Zuzi ďakujem za Tvoje slová
Napísala so ti na mail
..... nevera v našej spoločnosti.
reklama
reklama
No, milé dievčence, som si zas pekne počítal... O nevere... nevere v našej spoločnosti. O tom, čo je to nevera... Čo je to vlastne nevera? Ja by som sa opýtal inak: Čo je to vernosť? Aký je význam tohoto slova? Z väčšiny vašich príspevkov (všetka česť ojedinelým výnimkám) mi vyplýva, že dobrým synonymom pre vernosť by mohlo byť slovo klietka. Klietka, do ktorej zatvoríte svojho partnera a spolu s ním dobrovoľne aj seba. Vernosť, ktorá je týmto zamenená za vlastníctvo. Že mi partner patrí. Že mi patrí jeho duša, jeho telo, všetky jeho myšlienky. Najlepšie aj všetok jeho čas. Píšete, že nevera je zrada. Zrada vašej lásky. Z vašich slov je však v skutočnosti zrejmé, že nevera je pošliapanie vašej potreby byť jedinou. Byť výlučnou, najlepšou. Áno, takto chápaná nevera je zrada vašej lásky. Ale vašej lásky k sebe samej...
Želám vám všetkým krásny deň!
No, Robinson, mnoho žien skutočne chápe vernosť ako klietku pre partnera.
Je to však v tom, že je veľmi častý takýto scenár - žena partnerovi dôveruje, nekontroluje príchody a odchody, dôvody neprítomnosti pri rodinnom kozube, neoveruje, či je skutočne tam, kde povedal a tak podobne. A potom po čase zistí, že partner klamal, a to dlho a premyslene, že v skutočnosti nešiel za kolegom pomôcť mu s opravou auta, ale za kolegyňou a venovali sa iným aktivitám. A to je potom veľmi silné - pocit zrady, žiaľ, strata dôvery, sebavedomia, poníženie a vôbec... A tak, aby sa žene niečo podobné neprihodilo, mnohé preventívne kontrolujú a vyšetrujú a strážia... a vôbec si pritom neuvedomujú, že čím silnejšie partnera držia pri sebe, tým silnejšie sa snaží dostať "na slobodu"...
Áno, partner žene nepatrí, je so ženou dobrovoľne - a ženy by sa mali podľa toho chovať, nebrať ho ako svoje ďaľšie dieťa, ktoré treba vychovávať, strážiť a opatrovať.
Ale toto platí aj opačne. Ani žena nie je majetkom muža, nie je povinná byť mu sústavne k dispozícii a to vo všetkom, čo si muž zmyslí. Starostlivosť o deti a domácnosť síce ženy vykonávajú, ale tiež len preto, že chcú a nemá to byť mužom vyžadované a kontrolované a kritizované...Ale o tom sa moc nehovorí, čo?
georgina, ja som to tu už tuším kedysi písal, ako veľmi mi prekážajú názorové stereotypy zažité v našej kultúre. A to, že žena má byť domáca kvočka, slepo nasledujúca svojho manžela je takýmto stereotypom. Jedným z najodpornejších...
vies, robinson, myslim, ze vsetky tie, co sem pisali, vedia, ze vernost nie je gula na nohe, ktoru tam drahemu pripneme pred oltarom a klucik pre istotu prehltneme.
vernost je siroky pojem. jednej vadi, ze sa chlap vobec obzrie za mladou pipkou, dalsia s pokojom Apaca znasa, aj ked drahy na zabave tancuje s inou telo na telo a drzi ju pritom za zadok.
a len malicke percento zien splna tvoju definiciu, ze vernost je klietka, do ktorej si chcu draheho zavriet a az potom budu stastne.
a ze nevera je posliapanie sebalasky? Jasne, ze JE. Kto ma rad sam seba, ma aj sebadoveru a vie dat lasku a doveru aj inym. A ked ten dotycny tu doveru posliape, odkopne, tak tym zrani teba. ale nesud ani ty, ani Elin ludi preto, ze teraz placu, kricia, nadavaju, dozaduju sa cohosi, ani sami nevedia coho (trestu, zadostucinenia?). To vsetko je len na cas. A ten cas najprv musi prejst, az potom zase nadobudnu stratenu sebadoveru a tym doveru a znova sebalasku a zase su v normale. To my uz ale vacsinou nevidime, lebo na bolest potrebujes spolocnika, na radost si vystacis sam.
a nesud ani tych, ktori im odpisuju. casto si aj oni tym presli a ked naozaj pozorne citas, tak vidis, ze sice suhlasia s odsudenim nevery a nevernikov, ale zaroven davaju rady, ako sa tym popasovat, dalej nesudit, prijat to a ist dalej.
www.ribisska.sk robinson, aj ja to tak vidím ako ty. aj som to sem niekde napísala že ked chlap nema žiadny vztah, tak ide kamkolvek a kedykolvek a s kymkolvek. ma kamaratov a kamaratky. tak isto aj žena, kam,kedy a s kymkolvek... tiež ma kamaratov a kamaratky. a zrazu si najde niekoho on alebo ona. a zrazu zmena: on sa už kvoli nej nesmie stretavat s ludmi a hlavne ženami , s ktorymi sa poznal do vtedy a ona na oplatku tiež nemooože nič 
... naše ega a nedovera v seba sameho že či sme si dobre vybrali nam berie vietor z plachet slobodného života. snažime sa pokorit toho druheho aby nam vyplnal ten čas, ktory sme predtym vyplnani inými priatelmi a fungovalo to. davam si otázku že akým právom mi má ktokolvek na svete a hlavne ten človek čo mi tvrdí že ma miluje kázať a rozkazovat a selektovať mojich priatelov a priatelky, ked do vtedy kym som toho partnera nemala to tak roky fungovalo??? haaaaaaaaa??? myslím si že ked si verím, tak si verím koho som si vybrala. že mi nemože sedieť na chrbte ako batoh, lebo by som ho dlho neuniesla a naopak, ani ja jemu nemožem zaťažovať život a svet. a kto dokáže byť slobodný spolu a plne akceptovať potreby toho druhého, tak vyhral 
... potrebnosť, žiarlivosť a očakávania su ved viete už dááávno čo
ježin ribišška tak toto na mňa zapôsobilo dosť desivo-nikdy som nič podobné nezažila...ak to v nejakom vzťahu funguje až takto tak to je potom hrôza...Ja som mala "des" skôr z toho že manžel zanedbal kôli svojej práci kamarátov a aj kamarátky z detstva a občas som mu jemne dohovárala aby priateľstvá obnovil, že sú korením života...A keď som ja chcela a aj teraz chcem niekam vypadnúť vždy sa deťom povenuje...to je hrôza ak si niekto takto predstavuje vzťah- neviem si to ani predstaviť...
www.ribisska.sk klodik, tak to je potom super. tak potom je to o tvojom mužíkovi že ma nejake vplyvy z minula. môže na neho vplyvať aj pristup jeho rodičov ked bol maly čo sa sexuality týka. možno zažil veci, ktore si ani on sam neuvedomuje že ho brzdia v živote a že ma nejake " diery " a tie zapchava hladanim všelikde. tak jemu by pomohli rodinne konštalacie a pohyby duše aby pochopil čo a ako. si super, cmuk ribišška 
No mám zo svojho manžela pocit, že "je to v ňom"- myslím lásku a nehu ku mne, len sú tam nejaké bloky a on to nevie prejaviť...Možno som aj ja niečo zablokovala, alebo prispela k tomu tým, že moje reakcie boli síce úprimné, ale naňho proste asi príliš...Ale s tým sa musí vysporiadať sám...Naposledy po dosť náročnej komunikácii z neho vyliezlo, že on mi vlastne nechce ubližovať, ale necíti sa silný na to aby mi dal nádej...Ja ho fakt netlačím do niečoho čo nechce, ale na druhej strane cítim, že celkom nie je úprimný ani sám k sebe, že ho ťažia veci s ktorými si nevie poradiť, nevie ich zo seba dostať a potom môže pred sebou do nekonečna utekať a aj tak mu dobre nebude....Chcem ho trošku naviesť na cestu vlastného poznania a pochopenie...
www.ribisska.sk klodik, ako budeš vedieť že ho navadzaš na pre neho spravnu cestu? to neni tak jednoduche. ty nevieš čo on prežil ako dieťa. nevieš či ma kontakt s radostou. ak ho nemá, nevieš kedy ho stratil. to neni tak jednoduché, ale viem že sa to dá. len na to treba človeka, ktorý vie o čom toto všetko je. 
ale je to krásne že to pre neho chceš urobiť. len aby ste sa trošička nezamotkali. cmuk, toto si pozri a prečítaj. potom pochopíš prečo som ti toto napísala http://www.rodinnekonstelace.cz/
No ribišška nebudem teraz dupať a hovoriť, že veď ja to viem...Ale zažili sme to porozumenie, bolo to našou súčasťou...Takže verím tomu že sa to dá opäť...Myslím že viem isté "veci" vycítiť a pochopiť...len mne sa to doteraz moc nechcelo, pretože som si vravela nech si to hľadá s tou druhou, nech mu to dá tá druhá, keď im to tak super klape...Ale došlo mi, že to je inak...došlo mi, že ak som mu raz dokázala ukazovať cestu ktorou kráčal rád a mal z toho radosť, pocit oslobodenia, tak sa to dá znova...A samozrejme že to nie je len o tom že ja jemu budem cestu ukazovať...to fungovalo aj naopak, aj to funguje a aj bude fungovať- je to vzájomné...Len ma fakt štvalo, že sa medzi nás votrel niekto kto asi ani nemal príliš veľa "vedomostí" o tom ako to je...
www.ribisska.sk klodik, všetko so všetkym suvisi. nič neni nahodne. všetko je naša skuška. všetko je dar a všetky skušky nas posuvaju dalej, alebo po nich zostavame na mieste. oni mohli mať karmu v minulom živote. a aj ty si tam mohla byť. všetko je to vec vyššieho zámeru. a s tým nič na vedomej urovni neurobíš. to čo ťa trapi robí tvoja hlava a myšlienky a porovnavanie sa s davom. ale to čo cítiš ty sama a každý človek sám sa s davom nikdy nebude zhodovať. preto to bolí. http://osho.tady.info/osho/promluvy/ preluskaj si to. s laskou ribisska
áno oni mohli byť spojení karmou, ale tak isto aj my dvaja...Nemyslím si že je to o dave a o nejakej mojej snahe ísť proti karme, či prispôsobiť sa davu...V tomto sme mali s manželom už dávnejšie jasno, nie sme tie typy ktoré robia niečo preto lebo to dav očakáva...ba skôr sme obaja schopní robiť veci ktoré sú dosť proti spôsobu myslenia davu a pritom si človek vlastne narobí ešte kopu ďalších problémov...Mne je ťažko o tom písať tak aby som to vysvetlila...Čas ukáže...Viem čo cítim...ale to nie sú túžby, nie sú to potreby...
A tak ma ešte napadlo ribišška napísať to akoby z druhej strany. Čo ak nám dvom s manželom je proste karmicky dané, že máme byť spolu...a bolo to super, bolo to naplnené...Potom prišiel každodenný život, množstvo problémov, ktoré sa hromadili...a celé to vyústilo až do psychickej nevery...A proste sú jedinci ktorý majú psychiku nastavenú tak, že takéto veci vnímajú príliš intenzívne, príliš citlivo...Radšej zabuchnú za sebou dvere, obrnia sa nechcením, necítením, nemyslením na to len aby sa im to v pocitoch nevracalo...a potom naplň tú karmu ktorú máš, keď sa jej proste tak veľmi brániš, pretože máš pocit, že tak to nemôže byť veď tuto som sa sklamal- sklamala. Vlastne to môže byť aj presne takto- naopak...Tie "prihlúple" očakávania to môže byť aj pocit zrady, nevôľa to prekonať, nevôľa odovzdať sa tomu čo má byť, čo má prísť...Tak toto asi najviac konečne vystihuje to ako to cítim, vnímam...
(brokenheart)
Klodik tak s týmto mam problem aj ja a neviem ako to mam zlúčiť do kopy.
Ked poviem pravdu mam s toho výčitky svedomia že zanedbavam kamaratov ale to asi vyplýva zo situacie aka je doma.
Proste neviem to nejako zlúčiť
No robinson ale si nám to tu nandal...Aj som sa mierne zasmiala...Myslím si že každá žena prirodzene túži byť tou jedinou, najlepšou...a myslím že aj každý normálny chlap túži byť tým jediným, najlepším...určite sa to prirodzene deje vtedy keď sa dvaja milujú...nehovorím tu o priestore na kamarátov a pod...hovorím o pocite jedinečnosti a pocite že tí dvaja sa našli...Ak jeden z partnerov toho druhého okašle tak potom je celkom prirodzené ak ten kto stráca možno kričí, bojuje, vrieska, plače...Veď plačeme aj keď stratíme zdravie, plačeme a hneváme sa keď nam niekto ublíži, plačeme, alebo sa hneváme ak nám niekto blízky umrel,dokonca pri smrti blízkeho človeka sa môžme dostať do stavu kedy sme si schopný nahovoriť, že to hádam nie je pravda, že ten nám blízky človek sa tu znova objaví...Nemyslím si že to je o láske k sebe samému...Myslím že je to o bolesti a o schopnosti sa v živote s bolesťou vyrovnávať... Niekto sa s bolesťou vyrovnáva ľahšie, iný ťažšie...Niekto plače, iný vrieska, ďalší sa v krčme spije do nemoty, niekto v zúfalstve siahne po inej droge, niekto vyhľadáva spoločnosť, niekto samotu, niekto sa potrebuje vyrozprávať a niekto všetko dusí v sebe...
Neviem teda či som taká samoĺúba, ale keď mi zomrela mamina straaašne mi chýbala- nenormálne- ona bola jeden z dvoch ľudí ktorí ma chápali. Vedela som že pred ňou môžem plakať, smiať sa , byť sama sebou...vtedy som dva mesiace nikam z domu nechodila, plakala som ráno, na obed, večer...bolo mi strašne smutno- no možno som len bola samoľúba, pretože takéto pocity som mala aj vtedy keď mi manžel povedal, že ľúbi inú ženu...vedela som, že už nebudú tie krásne intímne chvíle, kedy povieš veci ktoré ťa ťažia na duši, už sa k nemu nepritúlim a nepoviem, že zlatíčko mal si pravdu, keď si mi hovoril to, či ono...Cítila som bolesť lebo mi odchádzal človek ktorý bol tým druhým ktorý mi rozumel a ktorému som rozumela ja...cítila som bolesť- ˇo ale vlastne asi som len bola zaľúbená sama do seba...
Tak to ma teda vlastne nikdy nenapadlo, že to nebol smútok zo straty, ale smútok zo samoĺúbosti...Hm vlastne sa asi musím zamyslieť sama nad sebou, že vlastne ako budem menej a menej mať rada samú seba, tak vlastne slobodnejšie sa budem správať k svojmu partnerovi...A keď už vlastne ani nebudem mať rada samú seba tak potom vlastne už ani nikto pri mne nemusí byť, môže odísť a hurááááááá sloboda volááááááá
pekny sarkazmus z toho srsi .
No presne tak som to lilly myslela...Všetko môže byť nadnesené...keď chceme...Myslím, že chlapi- jasné že aj ženy sa niekedy tak radi správajú...miesto toho aby si priznali, že niekoho ranili tak argumentujú tým, že im nedoprajeme slobodu a chceme ich držať v klietke...
Naposledy som mala s manželom asi takýto dialóg: hovorím mu- prečo keď sa chceš rozviesť sa vlastne o nás takto stále staráš? Nemohol by si sa radšej na mňa vykašľať- vieš ľahšie by sa mi zabúdalo...Manžel mi na to hovorí: a kde sa podelo tvoje priateľstvo?Kde sa podel tvoj optimizmus? Hm- takže ja strácam optimizmus, ja nie som priateľská...Len preto lebo sa ma to jednoducho dotýka, preto lebo možno keby bol fakt hnusný tak by som ľahšie zabudla...A tak mu hovorím a tvoja láska sa podela kam? A on len s ľahkosťou povedal, že to teda nevie kam sa podela. No a bola som vybavená...Hej ja mám byť silná- to je fajn, mňa sa nemá nič dotknúť, zachovať si priateľstvo aj po rozvode, aj keď ma to bolí- to by sa mu páčilo, to by bolo fajn...ale keď ja prejavím že sa mi niečo nepáči to už sa ja divne správam, to už som ja tá ktorá nedrží slovo...No našťastie mi nechýba nadhľad a zmysel pre humor takže som tento rozhovor zvládla s istým nadhľadom...
ten, kto bol neverny, by casto chcel (ked uz sa z toho ako tak dostal), aby sa najlepsie na to zabudlo a slo dalej, ako by sa nic nestalo. niest pocit zodpovednosti za to poklznutie, je dost narocne.
ale lasku, ani priatelstvo si nevynutis. Jeden ho musi chciet dat, ten druhy si ho musi zasluzit.
Keby podrazil najlepsieho kamosa, tiez to asi nevyspravi tym, ze ho potlapka po pleci: sorry, kamos, co bolo to bolo. budme dalej kamosi.
Ty mu mozes priatelstvo dat, on ho nema pravo vyzadovat. On ma povinnost ti dat cas, nez mu ho sama dobrovolne a z plneho srdca venujes. ak on naozaj stoji.
ale mala si mu povedat, ze tvoje priatelstvo a optimizmus sa podeli presne tam, kde jeho laska, tak to asi bude vediet pochopit. 
Ja som manželovi povedala, že som síce stále optimista, ale preliečený...A optimizmu som nikdy nemala na rozdávanie...tak ako on ranil a bol tým sám zaskočený, tak som tým zaskočená bola aj ja a toho optimizmu bolo asi toľko aby mne dovoľoval prežiť...
Názory na neveru su rozdielne a to hlavne závisi od toho, či tým či už niekto prešiel alebo nie. Lahko sa rozpráva a radí tomu, kto také niečo nezažil. To keby ste počuli moje názory na neveru pred pol rokom a teraz tak je to sto a jedna. Prejsť týmto všetkým je velmi zložite a myslím že to nie je o tom držaní v zlatej klietke, ani o samolubosti. No tieto pocity kým človek nezažije a neprejde nimi tak ťažko určité veci pochopí. Či už ten vzťah pokačuje, alebo nie vždy je tu tá bolesť, a tie hrozne myšlienky. Aj ked sa žena rozhodne to skončiť, je rozvod a to je bolavá záležitosť a ked zostane tiež to boli. Nikdy to nie je jednoduche. Poznám muža ktorý mal od ženy uplnu volnosť a podviedol ju, poznám muža ktorého žena držala "na obojku" a tiež podviedol, preto si myslím že to je rôzne, aj vzťahy su rôzne. Každá sitácia je ina.
Klodik ja nechápem prečo sa chce tvoj muž rozviezť s tebou? Ved ste tým už prešli, nie? A tá kolegyna si písala že je tehotná nie? Tak potom kde je problém?
No asi v ňom zuzi...je ten problém...To nie je týpek čo sa zatvári jeeej tak ma tu máš- urobil som blbosť, ale ty mi prepáčiš...Nie nie nie takýto suverén on nie je...jeho to snaď bolí viac ako mňa...On cíti asi viac že ranil ako ja...Musí sa s tým proste vyrovnať a až potom môže s radosťou fungovať vo vzťahu- to si myslím ja...Je to dosť ťažko vysvetľovať...Veď uvidíme čo a ako bude...Mňa moja intuícia už dávno nesklamala, takže verím tomu čo cítim...
Klódik, úvod tvojej odpovede na môj príspevok je príznačný. Príznačný pre našu kultúru, v ktorej je potreba vzájomného boja a súťaže tak hlboko zakorenená. Chceme byť najlepší, najsilneší, najmúdrejší. Jediní. Výluční. Ale ja som nikomu nič nandávať nechcel. Len som chcel odlíšiť lásku od samoľúbosti. Chcel som napísať, že tú bolesť spôsobuje zranené ego. A je zbytočné to baliť do rečičiek o zrade lásky. Láska nie je výmenný obchod. Nie je to boj, nie je to súťaž. O tom som hlboko presvedčený. Sledujem už celé mesiace, ako sa trápiš. Ako sa vŕtaš v tej svojej rane a ona sa nehojí. A ja si myslím, že pokiaľ sa neoslobodíš od potreby byť najlepšou - jedinou, nič sa nezmení. Aj keby sa k tebe vrátil, už sa budeš navždy báť, že raz zas prestaneš byť výlučnou. Bude ťa to strašiť a zväzovať do konca života. Viem, je to veľmi ťažké, pripustiť si, že pre svojho partnera nie som výlučný. Že mu ktosi môže dávať, čo mu nie som schopný dať ja. Že mu v istej chvíli môže dávať dokonca viac. Že to nie je dôvod, aby som partnera opúšťal, či odháňal. Že ten, kto mu to dáva, nie je môj nepriateľ. Možno to nie je cesta pre každého, neviem. Ale dá sa to. A ver mi, že ten mier, ktorý ti zaplaví dušu, ak prestaneš zväzovať svoju lásku sebeckými potrebami, za to stojí.
No robinson asi si to celkom nepochopil...Už nikdy sa nebudem báť...zrejme sleduješ len to čo osloví teba, keď si si vycucol z toho len toto...Viem aký mier ma zaplavil v dušičke...nemyslím si že ak som raz pochybovala o sebe, o svojom partnerovi, že už nikdy nebudem sebe a svojmu partnerovi dôverovať...Ak si chceš utvoriť ucelený obraz a vyjadrovať sa tak si skús prečítať viac mojich príspevkov a viac pochopíš....milujem svojho partnera, milujem seba pretože je to krásne, je to mier, je to naplnenie...A že sa pýtam a hľadám odpovede na svoje otázky je úplne prirodzené, lebo chcem pochopiť...pretože ten kto len miluje bez toho aby "pochopil" tak nemiluje ozajstne - to je len slepá odovzdanosť...Moja reakcia na tebe nebola o stereotypoch...ja som zas len chcela uviesť iný pohľad na vec...Pretože teraz neviem či si ty pochopil čo som napísala ja...Ale to je asi jedno, že?
A ešte chcem povedať že som vďačná za prežitú bolesť.Pretože tá bolesť, to poznanie mi dáva zároveň aj hlboké pochopenie. Je to pochopenie a premostenie medzi ľuďmi, priateľmi ktorý potrebujú radu, pomoc a ja sa viem lepšie vcítiť do ich pocitov...Neuletela som kamsi do výšin a keď mi kamarátka hovorí o manželovaj nevere dokážem jej bolesť precítiť a pochopiť oveľa viac ako len sa kdesi z diaľky na ňu dívať a tváriť sa a hovoriť jej o tom, že láska nie je o vlastnení toho druhého a pod...Aj keď to "vyššie poznanie" je krásne, je to povznášajúce, ale zároveň keď sa tam človek dostane a nie je pevne nohami na zemi tak sa mu bežný ľudia so svojimi bežnými bolesťami zdajú strááááášne vzdialení...Taká vzdialená sa mi zdala aj tvoja odpoveď robinson...Pre mňa je krásne a dôležité v živote to aby som pri svojich blízkych stála, aby som nebola kdesi vo výšinách kde sa mi už ich problémy budú zdať "detinské", kde si budem vravieť ako sa môžeš trápiť tým a tým, keď je to predsa takto...Vieš robinson bola som tá ktorá manželovi povedala, že môže ísť za svojou láskou, bola som tá ktorá povedala jeho priateľke nech neplače, nech sa netrápi pre samotnú lásku, pretože tá sama o sebe predsa nie je zlá...Ale musela som zísť a zostúpiť z výšin a pristáť prudko na zemi, pretože nemôžeš hľadieť na to čo sa okolo deje odkiaľsi z výšky kým ty máš nadhľad a iná osoba si užíva to čo si si ty odriekal...A vôbec tým nemyslím na lásku a vzťahy a dávanie niečoho čo iný nedokáže dať...Do reality ma vrátili také veci, že to že firma prosperovala bolo aj vďaka tomu, že sme si obaja s manželom veľa odriekali a zrazu prišla iná osoba ktorá ho možno milovala, to som bola schopná pochopiť, ale pomaličky si nárokovala na materiálne veci ktoré som si ja odriekala v prospech firmy aby to tam šľapalo...No a tak som postupne začala nevôľu dávať najavo a manžel si to vysvetľoval spôsobom že vrieskam kôli tomu že obmedzujem jeho slobodu...Myslím že nie som ani blbá, ani sebec ak mi vadilo, že nemám na víkend auto keď si potrebujem nakúpiť a pritom stálo pred dotyčnej panelákom, alebo že ja som vláčila nákupy, pre deti do škôlky som chodila autobusom a dotyčná si pohodlne odbehla pre dieťa do škôlky na našom aute...a kopu takých maličkostí kde sa mi fakt nechcelo povznášať sa do výšin a potláčať svoje ego ...Tu tak moje ego nenormálne narástlo, až som sa nepoznávala...A nech mi nikto nevraví že ja som si to mala oželieť, odtrhnúť od huby len pre dobro blížneho svojho, aby sa dotyčná mohla mať tak dobre, ako ja...len preto lebo ju môj manžel ľúbil...a to som dokonca schopná pochopiť aj to že s tým čo človek dosiahol sa veľmi rád podelí s inými ľuďmi,ale rovnako má právo povedať aj nedám, neposkytnem, chcem pre seba...Vo vzťahoch dvoch ľudí a pri obmedzovaní toho druhého môže ísť aj o takéto obyčajné veci, môže ísť aj o to že človeka sa fakt napríklad dotkne ak oželieš veľa aby si niečo dosiahol a potom vidíš ako si to užíva niekto iný...Neviem prečo ukracovať seba, vlastné deti, len preto aby druhému bolo dobre, aby si to užil niekto kto sa o to nepričinil a má možnosti a schopnosti si to zabezpečiť sám, len má pocit že v mene lásky si môže nárokovať aj na to o čo sa nepričil- nepričinila...Vzťahy sú aj takto komplikované...A v manželstve sa už vôbec nedá jednoznačne oddeliť láska od bežných pozemských starostí a radostí...Uf ale som sa vykecala...
No, netvrdím, že som čítal všetky tvoje príspevky, odkedy sledujem túto stránku. Bohužiaľ, toľko času nemám. Ale myslím, že veľa. Dosť veľa na to, aby som vyslovil názor. Názor na to, čo by ti mohlo pomôcť. Ja, samozrejme, nemám patent na rozum. A moja cesta nie je, zrejme, pre každého. Ja som nepísal, že tvoja reakcia bola o stereotypoch. Len, že odráža to, čo je v tejto spoločnosti dominantné. Súťaživosť, rivalitu vo všetkých oblastiach. Citujem tvoj príspevok: "Myslím si že každá žena prirodzene túži byť tou jedinou, najlepšou...a myslím že aj každý normálny chlap túži byť tým jediným, najlepším...určite sa to prirodzene deje vtedy keď sa dvaja milujú." Ja to už takto necítim, nepotrebujem. A oslobodilo ma to. Tak, že som si to predtým ani nedokázal predstaviť. Odpusť, ale tvoje príspevky ma o mieri v tvojej duši veľmi nepresvedčili. Možno som ich nepochopil, neviem. Niekedy je ťažko napísať, čo človek presne cíti. A ešte ťažšie je cudziemu človeku to z napísaného pochopiť. Nemal som v úmysle povýšiť svoju pravdu nad tvoju. Len ti naznačiť možné riešenie. Ale, je to tvoj život. Ty sama si to musíš vyriešiť. Želám ti veľa šťastia.
To je len a len o pochopení...Túžba byť jedinou a najlepšou, jediným a najlepším sa dá pochopiť rôznymi spôsobmi...a má to samozrejme svoje hranice...Nemyslím si že si to pochopil robinson tak ako som to myslela.../nepoznám vo svojom okolí muža ani ženu ktorej by robilo dobre ak by počúvala od partnera ľúbim ťa, ale ľúbim aj Betu, Zuzu, či Jana, Milana, a môžme si podeliť aj majetok, a podeľme si medzi sebou aj deti, veď spravodlivo medzi všetkých ku komu mám nejaký cit... /A s tou rivalitou a súťaživosťou si bol veľmi blízko...je to vo mne lebo mi došlo že aj to je potrebné...Veľmi dlho som bola taký mierumilovný človiečik, ktorý sa každého snažil pochopiť...až som sa raz zobudila a zistila som že to je mier a túžba po miery ktorú má človek v sebe, ale život- bežný život pulzuje úplne inak...A je to o rovnováhe ako ju človek dokáže nájsť medzi tým čo má vo svojom vnútri a tým ako to beží navonok...Celý život som obklopená citlivými, ba skôr precitlivenými ľuďmi ktorí majú problém pochopiť ako to beží vo "svete" a nielen v rámci ich vnútra...Taký môj názor, môj postreh- psychiatrie sú plné ľudí ktorí sú veľmi citlivý a boja sa trošku súťažiť, boja sa trošku vystrčiť rožky...Na druhej strane však je množstvo silnej rivality, súťaživosti- s tým sa však vnútorne nestotožňujem...Ale zároveň sa nechcem nechať ani takýmito prehnane súťaživými typmi prevalcovať...
A snáď ešte k tej túžbe po jedinečnosti a túžbe byť najlepšou-najlepším...Nemám vrytú predstavu,že to má byť akože na celý život...To by bolo absurdné chápanie týchto slov...ba dokonca to nemusí byť ani v rámci jedného trvajúceho vzťahu-takto som to vôbec nemyslela...je to o pocite že ak sme partneri, ak vychovávame spolu deti, ak máme veľa spoločného čo nás spája tak proste dôverujem partnerovi...a nie že ma osloví ďalší a ďalší a ďalší s ktoým si mám čo povedať, čo dať a ničím to čo už mám s jedným partnerom a "rozpustím" rodinu a založím si rodinu s ďalším, ďalším, ďalším...Možno toto je moje ponímanie jedinečnosti...túžbe po jedinečnosti...Lenže nesnažím sa ju nikomu vnucovať- takto to cítim a vnímam ja...A ani môj manžel to nemusí takto vnímať...Keď nechce...Len neviem prečo sa nechcel rozviesť keď bol "akútne" zamilovaný- vtedy o tom nechcel ani len počuť...Rozpráva o tom až teraz keď "vytriezvel", hlava vychladla a on nemá odvahu niečo dávať do poriadku...
Nedá mi nereagovať. Predstav si,že existuje taký muž aj žena.A nemusíš si pritom deliť deti ,ani majetok. Jednoducho ľúbiť svojho partnera nevylučuje ľúbiť aj niekoho iného.A nie je tam žiadna rivalita ani súťaživosť. Ak sa od tejto jedinečnosti oslobodíš, prestaneš sa trápiť a budeš si život užívať.A nie je to o tom,že tvoja láska nemôže byť dostatočne veľká.Užívať si lásku môžeš aj s vedomím,že tvoj partner ľúbi ešte niekoho iného okrem teba.Inak je to o zbytočnom trápení.
No veď áno žofia to mi je jasné...akurát mne nie je jasné či ma manžel ľúbi...za posledných 5 rokov mi ani raz nepovedal mám ťa rád, ĺúbim ťa, a nikdy v živote mi nepovedal neĺúbim ťa...On nie je typ ktorý to povie jednej žene a potom to tej ktorej ublížil bez zábran povie znova...Takže kľudne si viem predstaviť, že si to užívam úplne v pohode...No ja skôr hľadám odpoveď na otázku či ma má rád, či ma ľúbi...a jednoznačná odpoveď od neho nie je ani to že sa chce rozviesť, pretože vzápätí na to povie že sa bude o mňa a deti starať po zvyšok života, že sa môžem vo všetkom naňho spoľahnúť, a nie sú to len slová- dokazuje mi to každý deň...Ono je to vlastne takto nerešiteľné-to si musíme my dvaja vyriešiť...Čím viac o tom píšem tým viac to vyznieva že je to zamotané a pritom konečne cítim, že sa to začína rozmotávať... Je to len a len o nás dvoch...o pochopení...
klodik, ja som uz v mnohych temach narazila na tento tvoj problem a precitala som si toho az az (hoci zvacsa musis znova opakovat, co sa vlastne stalo, ale sem tam pridas nove fakty), a myslim, ze ta ma rad, hoci ti to nehovori. nejde o to, ze ta materialne zabezpecuje, hoci aj to je mozno jedno z jeho vyjadreni.
mam z neho len pocit, ze mu doslo, ze ako ribisska povedala, uviazol v tom "co by bolo, keby...". a rozsvietilo sa mu, ze to bola nespravna cesta, lebo to uz nikdy nezisti. to by musel v tom s nou pokracovat kedysi v minulosti, ked sa to dialo, nie teraz, ked sa stretli po case a obaja uz boli uplne inde (nielen tym, ze obaja mali rodiny a inych partnerov).
a tak mu ostal iba pocit viny, ze urobil, co urobil, a kym sa sam nevysporiada s tym, ze je to tak a tak to ostane, tak bude pred tym chciet utekat. a robit vsetko preto, aby mu nikto nemohol vycitat, ze to urobil (nielen ty).
mozno len to chce: aby to bolo totalne odpustene, zabudnute, preskrtnute, vymazane, akoby to nikdy neurobil a ty sa k tomu viac ani slovom nevratis. a keby nebodaj znova jaksi zlyhal, tak to nevytiahnes. a potom sa odvazi zase s tebou byt.
smutne je, ze toto musi hlavne dosiahnut vo svojej hlave a uvedomit si, ze to proste nikdy nezaskli a ze tou snahou zase len ublizuje tebe. zase si ty ta, ktora musi trpezlivo cakat, ako a kedy to spracuje a znasat vsetky jeho pokusy vysporiadat sa s tym.
nechcem sa tvojho manzela dotknut, ale trosku mi pride ako alibista. je mu jasny jeho podiel viny, trapi ho to, ale najradsej by mu tvarou v tvar nestal.
lilly veľmi ti ďakujem za tieto slovíčka a až sa mi slzy tlačia do očí...takto to cítim a vnímam aj ja...a navyše ja som ten prchký element v našom vzťahu a čo na srdci to na jazyku a jemu to vždy ešte pridávalo ďalší a ďalší pocit viny...aj keď to som samozrejme nikdy nechcela...ale na druhej strane som ani nechcela sa pretvarovať a tváriť sa aká som ja silná...A konečne som sa dostala do fázy kedy proste cítim, že už nemám potrebu to pred ním donekonečna vyťahovať...Ja si to potrebujem s manželom vyjasniť, potrebujem mať dostatok priestoru na to aby pochopil,že ho ľúbim, že prišiel čas a vyzrelo to aj vo mne a nikdy v živote sa k tomuto nevrátim...Povedala som mu že ja som to nikdy nechcela zatlačiť do svojho podvedomia a tváriť sa aká som s ním šťastná...Potrebovala som aj nahúkať, navrieskať na neho a pritom cítiť, že neutečie, nezdupká, ale pochopí že sú to úplne prirodzené emócie...veď predsa môžem milovať aj keď sa hnevám, aj keď mám pocit krivdy...Lilly ešte raz vďaka za tvoje slová...vystihli to čo sa deje v mojom vnútri...A o tom alibizme si myslím aj ja svoje...Nedávno som mu napísala, že mne to pripadá ako by ma sotil do vody a nechal tak. Proste neskočí za mnou a nebude ma zachraňovať, lebo čo keby sa utopil spolu so mnou. On len hrdinsky stojí na brehu, a neopustil ma celkom, len statočne stojí na brehu a díva sa ako si stým poradím...Ale je zas zlatý v tom že keď mu niečo takto vysvetlím, poviem- on je ochotný počúvať, aj to pochopiť, len nemá akosi odvahu prísť na takéto veci sám...
Aj to materiálne zabezpečenie detí a mňa nevnímam ako že jeeej aký je starostlivý a ja si na tom potrpím, skôr mi to aj liezlo na nervy, že mi takto dokazoval, že mu na mne záleží...To bolo do času kým som pochopila, že on vyrástol v rodine kde sa záujem o toho druhého dáva najavo práve takto, alebo aj takto...To sme mali kedysi aj na prednáškach v škole, že proste každý má iný prejav lásky, že dokonca ak to partneri nechápu tak často vo vzťahoch dochádza aj k nedorozumeniam. Ak je napr. žena ktorá potrebuje pohladiť, pomojkať, pochváliť a chlap za prejav lásky považuje to že jej kúpi nejaký darček tak potom môže byť oheň na streche a nedorozumenia sa hromadia...U manžela to považujem za istý prejav jeho lásky, aj keď ja to taaaak straaaašne potrebujem aj počuť...No hádam sa aj k tomu opäť dostaneme...
Ono to tu vyznieva že problém vo vzťahu mám ja, že stále riešim niečo len ja...Lenže mňa manžel pekne potrápil- on totiž až doteraz nedokázal ani odísť, ani ma objať, ani mi povedať ĺúbim ťa...napriek tomu že ja som nikdy nemala problém mu prejaviť svoje city...myslím si že to fakt nie je len o mne ako sa ja na to dívam a ako to ja chápem, ale je to aj v manželovi a v jeho ponímaní a pochopení toho čo bolo, čo sa stalo...Vtedy keď to bolo "akútne" on nikdy nedokázal prísť domov a povedať ľúbim ťa, mám ťa rád.Isto nevedel hrať na dve strany...Niekto sa pri niečom takomto po čase otrase, vyhodí výhybku a smelo kráča ďalej...ale môj muž to nedokáže len tak...No mne to aj chýbalo na to aby som mohla prijať do svojho srdiečka aj tú druhú osobu pre neho dôležitú keď on nedokázal mať v srdiečku mňa... a preto sa pýtam, pýtam, pýtam a hľadám odpovede...Jáj koľkokrát som si povedala keby tak prišiel, objal ma ako spokojne by som prijala aj tú druhú osobu, proste len tak ako kamarátku, ako niekoho kto obohatil jeho život...Mali sme s manželom ešte dávnejšie predtým problémy ako sa to s dotyčnou odohralo, ale ja som ju nikdy nemala za rivalku, vždy som si vravela, že to je vlastne super, že má vo firme spriaznenú dušu, keď že ja tam nepracujem...Bolo to do chvíle kým mi nepovedal, že on ju ľúbi a mne došlo že ma ignoruje práve z týchto dôvodov...Veď môj manžel tiež nie je z tých ktorý dokážu milovať na dve strany...
Muz nie je monogamne zalozeny od prirody.Je to vysledok spolocenskych noriem ( vseobecne uznavanych a masovo porusovanych ) a nevera tiez nie je vzdy nezmyselna, alebo a priori negativna zalezitost. Niekedy je to impulz na zaciatku pochopenia nejakych sirsich suvislosti, niekedy vystraha, niekedy naozaj len somarina a nezodpovednost,ale nikto nikoho nevlastni.Ked tento zakladny princip ludia pochopia, budu sa pozerat na veci inak. Aj ked nevera boli a moze sa zdat, ze vylucne posobi na vztah destruktivne, ked si uvedomime, ze v podstate nikto nema voci nikomu ziadnu povinnost ( vo vztahu muz-zena, vztah rodic-decko ma samozrejme ine pravidla a rodic ma povinnost voci decku ),laska je dar a vernost by mala byt chcena, nie vynutena.
No a to, ze muzska nevera je ina ako zenska...to su kraviny. Teorie, ktore vymysleli muzi zrejme:)Kazdopadne, ja nemam pocit, ze mam vacsie ci mensie pravo na neveru.Vnimam to tak, ze kazdy ma pravo rozhodnut sa.A dokonca sa pritom aj pomylit.
Jahodka, to mas odkial, ze muz nie je monogamny od prirody? To kto takto posudil? Na zaklade coho? Este som nebola muz (aspon si to nepamatam), ale nechce sa mi verit, ze by bolo muzske a zenske prezivanie take rozdielne. Ci to sa tyka fyzickej stranky CI CO?! A zena je monogamna, ked to nespominas?! 
Zas som celkom mimo. Moze to byt tym, ze nemam teraz na nanicku tolko casu, kolko by som chcela a nemozem citat prispevky pomaly a dokladne, len to tak prebehnem. Co si tymito riadkami chcela povedat Klodike??? Nepochopila som suvislost.
Vernost-nevernost... Jasne, kazdy sa moze rozhodnut a aj urobit nespravne rozhodnutia, to sa stava. Ja to zas vnimam, ze je to o sebakontrole. OK, moze sa stat, ze sa zalubim, ako to tu par raz bolo spomenute, je to silnejsie ako ja, neskutocne sme si rozumeli bla bla bla... ale my vravime o nevere. A ked sa nedokazes kontrolovat, tak zaklad je oboznamit sucasneho partnera, rozviazat citovy pomer a nadviazat ho inde. Lahka matematika. "Zalubil som sa - bolo to silnejsie ako ja / zviedla ma / pred tebou som si nic neuzil, chcel som vyskusat aj nieco ine a pod" nie su argumenty, ale vyhovorky. Nevera je zlyhanie a basta.
Teda - takto to je u nas. Kazdy si urcuje samozrejme vlastne hranice. 
Klodik, je mi luto, ze Tvoj vztah takto dopadol. Ja by som pravdepodobne zvolila rozchod.Pises, ze nechcel odist...mozno cakal, ze rozhodny krok urobis Ty.Pre mna by bolo neznesitelne vediet, ze miluje inu a je so mnou len z povinnosti, alebo zo strachu aby mi neublizil...co je dost paradoxne, kedze Ti sam povedal, ze ju lubi a musel vediet, ze Ti tym ublizi. Ake cudny je niekedy zivot...
Nooo on to vlastne ani nechcel povedať...len ja som vtedy do manžela toľko rýpala že prečo mi už nevieš ani len povedať že ma ľúbiš...no proste som sa chcela prelúskať cez to množstvo problémov ktoré boli...a keď to povedal, tak o pár dní keď som sa znova chcela rozprávať mi povedal, že nech ho nenútim do rozhovorov, lebo potom povie niečo čo povedať nechce a nedá sa to vrátiť späť...Ale to zas bolo v období že on bol na tom psychicky veľmi zle- jeho rodina už bola pripravená mu vybaviť pobyt na psychiatrii...No proste hrozné životné obdobie...Som rada že už to máme v podstate za sebou... Ja by som sa nebola mohla vtedy s ním rozviesť...nemohla som...moja mamina bola psychiatrická pacientka dlhé roky- vedela som ako sa asi cíti človek ktorý je na dne, ktorý už ani nekomunikuje s vlastnou rodinou, on pracoval vo firme s vlastnou rodinou a bol v takom stave že sa s nimi nezdravil- bol úplne mimo...Raz mi volal z práce a len a len plakal do telefónu, musela ho švagriná doviesť domov...ja nechcem aby ma niekto ľutoval alebo čo ale to bolo fakt hrozné obdobie a to pochopí len ten kto prežije...aj toto sme napokon zvládli, aj bez psychiatrov...Bolo toho fakt strašne moc...Veď mi sa asi fakt veľmi milujeme keď sme toto všetko dokázali zvládnuť- to asi bez vzájomnej lásky nejde...
ano suhlas...a čo po nevere? Rozvod? Rozchod? Dať do poriadku vzťah? Ako keď tomu že sa to dá verí jeden z partnerov...ako ked ti chlap doma plače v náručí, a prosí ťa pomôž mi prosím, ťa chcem aby to bolo také ako predtým? A ty nemáš silu ani na to aby si sa dala do poriadku vlastný život- obrovské problémy v ostatnej rodine, snaha nájsť si zamestnanie, riešiš šikanovanie svojho dieťaťa v škole a všetko sa na teba sype...miluješ svojho muža aˇzároveň chceš aby ti bol oporou v tvojich- vašich spoločných problémoch...a len cítiš že chceš rovnako ako on aby to bolo krásne a každodenné problémy ťa ťahajú úplne niekam inam...a cítiš hnev na ženskú ktorá mu večer píše zaľúbené sms- ky...toto je život, niekedy príšerný, ťažký ,neznesiteľný...Ale to bolo...našťastie naše deti už nikto nešikanuje,zvládli sme aj ostatné vážne problémy a už vlastne riešime "pozostatky" nevery.Nevera nie je tragédia, ale je fakt neznesiteľná keď sa na človeka zosype hádam všetko čo sa len zosypať môže...To je potom aj na koňa veľa...Asi preto nám to s manželôom všetko tak dlho trvalo dať do poriadku...keď sme riešili ešte množstvo ďalších problémov...
ja si myslim, ze prave tie problemy vam nedovolili rypat sa v tej nevere tak hlboko, ze by ste si tym zahatali cestu k sebe naspat. tie problemy ukazovali, ze sice tapete, ale navzajom sa potrebujete. nemozete sa opustit v tom najhorsom. mozno aj oni pomohli podvedome vidiet tu neveru popri ostatnych problemoch ako akusi malichernost. jasne, ze to nebola malichernost, ale oproti hrozbe, ze ti manzel skonci na psychiatrii, to bola len dalsia neprijemnost, co to vsetko komplikovala.
lilly ďakujem...je to príjemné keď nás niekto chápe...
to je pravda klódik. ja ťa chápem ak ti to pomôže a viem rpesne o čom hovoriš a vo veľa veciach s tebou súhlasím. drž sa
Ono ťa Klodika asi vela ludí nechápe, lebo neviem kto si mohol prejsť tolkým trápením ako ty. Zober si že keby mal niekto len jeden z tvojich minulých problémov, napr. maminu choru, tak by to bolo pre daného človeka asi najväčší problém, alebo napr. keby niekto mal manžela ktorý by v určitom čase bol na tom psychcicke zle, tak to by bol pre niekoho velmi veliký problem a čo si mala povedať ty? Ked sa odrazu začalo všetko rucať ako domček z karát? Preto si myslím že len ozaj niekto silný dokáže všetko takéto prežiť a prežiť to naraz, mnohé z nás by už boli asi ozaj na psychiatrii keby zažili len časť tvojho utrpenia. No možno to všetko malo význam, inak by si asi nezažila stavy posunutia sa dopredu. Ja ťa len obdivujem ako si to všetko prežila. A nechápem ako niekto ti tu môže písať o samolúbosti???
Jáj zuzi to o tej samoľúbosti nechápem ani ja ale beriem to tak, že podľa seba súdim teba a ľudia majú často sklon druhých posudzovať podľa toho čo oni v živote prežili, čím si oni prešli a ak nemajú dostatok vedomostí o inom človeku tak príliš rýchlo si utvoria názor...ale to nevadí, je dôležité že je tu pár ľudí ktorí sa trošku snažia pochopiť a je to veľmi fajn...Presne viem o čom hovoria "tí ktorí mudrujú o vyššom poznaní v živote"- nemyslím to teraz ironicky,len ono to branie vecí v živote z iného pohľadu sa niekedy proste nedá...Ja som manželovu skoromilenku spočiatku mala aj za kamarátku, nie za rivalku a proste som to brala viac menej v pohode až do chvíle keď som sa cítila ako vyžmýkaný citrón a jedného dňa som sa proste zaťala a povedala som si dosť. Povedala som si že mám predsa toľko vážnych svojich problémov, že nebudem lízať rany ešte nejakej "krave", ktorá povie: dobre to znášam, lebo Klaudia to chápe...a spokojne vypisovala manželovi sms-ky po večeroch...Proste som jedného krásneho dňa stála pred rozhodnutím, že buď vycerím zuby, budem, sa biť, vrieskať, alebo skončím na psychiatrii. Došlo mi že aj to v živote niekedy proste treba...A vieš čo bolo na tomto mojom poznaní najlepšie? Že kým som bola taká chápavá, tolerantná tak sa tie veci proste diali- sms-ky, služobky...a keď som jasne prejavila nesúhlas zrazu aj manžel dotyčnej vedel určiť hranicu...Pochopí kto zažije, alebo ten kto fakt pochopiť chce...Som rada že to poznanie mám, pretože mám napríklad teraz super zamestnanie, veľmi ma baví, napĺňa, ale to zákulisie okolo toho- to fakt nie je pre slabé povahy- to človek musí byť trošku v obraze ako to v dnešnom svete chodí a nenechať sa "zlomiť".Všetko zlé je na niečo dobré....
Teraz ma ešte napadla taká súvislosť, že môj tatino celý život prežil s našou maminou, ktorá bola psychiatrická pacientka s veľmi ťažkou diagnózou, ktorá sa rokmi zhoršovala, stupňovala. Nikdy ju neopustil, nikdy ju nedal niekam do ústavu, možno bol niekedy protivný, uštipačný, nervózny, ale život dobojoval statočne. Statočne sa popasoval aj s tým, že takúto diagnózu má aj jeho syn a tiež ho nikdy neopustil, lekári mu aj odporúčali dať syna do ústavu, ale nikdy to otec neurobil.A poznám prípady kedy sa to v rodinách riešilo aj takto...Ešte po infarkte sa otec staral o to aby dal synovi- môjmu bratovi do poriadku záhradnú chatku aby v nej prípadne mohol brat bývať, keby to finančne po jeho smrti nezvládal...Proste to je pre mňa LÁSKA...A toto keď človek vo svojej rodine vidí nemôže utekať od problémov, nemá to proste vo svojej výbave aby utekal, pýta sa, hľadá riešenia, ale nemá snahu utiecť...Ja som tu predsa na to aby som pri partnerovi stála...Vôbec neviem kde tu hľadať nejakú samoľúbosť, alebo snahu dať partnerovi slobodu...Takéto pojmy a významy sa strácajú v podstate úplne niečoho iného.Pre mňa to vystihuje slovo LÁSKA...
Áno Klódik, to čo urobil tvoj otec, to ja považujem za vernosť. Nie to, že sa nezaľúbil do inej ženy... A ešte pár poznámok k tvojim predchádzajúcim reakciám na moje príspevky. Som obyčajný človek. S bežnými radosťami a starosťami. Nelietam vo sférach "vyššieho" poznania. Stojím nohami pevne na zemi. Neviem ani, či to, ako ja chápem lásku a vernosť, je nejaké "vyššie" poznanie. Ja rozumiem tvojej bolesti. Nespochybňujem ju. Len som sa pokúsil pomenovať veci pravým menom. Naznačiť možné riešenie. Ktoré asi nebude prístupné každému, ale mohlo by pomôcť. Nezaradil som sa do spoločnosti tých, či ti tu fúkajú bobenko. To by bolo veľmi jednoduché. Ale je to neúčinné, ako sama dobre vidíš. Zdá sa, podľa toho, koľko píšeš, že máš dosť voľného času. Skús si miesto ďalšieho odpisovania znovu pozorne, ale ozaj pozorne, prečítať, čo si tu za posledné mesiace napísala o svojom príbehu. A prípadne aj tých pár mojich príspevkov v tejto diskusii. Možno ti potom bude zrejmejšia nielen vlastná situácia, ale aj to, čo ti vlastne chcem povedať.
No robinson priznám sa, že som z tohto tvojho príspevku hádam ani jedno slovo nepochopila,ani nemám pocit, že by mi tvoje slová nejako pomohli, alebo otvorili oči...asi nie sme naladení na rovnakej vlnovej dĺžke...ale to vôbec nevadí...Skôr mám pocit aby som bola úprimná ako keby ťa žralo to že sa vŕtam v niečom v čom ja vidím zmysel sa v tom vŕtať a ty v tom zmysel nevidíš...Napríklad taká ribišška mi len "nepofúka boľačko", ale napíše veci o ktorých sa mi oplatí premýšľať...Z tvojich slov mám akurát pocit, že máš potrebu do mňa vŕtať, ale o pomoci a pochopení to príliš nie je.Ale ani nemusí byť...Ďakujem že si sa unúval na mňa reagovať, ale tvoje reakcie mi fakt nepomáhajú...Čas a život ukážu či kráčam správnou cestou a najdôležitejší je vlastne názor môjho manžela čo sa týka našich problémov a to ako to v konečnom dôsledku bude vnímať on...Fakt oceňujem tvoju snahu mi otvoriť oči, ale to sa ti nepodarilo, nič z tvojich slov vo mne kladne nezarezonovalo...Akurát po prečítaní tvojich riadkov mám pocit, že som asi blbá a premýšľam nad vlastným životom nejako nesprávne...no našťastie je to môj život a ten komfort "nesprávneho"zmyšľania o vlastnom živote v tvojich očiach si môžem dovoliť...Dala som si tú námahu a prečítala som si svoje príspevky ako si mi radil a dospela som akurát k jednej veci. Že som veľa popísala o tom čo bolo, čo ma bolelo, zraňovalo a že konečne je ten správny čas v dobrom opustiť minulosť a to čo sa stalo. A práve v tieto dni to s radosťou robím...A práve všetky tie príspevky čo som sem popísala mi pomaličky po krôčikoch dopomohli vyrozprávať sa,prijať slová pochopenia, pár myšlienok na zamyslenie sa a nájsť opäť svoju stratenú rovnováhu...
Keď sa partner v manželstve zamiluje, povedzme muž, tak žena to iste bude inak znášať ak sa to stane napríklad v období kedy je tehotná, alebo v období keď má malé bábätko, inak to bude znášať ak si nevie nájsť zamestnanie a uplatnenie v živote, inak to bude znášať keď je všetko o.k.- keď má odrastené deti, prácu ktorá ju teší, má okolo seba priateľov...Proste vždy je tá situácia iná...aj keď to žena je v podstate schopná akceptovať ak sa združí viacero problémov a pribudne do toho partnerova zamilovanosť tak potom je to fakt ťažké...Kedysi som nechápala uvrieskané maminy a potom som do frustrujúceho životného obdobia vhupla rovnými nohami a bola som taká neznesiteľná na vlastné deti, že som sa za to priam neznášala...Ale teraz také ženy veľmi dobre chápem...Aj keď už doma vôbec po synoch nevrieskam, je to úplne v pohode, sú to dvaja úžasní chalani s ktorými sa dá vždy normálne, dohodnúť a nehádajú sa ani medzi sebou- už niet ani stopy po ich vzájomnej rivalite...A tiež som kedysi nechápala ženy ktoré hysterčili lebo si chlap pokecal s kámoškou, alebo išiel na služobku s kolegyňou...Proste teraz mám prežité a veľmi dobre chápem tie emócie ktoré človekom môžu v takýchto situáciách lomcovať...A som za to životu vďačná, lebo o to môžem byť k ľuďom viac chápavá, tolerantná a v budúcnosti to isto využijem aj vo svojej profesii...Ono je to vlastne strašne fajn keď človek môže nazrieť do svojej hĺbky, keď tam dokáže nájsť emócie ktoré tam naozaj sú a inak by nezistil čoho je naozaj schopný...Som životu vďačná, že som v sebe objavila "hnusné", "protivné" JA, ktoré vie byť aj nekompromisné, aj netolerantné, aj nechápavé...Patrí to k životu a je super ak to človek dokáže prijať...
Ach, Klódik, Klódik... Asi naozaj hovoríš pravdu. Asi si ma naozaj nepochopila. Ale ja zrozumiteľnejšie písať nedokážem. Možno si nečítala pozorne, neviem... Nevadí, nič sa nedeje, svet pobeží ďalej. Ja nie som žiadny guru, nepotrebujem a nechcem niekoho učiť o svojej pravde, ukazovať správny smer, otvárať oči. Táto diskusia pôvodne nebola o tebe a tvojich problémoch. Bola o nevere ako takej. Preto som sa zapojil a napísal svoj názor. Názor založený na osobnej skúsenosti... Bez toho, že by som ho chcel komukoľvek vnucovať. A teraz to najdôležitejšie: Nechcel som ťa znevážiť, vŕtať do teba, ani spochybniť tvoju bolesť. Nič na tebe ma nežerie. Si pre mňa úplne cudzí človek, teda nie je žiadny dôvod. Vŕtaj sa v čom chceš a koľko chceš. Je to tvoj život. Ja som na teba reagoval len vtedy, keď som mal pocit, že vo svojich reakciách chybne interpretuješ moje myšlienky, že ma označuješ za niečo, čím v skutočnosti nie som. Mrzí ma, že si moje príspevky zobrala ako útok na svoju osobu. To ma naozaj mrzí. Ale napriek tomu, trvám na všetkom, čo som tu doteraz napísal. Želám ti, naozaj zo srdca, v živote veľa šťastia. Želám ti, aby tvoja cesta našla tvoj cieľ.
Ďakujem.
A v tomto je podstata jedinečnosti pre partnera o ktorej som hovorila... Lebo niečo takéto dokážeme v živote urobiť len pre toho jedného- jediného partnera...a len ten jeden jediný to môže prijímať...Ako deti sme si s bratom užili toho fakt dosť, čo vyplývalo z maminej diagnózy, ja si ju v podstate viac pamätám z návštev v nemocnici ako doma s nami...to bývali niekoľkomesačné pobyty na psychiatrii...ale v podstate som bola šťastné dieťa, pretože ja som nikdy nezažila bolesť z rozvodu rodičov...Vždy som ich mala oboch...Otec vyjadroval a predstavoval "tvrdý,nekompromisný,ale pevný svet okolo nás...A mama predstavovala neskutočnú citlivosť a vnímavosť na dianie okolo seba....a ja som toto všetko mohla nasávať a nikto ma neokradol o možnosť nájsť ten krásny stred...keď to ladí, keď sa človek síce cíti zraniteľný ale dokáže aj zabojovať a nenechať si ubližovať...
Slovo "monogamny" sa aplikuje na muzov a sice preto, lebo znamena doslova jednozenstvo, tak isto ako polygamia znamena mnohozenstvo a tym padom sa aplikuje na muzov a zrejme aj na lesby. Na zeny nie.
A ze odkial som zobrala tento nazor...Staci si vsimat veci okolo seba, nieco si obcas precitat na tuto temu a uplne najjednoduchsie, vychadzat z toho, co je prirodzene, ci sa nam to hodi, paci, alebo nie.
To, ze muz ma urcite dispozicie od prirody, neznamena, ze sa inac chovat nevie. Pravdepodobne, kazdy aspon raz podlahne pokuseniu a uz samotny fakt, ze musi odolavat, svedci o tom, ze je zalozeny polygamne.Ak sa vie a chce ovladat, tym lepsie. O tom to je.
A zena je mozno trochu ina len tym, ze materstvom sa vacsinou ukludni, kedze nastupia ine priority.
A ci si uz niekto zadefinuje neveru ako zlyhanie, alebo uplne inac, je individualne. Moj nazor je, ze cim skor clovek prijme niektore prirodzene veci, tym skor sa mu bude zit lepsie.
Ak sa bavite o nevere, ktora je nasledkom toho, ze sa jeden z partnerov zalubil ( ak to teda nie je len to docasne ocarenie, co casom vyprcha..)tak ma plne pravo rozhodnut sa ako chce.Bez ohladu na to, ci je to muz, zena, alebo ina rozpravkova bytost.
Jednoducho treba vediet prijmat aj taketo fakty. Viem o com hovorim, lebo ja som sa to naucila. Nikto nehovori, ze je to lahke...a vobec..Mat to lahke by nebolo az take zaujimave.
Najnovšie výskumy na šimpanzoch ukazujú, že nielen samce, ale aj samice majú sklon k promiskuite. A šimpanz nie je biologicky od človeka až tak veľmi ďaleko. Aby to zas nebolo všetko len na chlapov...
Klodik, zda sa, ze ste to mali naozaj mimoridne tazke. Urcite len vy dvaja viete ako to naozaj je a bolo a nikto iny to nemoze posudzovat ziadnym sposobom. To ani nebol moj zamer...len som mala pocit, ze ja by som nevydrzala za tychto okolnosti ostat, ale podla toho, co pises by som sa mozno zachovala rovnako ako Ty. A mozno nie.
ja som to jahodka od teba nebrala v zlom...ani od nikoho kto mi tu niečo napísal...ale som rada, že je tu pár "dušičiek" ktoré chápu a že si človek potom nepripadá ako "mimozemšťan".Tým, že to sem napíšem tak mi to pomáha si celkovo vyjasniť svoju situáciu a to je dobré...Dôležité je že mne je jasné čo a ako cítim, a že viem že to nie je nejaký prelud, že to má svoj zmysel a význam
halila, nezastavam sa ribisskinych cnosti, lebo ju nepoznam. ja len hovorim o tom, co ma poburilo. a to bolo tvoje a mermaidino osocovanie druhej zeny. no a co, ze pise na eroticke stranky, no a co, ze tam ma akty, no a co, ze sa pokusa aj takymto sposobom zoznamovat. je to jej vec.
ty sa zamysli hlavne nad tym, co je pre teba a tvoju rodinu podstatne. a to je to, ze tam siel TVOJ manzel. a ze on si zacal dopisovat s inou zenou (alebo ona s nim, to je fuk, kazdopadne do toho siel, a nebol mimo zmyslov, ked to robil). a ze si s nou zacal dopisovat v takomto kontexte, ze tam hladal presne to, co sa na takychto strankach hlada a hlavne sa ho spytaj, aky mal na to dovod, ze to robil. si krasna (nevidela som ta, ale podla toho, co sa tu hovori, asi taka si), si mlada, si pracovita, sikovna, schopna zena a matka... tak co kruci tvojmu manzelovi chybalo? preco riskoval po pol roku manzelstvo? a opat si precitaj toto: preco Peter skusal ulety a klamal? preco nebol dost chlapom, aby rovno povedal, ze je zenaty a pochvalil sa pracovitou manzelkou? preco nebol dost otcom, aby sa za cely polrok co len raz pochvalil dcerkou? preco nebol dost manzelom, aby za cely polrok co len raz spomenul, ze mu chyba rodina a chce, aby uz boli konecne v domceku spolu? a preco nebol dost gentleman, aby ribissku zastavil skor, nez prejde v intimnosti (ak uz to teda ma byt jej chybou, ze k nim doslo), lebo nechce, aby ich kamaratstvo do nich prerastlo? resp. co som si precitala od ribissky, preco on s intimnostami zacal?
toto su hlavne veci, na ktore by ti drahy mal dat odpoved a to by ta malo zaujimat. nie to, aka je zena, s ktorou sa ta takmer pokusil podviest.
keby si zistila, ze zasiel do bordelu a zaplatil si damu na noc, tak tam nabehnes a budes robit dotycnej sceny, ako si to predstavuje takto si zarabat s roztiahnutymi nohami a kazit ti pocestneho manzela, ktory sa chudacisko pozabudol?
ribisskinou chybou, ze mu sadla na lep a dala sa obalamutit, ze ma pred sebou slobodneho, nezavisleho chlapa bez zavazkov, ktory sa o nu zaujima, pocuva ju, skvele sa s nim hovori a vsetky tie veci, ktore ludi spajaju.
jeho chybou bolo, ze skusal hrat niekoho, kym nie je a vedomo sprosto klamal. teraz sa tvari, ze o nic neslo, ze ribisska si moc namyslala, ze ju ani nechcel, ze to bola iba zabavka a ine kraviny, co nie su podstatne. ale priamu odpoved ti este asi nedal.
a tvojou chybou je, ze hladas odpoved na to, co sa stalo inde, nez by si mala. opakujem ti, podstatou nie je, aka je ribisska (nech je, aka chce. ja ju tu poznam ako cloveka s "nevymachanou" hubou, ktory povie veci dost tvrdo a bez obalu az to mnohych konzervativcov a zastancov jemnejsich pravd nadvihne). podstatou je, preco tvoj manzel na tie stranky siel a zaregistroval sa tam? preco si dal spicha bez tvojho vedomia s inou zenou? mal snad co tajit? a vsetky tie vyssie uvedene otazky.
a hoci ta toto asi tiez nadvihne od pocitaca: ribisska ma pravdu. chod k jadru veci, prijmi veci ako su a vyvod z toho pozitivny posun do buducnosti. to je to najpodstatnejsie na celej kauze, co sa tvojej rodine stala.
halila, nemaz komentar, ktory si uz raz napisala a zverejnila. stoj si za tym co si napisala.
iba som ho presunula kam patri
super si to napisala magic.....
Zdravim,
trosku som to tu presla a zaradím sa
"vitaj v klube podvedených". Hľadala som názory, úvahy, prezité pocity - ako sa zije po nevere. U mna to bude rok od zistenia, po 12 rocnom manzelstve. V zivote som si nemyslela, ze toto budem musiet riesit. Nikto z okolia by to nepredpokladal, mali nas po tejto stranke zatriedenych - tvoj nie, je iny typ. Dala by som za neho ruku do ohna. Dnes je vsetko inak, uz asi nie. Tie pocity, ktoré tu niektoré popisovali dôverne poznám a som rada, ze mi nesibe, ale sú to stavy,cez ktoré asi každá po zistení, (že bol, alebo je niekto aj iný)si musí prežit. Prežívam pocity radosti a smútku, raz idem dalej, inokedy si vravím, nemá to cenu, uz to nebude ono, ani nie je. Raz som silná žena, všetko chápajúca, inokedy sa mi chce z toho zvracať. Viem, ze nie sme za vodou, aj ked sme ostali zatial spolu, chcela by som aby nas to posunulo dalej, ale je to sori - kurva ťazké. Vravím si, všetko zničil, pospinil, nech ide do pekla, nezaslúzi si nás. Nikdy mu to asi neodpustím. Ani nie samotnú neveru, ale poneveru, ako sa choval dalej (základ bolo opíjat sa). Chcela som len jedno, aby sme boli k sebe uprimni, ak vstupi niekto tretí medzi nás, tak si to povieme a ukončime nas vztah, ale nie podrazy. Viem, znie to naivne, ak nechcete stratiť to čo máte a zamotáte sa, tak to nebudete vešat hned partnerovi na nos a ubližite mu mozno este viac, ale radsej tajite. Možno neskôr napíšem ako to bolo a budem rada ak niekto zareaguje.
Blu,zaujímavé,nechceš nám o tom napísať viac?Človek si predsa nikdy nemôže byť istý.A koľko máte detí?
ak sa chces zdoverit, kludne napis. tu ta vzdy vypocuju. len to hod do vlastneho noveho blogu. tento blog je uz prilis plny.
betty...ťažko sa žije s tým pocitom, nie preto,že zistíš, že nie si jediná láska v jeho živote....ale že je už iná láska v jeho živote a ty to nie si...
Myslím , že model slobodná balí ženáča (alebo naopak) už je prekonaný. Sme predsa emancipované. Dali by ste všetky vydaté a maminy k tomu za seba ruku do ohňa, že po 8 hod. v práci ďalších neviemkoľko doma, 24/7 dookola, keď stretnete muža, ktorý sa Vám naozaj páči a vy jemu nič by sa za žiadnych okolností nestalo? A už vôbec v tej nevere nevidím, že si niekto hľadá nového partnera. Skôr si myslím, že len odreagovanie a znovu ten pocit, že je mladý, žiadúci a nielen dobrý na pranie,žehlenie a ostatné veci. Myslím, že je čas, že to čo robia muži odjakživa - potrebujú si oddýchnuť- sa čoraz častejšie prejavuje aj u dievčat....
zdravim vsetky zeny ktore pisali na tomto fore velmi by mi pomohlo keby niektora z vas mala chut so mnou debatit o nevere skoda ze som vas nenasla v aprili ale aj teraz by mi to pomohlo pomooooooc
ahoj blu ked som citala tvoj prispevok tak ako keby som citala o sebe tiez som dostala takuto ranu po 10 rokocho manzelstva + 3 roky co sme boli spolu najde sa niekto kto nam aspon trochu pomoze?
Ahoj Mimi
Z odstupom času som sa tu vrátila a prebehla som čo som niekedy napísala. Zvláštne sa mi to číta. Kľudne to môžme spolu rozoberať, nikto ti síce v tom nepomôže, musíš si to odžiť (aj ja), a to si hovorím, že sú na tom baby aj horšie (partner ich odmieta, opakované nevery, verejne sa prezentuje s milenkou a tak, ja som to síce tak nezažila, ale zase mám to okorenené s inými tiež "super" kombináciami - alkohol. Vraví sa, že sa to dá "rozdýchať" tak tri štyri roky
po nevere. Takže ja mám ešte jeden dva ročky na "prechádzanie bahnom" a potom budem za vodou . Už je otázka či sama alebo naďalej s mužom. Koľko chýba rokov tebe? nie je to síce sranda, ale aby sme to až tak hrozne nebrali a začali s ožívajúcim procesom.
ribišška,prečo tu kazíš vzťahy? myslím že ivetka to vôbec nechce čítať a vôbec to ani nechce vedieť.proste je to za vami, za všetkými, tak na to zabudnite.... ved kamaráta si nájdeš aj iného , a ich, peťa a ivetku,nechaj v pokoji ako rodinu... ved nič sa nestane
ja tiez momentalne riesim manzelovu neveru.
vztah so mnou ho dusi, s nou je v kontakte, rozviest sa nechce, miluje nase deti, ale nezda sa mu fer zit so mnou len kvoli detom.
je to uzasny clovek, oplati sa mi za neho bojovat. ale on jedine co che, tak pauzu. naco, aby sa s nou mohol castejsie stretavat?
ale baby, poviem vam, boli to................
Laura, ak to chceš prebrať, radšej si založ vlastný blog. Tento je vyše roka starý, dlhý už na tri strany, málokomu sa chce preklikávať až na koniec.
Okrem toho - ak budeš mať svoj vlastný blog, bude sa aj tebe ľahšie orientovať v tom, kto reaguje na teba, a kto na pôvodný blog...
A dievčatá ti určite dobre poradia, ako s tvojim problémom naložiť...
(Na zelenej lište hore klikni na "Pridaj obsah". Otvorí sa ti ponuka, z ktorej si vyberieš "Príspevok blogu." Klikneš a otvorí sa ti okno, kde už priamo píšeš svoj blog - nadpis, text, odošleš...)
Recepty
Sezónne recepty
reklama
Návody a nápady na tvorenie
reklama
Ahojte,
dnes mám trošku voľnejší režim v práci a tak pozerám príspevky a názory na ne. Najviac ma však zaujali tie, ktoré sa týkajú nevery. Veľa žien tu napísalo, že ich partner podvádza. Niektorá ho vyhodí z bytu, iná mu to odpustí. Ja som našťastie zatiaľ neriešila nič podobné. Len by ma zaujímalo či sa dá vôbec takáto zrada odpustiť. Možno som staromódna a možno zle vychovaná, no keď farár v kostole povie v dobrom aj v zlo, v šťastí aj v nešťastí, kým vás smrť nerozdelí tak by to tak malo byť.
......apropóóóóó ja osobne by som neveru neodpustila, odbivujem ženy ktoré vedia odpúšťať.
PS: ako sa dá žiť s takým pocitom, keď viete, že nie ste jediná láska vášho manžela???