http://www.i-psychologia.sk/view-412.php
Psychologické poradne sú v každom okresnom meste - stačí tam zavolať, objednať sa a potom už len chodiť na sedenia. Poradenstvo je zadarmo.
Ideálne je, ak chodia na sedenie obaja partneri. Ak jeden z nich nechce, stačí aj to, ak chodí jeden. Vždy je to lepšie ako vôbec nič. Vzťah je totiž vždy záležitosťou dvoch - jeden reaguje na druhého. Zmena správania sa jedného z partnerov teda automaticky časom vedie k zmene správania aj toho druhého.
annna
aj ja som sa s niečim podobným stretla starší syn mal 3r. ked som začala žiť s mojim teraz EX manželom a mala som podobný problém v určitom veku začal naňho inak pozerať a tiež som mala problém s prílišnou krytykou syna z jeho strany ale poradiť ti neviem ako nato lebo ani ja som to nevyriešila neak bravúrne ... zakazovala som zasahovať do jeho výchovy a hádali sme sa preto a čím bol syn starší tak sa to iba stupňovalo vadilo mu na ňom všetko ,robila som doma policajta a to vzťahu medzi nami tiež nepridalo.Ale brala som to tak ,že je to môj syn a kto iný by si ho mal zastať.Nikdy by som nedovolila aby sa detom ubližovalo,ani psychicky.Myslím že je to zložité,nájsť mieru
ale jedno viem iste ,že to bude ma tebe vždy to riešiť najhoršie to bolo ked bol syn dospelí a začal chodiť domov neskoro nadránom a podobne tak ako mladý vtedy ako kedy mu za videl že on si chodí ....
nezávidím ti ,držím palčeky 
Bolo hlavnou príčinou Vášho rozvodu to , že si nerozumel s tvojím synom. Vzdala si to hlavne kvôli tomu ? Píšeš že sa to niky nezmenilo ? Iba stupňovalo ?
nie nebolo to hlavnou príčinou rozvodu ale vadilo mi to. Neviem ako by som ti to napísala oni sa aj teraz bavia aj robotu mu vybavil u nich v robote a to bolo už po rozvode ale........... vedela som rozdieli v tom ako sa chová k druhému synovi,čo je jeho to bolo iné čo je asi pochopiteľné ...neviem .... iný prístup...a ked bol dospelý tak jako keby naňho žiarlil a poukazoval stále na niečo pozri on to to a to to ....neviem či vieš čo myslím...
Ahojte,
som tu zasa po dlhšej dobe. Chcem Vám napísať, ako sme prežili predĺžený víkend pamiatky zosnulých , teda hlavne to aké "strašné" veci povyvádzal môj syn.Išli sme na cintorín spolu s mojím otcom a bratom do vzdialenejšej dediny, kde je pochovaná moja mama a skoro celá ostatná rodina. Chodili sme od hrobu ku hrobu môj syn sa začal "strašne" (samozrejme podľa môjho priateľa) nevhodne správať: Niesol tašku, v ktorej boli sviečky a začal s ňou krútiť vo vzduchu. Na to mu môj otec normálne povedal aby ju niesol rovno, že vysype sviečky. Môj syn v pohode prestal. Ja s mojím priateľom som šla za nimi. Viete čo som počúvala. Či je malé, decko, že sa to na cintoríne nepatrí, mám to riešiť, preboha čo si o nás ľudia pomyslia. Potom ďaľej, si môj syn kľakol pri zapaľovaní sviečky na chodník pred hrobom, aby mohol zapáliť sviečku, lebo mu ju vietor sfukoval. Okamžite nech vstáva, to sa nepatrí. Tretie v poradí: Syn dával venček na hrob, nedočiahol, tak ho položil z väčšej výšky, tak že venček dopadol trošku z výšky. Podľa priateľa: Hodil veniec na hrob, preboha on hádže vence na všech svätých na hroby. Preboha a ty nič nepovieš, to ako ho vychovávaš !!!!!! Preboha !!!!!!!! To už som sa neovládla a skríkla som nech nezveličuje. Tak isto reagoval aj môj otec, že nech nepreháňa.
Cestou naspať si dal syn na hlavu kapucu na hlavu v aute, až na oči aby mu nesvietilo slnko. A ja som zasa nezasiahla !!!!!!!!!!! To už sme boli obaja aj ja aj syn takí dodráždení. Ovládala som sa len kvôli otcovi. Ten to tak neregistroval.
Na a prišli sme do nášho mesta. Otec s bratom ostali doma a len my traja sme išli na hrob priateľovmu otcovi. A tam dosiahlo " správanie môjho syna vrchol." Na cestičke do cintorína preskočil z jednej dlažbovej kocky na druhú. Priateľ začal na neho rovno pri hrobe kričať,že či nevie , na cintoríne sa neskáče, že všetci ľudia sa tam správajú slušne, ticho. Všetci ľudia sa na nás pozerali. Tak som zobrala syna za ruku, s tým, že priateľa počkáme vonku pred cintorínom. Dobehol nás, a celou cestou v aute na nás obidvoch kričal. A hlavne ja sa už mám spamätať, ako ho to vychovávam .
Jemu už asi šibe. Ako to vidíte vy?
To hraničí až so šikanou. Hľadá v tej svojej pravde chyby aj tam, kde nie sú. Neaplauduješ mu a neprikyvuješ a to ho v jeho urazenej ješitnosti škrie. Stojí ti ten vzťah za to? Byť tebou, prehodnotím si to. Na jednej strane samoľúby chlap a na druhej tvoj pubertálny syn.
A tiež mám dojem, že váš vzťah už ochladol a ty od nás chceš, aby sme ti odklepli rozchod???
Máš pravdu , šibe mu 
To on sa správa absolútne nepatrične a nie tvoj syn. A na seba by som určite kričať nenechala, ale povedala by som mu nech sa spamätá a neblbne .
Hm, on sa sprava stale rovnako a ty si este s nim?
Tak sa necuduj...
Máte pravdu, mám ho po krk. Aj som ho vyhodila. No neodišiel. Najprv začal prekrúcat, že ja som zasa tá blbá, ja to vidím všetko zle, keď zistil, že nepochodí , tak začal normálne plakať, že jemu na nás záleží, že, čo on bude bez nás robiť, nech ho preboha nevyhadzujem. Nemám silu ho vyhodiť. Neviem ako to urobiť. Nemá kam ísť, nemá ku komu. Mám mu ja nájsť prenájom ? Bojím sa, že bude chodiť robiť scény. Keby odišiel sám potichu slušne , tak by som to uvítala. Našla som si psychologičku. Zajtra poobede som k nej objednaná. Dám vedieť ako som pochodila. Asi ( určite) mi povie, že v záujme môjho syna sa mám zbaviť priateľa. Viem to. On nie je normálny.
Ad 1 : strach je veľmi zlý pán
Ad 2 : treba rozlišovať kde sú hranice tvojej a jeho zodpovednosti
to, že on nemá bývanie nie je tvoja zásluha, ale jeho neschopnosť si bývanie nájsť. Kto vie ? Možno mu tým vyhadzovom vlastne pomôžeš. Možno práve tým, že sa bude musieť naučiť postarať sám o seba, bude pre neho cenná životná skúsenosť
Ty sa naozaj nemusíš starať kde bude bývať , to je jeho problém - je dospelý a svojprávny , ty nie si jeho mama ani opatrovateľka . Ja si myslím, že je akurát zamindrákovaný a svoje komplexy si lieči na tebe a tvojom synovi . Nedovoľ mu to. A to , že sa trápne rozplače aby získal tvoj súcit , to len potvrdzuje. Zrejme by bolo najlepšie ho požiadať aby odišiel a vrátil ti klúče . Máš ho ešte rada? Alebo je to už len zotrvačnosť a ľútosť ? Nenechaj sa vydierať, urob to čo je dobré pre teba a tvojho syna .
Určite napíš čo ti poradila psychologička, viem, že nechceš byť krutá a nie je jednoduché vyhodiť niekoho na ulicu, napadlo mi, aby si mu dala napr. 2 týždne na to, aby si našiel ubytovanie. Jeho správanie hraničí s citovým vydieraním a psychologičku by potreboval hlavne on. Drž sa.
riesim podobnu situaciu, rozdiel je v tom,
ze moje dieta je trochu viac problemove, a tym dava objektivne priciny ku kritike,
som s priatelom uz desat rokov, moje dieta ma teraz 18 rokov,
s priatelom sme spolu zili asi 8 rokov, ale potom uz bola situacia pre mna neunosna, ustavicne som davala pozor, aby nevznikali napate situacie,
partner mi vychadzal vo vsetkom v ustrety, ale napriklad nikdy nezagratuloval mojmu dietatu k narodeninam, alebo inemu sviatku, alebo nikdy mu nic nekupil na Vianoce, vysvetloval to tym, ze ja mu kupujem, ze peniaze mi predsa da, ale to nebolo o peniazoch, to bolo o vytvarani si vzajomneho vztahu
vlastne, akoby ignoroval, ze mam dieta, asi,
az sa odstahoval,
no nefunguje to,
nemam cas chodit za priatelom, ten mi to vycita,
a zdoraznuje, ze uz mam dospele dieta a ze sama robim z mojho dietata neschopneho jedninca, kedze ustavicne sa on staram ako o maleho.
stale mi vycita, ze dieta mam uz dospele, a ze nechcem viacej casu travit s mojim priatelom, no ja nemam cas, ja musim chodit do prace, zabezpecovat domacnost, davat pozor na dospele dieta, aby nezislo na zle chodnicky - chodi na gymnazium,
a naozaj mi ostava uz iba malo casu na venovanie sa partnerovi,
som vdova, takze nikoho ineho nemame, a od parnera pocuvam iba kritiku na moju vychovu,
vsetko ostatne v nasom vztahu klapalo, no bojim sa, ze nakoniec sa rozideme,
Gabriela, prosím ťa, ak sa chceš o niečom poradiť, radšej si založ vlastný blog (na zelenej lište hore klikni na "Pridaj obsah". Otvorí sa ti ponuka, z ktorej si vyberieš "Príspevok blogu." Klikneš a otvorí sa ti okno, kde už priamo píšeš svoj blog - nadpis, text, odošleš...). Ak sa totiž len "prilepíš" do cudzieho, a navyše starého blogu, moc odpovedí nedostaneš.
Chcela by som Vás požiadať o radu a vypočuť si Vaše názory na môj problém.
Som vdova , žijem so svojim 13 ročným synom a svojim priateľom v dome, ktorý patrí mne a synovi. Mám so svojim synom pekný vzťah, je rozumný, dobre sa učí, skrátka dobre fungujeme, nemám s ním problém.Tak isto nemá problémy v škole ani inde. Nevravím , že je ideálny, tak ako každý má aj svoje chyby a nedostatky ale podľa mňa v rámci normy. Takto to ale nevidí môj priateľ, ktorý žije s nami asi 7 rokov. Stále sa snaží na synovi niečo riešiť, stále kritizuje moje výchovné metódy. Podotýkam, že vo svojej výchove využívam hlavne lásku, venujem sa synovi , rozprávame sa spolu, riešime problémy, snažím sa mu vysvetliť veci v pokoji s porozumením. Takúto výchovu som dostala aj ja od svojej matky, na ktorú s nesmiernou láskou spomínam, a myslím , že dobre funguje aj u môjho syna. Takto to ale nevidí môj priateľ, stále mi vraví, že som na syna mäkká, že má všetko na čo si zmyslí, že mu venujem veľa pozornosti a pod. Podotýkam, že syn má to čo potrebuje v rámci mojich možností, živím a jeho potreby plním zo svojho príjmu a z vdovského a sirotského dôchodku. Priateľ sa vôbec finančne v tejto oblasti nepodieľa. Priateľova výchova jedinná ktorú uznáva, je krik, zakazovanie, tresty a pod. Keďže sa v tejto oblasti nezhodneme, vyžadujem od neho aby do výchovy môjho syna nezasahoval. Už neviem ako mu to mám povedať, lebo on "slovensky" nerozumie. Stále syna sleduje, stará sa do vecí, ktoré nie sú podstatné, vyrobí z toho taký stres a to vôbec nie sú podstatné veci. Neviem či Vám to dobre opisujem. Napríklad včera sme riešili takúto vec: V našej dedine postavili ihrisko s umelým trávnikom. Syn tam chodí s kamarátmi hrať futbal. Už viac krát sa sťažoval, že keď tam spadne, oškrie si kožu, poraní sa, že to nie je také mäkké ako prírodná tráva. Tak som mu odporučila, že nech si dá dlhé tepláky, aby mu ochránili nohy. Včera cez deň sa išli hrať futbal, ja som bola v robote, môj priateľ bol doma a nedovolil synovi ísť hrať v teplákoch, lebo bolo teplo, a ako by to vyzeralo , keby bol syn v teplákoch. Donútil aby si syn obliekol krátke trenky. Vyrobil taký konflikt. Kým bol syn menší tak bol ticho, teraz mu už odpapuľuje, povedal , že on nie je jeho otec, nemá mu čo rozkazovať. Čo som si ja zasa po príchode z roboty vypočula. A takého "problémy" riešime veľmi často. Nesmierne ma to unavuje oberá o energiu a psychickú silu, ktorú potrebujem v robote a pod. Nie žeby sme si vážili, že sa máme pomerne dobre, ale stále sa zaoberáme takýmito nepodstatnými vecami. Priateľ všetko zveličuje. A hlavne nie je schopný prestať zasahovať do syna. Viete mi poradiť ako by som to mohla dosiahnuť.