Dobrý deň prajem
už som celkom zúfala, a potrebujem pomoc. Problém ktorý mám vlastne ani nemôžem nikomu povedať, nemám sa komu zdôveriť, nemá mi kto poradiť. Za všetko môže to, že mám veľmi málo priateľov, tým, že som bola dlhodobo doma s postihnutým dieťaťom.
Tento rok to bude už 17 rokov čo som vydatá. Prišli 3 deti, a jedno s veľmi ťažkým štartom do života. To ma odsunulo z práce, odstrihlo od priateľov. Manžel chodil do práce, ja doma s deťmi, sem tam nejaká práca na doma.
V partnerskom živote to je ako na hojdačke, chvíle šťastia sa pretínajú s chvíľami hádok, rodinnej nepohody, tichej domácnosti.
Po 10 rokoch takého "spokojného" života, sa mi naskytla možnosť začať pracovať, o deti máme postarané, manžel odišiel z práce aby pomáhal s postihnutým dieťaťom, a mne sa tak otvorila možnosť vrátiť sa do mojej práce.
A tu som stretla Jeho, milého, sympatického, vždy usmiateho a neskutočne šarmantného muža. Jeho kolegovia však o ňom neustále hovoria že je neskutočný sukničkár a malý chlapec zároveň. Naše organizácie spolupracovali na spoločnom projekte, a on bol práve ten čo mal pomáhať mne. Zo začiatku som mala voči nemu veľký rešpekt a úctu. Cítila som na že taký rozhľadený, scestovaný človek je ako z inej galaxie. Naše debaty boli čisto pracovné, vecné. Po úspešnom spustení projektu a bez dohľadu ich organizácie, som pokračovala v práci sama, a len sem tam zavolal a spýtal sa ide práca, ako deti a pod..zdvorilostné otázky.
Ja som už ale vtedy bola úplne mimo už len v jeho prítomnosti. Cítila som stiahnutý žalúdok, nervozitu, motýle v bruchu. Cítila som sa ako 15-náska zaľúbená do svojho učiteľa. Nič som samozrejme nedala na sebe vedieť, nechcela som pokaziť našu spoluprácu a vlastne som sa hanbila za svoje city.
Prešlo 5 rokov od nášho prvého stretnutia, z diaľky som sledovala jeho vzťahy, jeho prácu, cesty. Je slobodný ale tento rok mi pri jednom pracovnom stretnutí prezradil, že požiadal svoju priateľku o ruku, ktorá je od neho oveľa mladšia. A ja som zrazu pocítila žiarlivosť. Od toho dňa na neho neustále myslím, a snažím sa s ním kontaktovať pri každej pracovnej príležitosti, sem tam si vymeníme maily, telefonáty, z jeho strany všetko pracovné avšak moja myseľ to už nejak nevie spracovať. Mám pocit, že ho milujem, že ho potrebujem, že on je ten pravý.
Lenže...to chce srdce, ale hlava si nevie predstaviť odísť od rodiny, riešiť rozvod, starostlivosť o deti. S manželom sme začali stavať dom, ale náš partnerský vzťah sa dostal do bodu mrazu, takmer žiadne nežnosti, spoločné aktivity, nič.
Preto asi potrebujem niekoho kto by mi vysvetlil tie moje pocity a hlavne čo s nimi. Priznať ich nemôžem nikomu, ani manželovi, ani Jemu, ani nikomu. Neustále na to myslím, ráno vstávam s myšlienkou na neho, a večer si líham s myšlienkou na neho. Ako ho "vyhnať zo svojej mysle? Čo mám robiť?
Dobrý deň
Mnohé roky ste obetovala svoje vlastné potreby v prospech inej ľudskej bytosti a nemala riadny čas na svoj vlastný život. Znie to trochu akoby sa časť vás kedysi zasekla, odstavila na druhú koľaj a teraz sa hlásila o slovo (?).
Akokoľvek to vyzerá veľmi platonicky, a vaše city sú vykreslené prevažne ako prekážka a komplikácia, skúste teraz porozmýšľať, čo vám to do života dalo? Čo všetko by ste nemali, či presnejšie nezažili, keby sa vám toto neprihodilo? Mám predstavu, že keď takto naplno cítite tieto „pätnástkovské pubertálne“ pocity tak máte pocit že žijete. Prebúdza vás to k životu. A možno nájdete ďalšie veci, ktorými vás tento zážitok obohatil a obohacuje. Ak vám to sedí, skúste svoju pozornosť občas zameriavať namiesto na to ako vám to komplikuje život a pripútanie k rodine zameriavať na to, aké to je, cítiť všetky tieto intenzívne, a myslím, že často aj pekné pocity. Možno si môžete dovoliť občas si zobrať svoj čas a len v súkromí svojej vlastnej fantázie si zasnívať o tom, aké by to bolo môcť takto začať nanovo, alebo zažiť vzrušujúci románik. Môžete na ten námet napr. napísať knižku;). A zvyšok svojho času sa usilovať venovať náprave rodinnej situácie.
Píšete, že nemôžete svoje city priznať nikomu. Sú to city, nič ste nespravili, neohrozili, a potrebujete nejakú oporu, niekoho s kým môžete zdieľať. Zdá sa akoby ste sa zasekli a prešľapovali z nohy na nohu na jednom mieste, a práve zdieľanie s kýmkoľvek by mohlo byť prvý krok k rozriešeniu. Začnite hľadať priateľov, alebo navštevovať psychológa s ktorým budete môcť pravidelne bezpečne preberať vašu situáciu. Myslím si, že vaše zaseknutie v tejto téme a vaša osamelosť v nej ktorá bráni posunu a spôsobuje toto uviaznutie sa jednoducho zákonite musí prenášať aj na rodinnú situáciu. Ten stav „na hrane noža“, kedy býva pád na jednu (rodina) aj na druhú stranu (aféra) vlastne úľavou, aj keď oba sú emočne nabité a vedia zamiešať karty. Ale aspoň sa ujasní smerovanie a človek nemá zlý pocit z prešľapovania na mieste.
Terapia by mohla pomôcť, získať nejaké techniky pre upratanie pocitov a ujasnenie cieľov. Takto vám viem poradiť len dve stratégie: prvá je ako som vyššie písal, občas si vedome dožičiť snívanie a fantazíjne odžívanie toho čo by byť mohlo. A potom sa vrátiť do reality a tam vedome tieto myšlienky odkladať na čas, ktorý si na to vyhradíte, a vracať sa vedome do TU A TERAZ! Môžete to skúsiť aj teraz, zavrite oči, preskenujte si celé telo, kde sa cítitie príjemne, kde menej príjemne, aké pocity cítite, pozorujte to všetko čo sa vnútri deje, to počasie vo vašej duši, akoby ste sa na to pozerala cez okno idúceho vlaku, alebo akoby to bežalo v televízii. Potom tieto všetky telesné pocity, fantázie a myšlienky skúste v predstave niekam zavrieť, napr. do trezora alebo zmraziť do mrazničky, a odložiť kamkoľvek chcete (pod posteľ, na dno mora, do vesmíru...).
Ak sa rozhodnete preklopiť z hrany noža na stranu kde je vaša súčasná rodina, bude potrebné to uzavrieť, zrušiť s ním kontakt. Odplakať si všetko čo by mohlo alebo chcelo byť skutočnosťou. Urobiť hrubú čiaru. A možno pomaličky začnete vidieť možnosti, ako si to po kvapkách môžete vyťažiť aj od ľudí okolo vás, od detí, priateľov, v športe či koníčkoch, na nejaký čas od terapeuta, prípadne od manžela. Ale to asi nie je v silách nikoho z nás, aby sme také niečo urobili sami. Takže okrem spomínaných dvoch stratégií ešte raz pripomínam, že prvým krokom je mať niekoho, s kým sa podelíte o váhu tohto tajomstva, odbremeníte sa. Keď som ja čítal vaše riadky, vzbudilo to vo mne súcit s vašou situáciou a vnímal som aké to musí byť bremeno. Myslím že takto to budú vnímať mnohí. Zavrieť do trezora a odstrániť všetky myšlienky a telesné pocity, ktoré vás presviedčajú, že musíte ostať sama, že sa stane katastrofa, ak sa to dozvie niekto ďalší. Ja vnímam na druhej strane človeka, ktorý má obrovskú chuť žiť, žiť aj to čo zmeškal v starostlivosti o iného človeka, žiť niečo čo sa javí naplňujúce a vzrušujúce. A to sa mi vôbec nezdá zlé. A mám niekde vieru, že je možné všetky roky potláčané ,vyhladované a zabudnuté túžby, priania a nenaplnené potreby pomaličky začať napĺňať. Zobrať to svoje mladšie ja, ktoré o tak veľa možností a snov prišlo a muselo sa vzdať je už jedno kvôli čomu, a začať sa o neho starať tak aby o rok dva mohlo žiť spokojnejší život.
S úctou ,
Ivan Vyskočil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
