Príbeh mamičky so 4 detičkami

Mozno si niektore z vas spomenu na tento blog:

http://www.nanicmama.sk/ja-zena/mamina-so-4-detickami-zbierka

Rozpraval som sa s tou mamickou (je to moja kamaratka), povedala ze
vsetkym dakuje, peniaze prisli vcas a pomoc bola ucinna, hlavne preto
ze bola rychla. Zaroven som jej navrhol moznost zverejnit jej pribeh,
ak ma o to zaujem.

Suhlasila a kedze nema internet ani PC, tak to napisala na papier
a ja som to sem prepisal.

Este dodam, ze je nezamestnana a vyucena kuchar-casnik a ked by
to bolo mozne, chcela by pracovat ako kuchar
na jednu zmenu - doobeda. Samozrejme v Banskej Stiavnici.
Ak by niekto o niecom vedel, kontaktujte ma prosim
na moj email: havranm030@gmail.com. A tu je uz slubeny pribeh.

Moj zivotny pribeh.

Pre tych, ktorych to zaujima. Vyrastla som vskutku v normalnej rodine.
Sice bez otca, ale s ludmi, ktorym na mne zalezalo.
Bola to moja mama a stara mama a moj o 3 roky starsi brat. Dalej to
boli strykovia, tety a ich deti. Skratka, normalne detstvo.
Po skonceni zakladnej skoly prisla ucnovka, no a potom zivot dospelaka.
Prva praca, prve stretnutia so zaujimavymi ludmi.

Mala som peknych 19, ked sa zacal odohravat vtedy pre mna pekny sen.
Spoznala som muza, ktory sa mi pacil, bol mily,
vesely, skratka normalny chalan. Ocividne som sa pacila aj ja jemu.
Pozval ma na diskoteku a ja som suhlasila. A tak to cele
zacalo. Chodili sme spolu, po nejakom case som sa k nemu nastahovala.
Prislo prve dieta a ja som bola stastna. Az raz.

Patko, tak sa vola moj najstarsi syn, mal 4 mesiace, jeho otec si
viac vypil a sposobil mu uraz, ktory vyzeral dost vazne.
Vdaka tomu bol mesiac v nemocnici a potom dalsieho pol roka injekcie
a lieky. Uz vtedy to bolo pre mna tazke. Medzi tym si jeho otec uzival
s milenkou a travil vecery v krcmach. Mozno si teraz mnohi povedia:
No a co, mala ho nechat a mali by pokoj.

Aj ja som nad tym uvazovala. No neslo to. Mala som ho stale rada a
verila som, ze sa zmeni. Postupom casu prisli na svet dalsie
dve deti, Tomasko a Davidko. No nic sa nezmenilo. Manzel pil stale
viac, vodil si domov pochybnych kamaratov a zo mna sa stala sluzka.
Varit, upratovat a obskakovat opiteho manzela bol moj kazdodenny stereotyp.

Najhorsie obdobie nastalo, ked umrela svokra, mimochodom tiez alkoholicka.
Manzel, nakolko bol na nu dost citovo naviazany,
zacal pit este viac. Nielen po krcmach, ale aj doma.
Sused predaval doma palenku, no a moj manzel bol jeho najlepsi zakaznik.
Urady boli v tomto smere bezmocne no a ja, zas som s troma detmi
nemala kam ist.

Nakoniec nastali u manzela vazne zdravotne problemy. Na odporucania lekarky, aby nechal alkohol alkoholom, a zacal zit normalny zivot, ved
ma predsa tri krasne deti, zenu, reagoval asi tak. To je predsa jeho
vec a jemu sa nemoze nic stat.

No stalo sa. S odstupom casu sa zacali prejavovat prve priznaky jeho choroby. Najprv epilepticky zachvat,
potom ochrnutie dolnych koncatin, po hospitalizacii na internom uplne ochrnutie, prestal komunikovat, museli ho krmit, prebalovat.
Bol ako male dieta. Diagnoza znela nador na mozgu, samozrejme zapricineny alkoholom. Po mesacnom umiestneni na ODCH v istej nemocnici bol prevezeny domov. To bolo 16. oktobra no a v noci 17. oktobra zomrel.

Teraz si niekto povie, no a co, su aj horsie pripady a nik sa nestazuje. Mozno ani ja nie. Mam predsa vdovske, deti maju sirotske, tak je nam dobre. Sme sami. No chalani potrebuju niekoho, s kym sa mozu zahrat na vojakov, zahrat si futbal, porozpravat sa s niekym o vazne muzskych problemoch.

Tak sa taky nasiel. Aspon sme si to mysleli. Bol to niekto, kto im rozumel, mal ich rad. Docasu. Po trojrocnej znamosti sa nam narodila dcerka Vaneska. Maly poklad, ktory zboznovali aj chalani, bola to ich mala sestra. No a jej otec? Chlapci zostali pankharti, debili a vsetko ostatne. Uz ho nezaujimali, nemal na nich cas. Dokonca ani pre svoju dceru. Zaujimali ho len nase peniaze. Platila som podnajom, detom skolu, skolku. No a samozrejme jeho dlhy.

Tak sme sa po troch rokoch rozisli. Teraz o Vanesku nejavi vobec zaujem,
a ja som ta zla, ktora ho nechala. Tohto casu ked pisem tieto vety je zas vo vykone trestu.

No a co dodat?

Snad iba tolko. Mozno raz budu aj moje deti stastne, mozno sa najde niekto,
kto ich bude mat rad nie kvoli peniazom, ale preto ake su, pre ne same.
AJ KED TO NIE SU ANJELI, ALE SU TO MOJE DETI.
Raz vyhrame boj o dedicstvo po ich otcovi, ktory sa taha uz uz dost
dlho a budeme moct aspon na chvilu zit lepsie.

Je to len skratka toho, co sme prezili, pretoze je toho ovela viac,
ale spominat ale spominat na to je este dost bolestive.
Hlavne ten koniec, ked vas opusti nieto, kto vas mal skutocne rad,
kto vam pomohol, vypocul, poradil.

Moje posledne slova patria mojej mame a starej mame, ktore tu uz nie su,
ale u mna a mojich deti budu zit stale.

DAKUJEME, ZE STE TU BOLI S NAMI.

(To dedicstvo lezi na stole u notara v Ziari nad Hronom a taha sa to
uz vyse 6 rokov ...)