbehnúť, ak sa im nepozdáva moja jazda.
Vodičkou autobusu som sa nestala, prišli manžel, deti a už to nebolo reálne, ale mala som známeho, ktorý bol dosť šialený na to, aby mi dal do ruky autobus, takže som na ňom prišla z okresného mesta pred náš dom. Nikdy mu túto láskavosť nezabudnem, lebo mi aspoň čiastočne splnil sen.
Pobádam každú ženu, ktorú poznám a má vodičák a nejazdí, aby nabrala odvahu. Viem, že chlapi frflú, asi to majú v génoch. Tak choďte samé. Pomaličky, podľa svojich možností a schopností, nikto nepadol učený z neba. V sobotu som bola sama s krpčekom doma a tak som si zmyslela ísť navštíviť spolužiačku, ktorú som nevidela 10 rokov. Sadla som do auta, malého do sedačky a už sme fujazdili. Je to super.

juj, moja tema ja mam vodicak 2 roky, ale zacala som jazdit az teraz. prestahovala som sa k priatelovi a musim dochadzat autickom do prace kazdy den 35 km tam a 35 km naspat. kazde rano som vystresovana, nejem a bozekujem, ze ako to vsetko zvladnem. prechadzam nitrou, kruhovym pod zoborom a jednymi semaformi a to je moja najvacsia mora-semafor. pretoze sa hrozne, ale hrozne zle pohynam vsetko chcem spravit rychlo a vysledok je presne opacny. sice mi to uz nezdochyna tak casto ako zo zaciatku, ale to zahucanie ked stupim na plyn ) dneska mi dokonca gumy zapistali, ked som vyrazala na zelenu som si myslela, ze po 3 mesiacoch pravidelneho jazdenia to bude ovela lepsie...ale ked musim, tak musim

...že nočná mora semafory... xi, to ja, "čerstvá držiteľka vodičáku v pokročilejšom veku" zas tvrdím, že semafory bol úžasný výmysel.

Lebo mi výrazne uľahčujú život na križovatkách (hlavná? vedľajšia? zľava? sprava?)

V autoškole som jazdila na fungl novom hyndai I30 a inštruktor povedal, že kto sa na ňom naučí jazdiť, všetky ostatné autá budú preňho malina.
Aj tak je.