Niekto zomrel......

Milé žienky,
dnes vás nepoteším.
Ale každému raz nastane deň, že sa mu začne zdať všetko akési nezmyselné....
Išla som domov od priateľa.Ako každý víkend. Dokonca takmer o takej istej dobe. Prosto periodicita. Prestupujem na Krížnej, lebo kvôli vandalom, výrastkom a ožranom sa obávam prestupovať na Trnavskom mýte....
Stojím, štuple v ušiach. Električkou, ktorá išla v protismere hrklo. Reku, čo hrkáš, keď si aj tak na zastávke ? Máš stáť, nie? Tak ma upútala.Spred nosa električky uskočila žena v stredných rokoch a išla ďalej,ani ju to nijako nevzrušilo. Len mňa začalo klepať, aj keď som bola naobliekaná ako cibuľa. Triasla som sa a žalúdok mi zovrelo.....
Električka ostala stáť. A za ňou ďalšia. Zastala, ľudia nastupujú, vystupujú. Ale ľudia v prvej električke akosi vstávajú. Pozerajú jeden po druhom, niečo si vravia.Električka začne blikať oboma smerovkami. Reku, ľudia, čo blbnete, menia sa asi vodiči, nie? Žena, šoférka, stojí a pije minerálku. Bolí ju hlava, alebo prečo si drží prsty na sluchách? A prečo vychádza vodič z druhej električky a s ním aj všetci ľudia? Klepe ma ešte viac. Prichádza moja električka, ale ja odmietam nastúpiť. Ešte aj vodič mojej električky sa zúčastnene kuká na protistojace vagóny. Ostávam sama na nástupišti, a štuple vyberám z uší.
Prichádza veľké, namodro blikajúce hebedo. Áno, sanitka. To už nevydržím a prechádzam na druhú stranu k ľuďom. Otázky sa miešajú s odpoveďami, dohadmi, nepočuť nič konkrétne. Obrátim sa na šoférku. Šoférky električiek majú vždy moje sympatie. Ešte aj v tme vidno aká je biela. Šofér sa ju snaží upokojiť. Dozvedám sa od nej len to, že ako zabrzdila, ľudia začali kričať, že niekto spadol zo sedadla na zem. Spojila sa s dispečingom, zatiaľ čo sa ľudia chlapa snažili kriesiť. Z električky vychádza saniťák. Všetci sa naňho obrátili s otázkou v očiach. Bolo ticho. Ticho v ktorom som počula klepať moje kosti. " Je s ním koniec " povedal. "Asi mŕtvica."
Od Krížnej je k pitevni kúsok. Ďalej už chlap nepocestuje. Tam je konečná, aj keď tam nevedú koľajnice električiek. Zatiaľ leží na špinavej zemi v električke a okolo neho sú saniťáci a lekár.
Vraj normálny, slušne vyzerajúci chlap. S taškou cez plece. Len vyzeral tak strašne unavene. Hlava mu poklimbávala.A potom spadol. Babky sú vďačným zdrojom informácii. Vezú sa v každej hodine električkou a vidia všetko.
Myslela som, že vyhodím na svetlo sveta večeru, ako sa mi zovrel žalúdok. Išla ďalšia moja električka, tak som sa doslova zvalila na sedadlo a triasla som sa ďalej. Nastupovali mladí veselí ludia, aj ľudia v strednom veku, aj veselí aj normálne sa tváriaci. Nevedeli nič. Dokonca ani električka ktorú sme stretli na Trnavskom mýte nevedela, čo sa deje na Krížnej. Ale dozvie sa to. Aké to je, keď sa veziete s mŕtvolou.... Keď neviete, že ten strašne unavený chlap vedľa vás nežije.... že nž nie je unavený....
Veľa ľudí zomiera. Hocikde. A nedá sa to nejako ovplyvniť. Ale niekto zomiera v električke. Len tak ticho, klesne mu hlava. Ani svojou smrťou nechce nikoho obťažovať. Ani si to ľudia nevšimnú. Že niekto zomrel....
Je pravda, že smrť nechodí po horách. Dnes večer stála v električke.....