Ako som cestovala MHD

Napriek tomu, že je to Japonec, moje auto je vyslovene pro – európske. Okrem toho ma dobre pozná. Vie, že by som neodolala pokušeniu, že by som uprednostnila svoje pohodlie pre vyššími ideálmi.

nenechala by som ho dobrovoľne stáť v garáži, napriek tomu, že po minulé roky dom vždy poctivo dodržiavala „automobilový pôst“ počas Európskeho týždňa mobility. Do Volkswagenu to mám totiž „proklatě ďaleko“ a hlavne pri použití „proklatě dlho“.

Lenže – moje pro-európsky orientované japonské auto vstúpilo do štrajku a tak som bola nútená pustiť sa do logistickej štúdie najťažšieho kalibru.

Prvý nástrel trasy cez imhd na šokoval, hoci som vedela, že tých 30 – čosi minút, ktoré mi stačia pri ceste autom, rozhodne výrazne prekročím. Ale 1,5 hodiny??? A to celé x 2, lebo veď sa musím ešte popoludní aj dostať domov?!?

Trasy niektorých liniek, ktoré sa mi ponúkali, som nepoznala – a tak som zistila, že nie všetky končia pri tej istej fabrickej bráne. Prišla etapa č. 2 – štúdium máp a na jeho základe presnejšia špecifikácia trasy. Výsledok bol priam dych vyrážajúci – čas cestovania sa zrazu scvrkol na púhu 1 hodinu a 4 minúty. Hodnota, ktorú som bola ochotná akceptovať.

Keďže som dokonalosť sama, aj moja príprava musí byť dokonalá a žiadna možnosť nemala zostať neprebádaná. Zobrala som si pod drobnohľad aj prímestské linky, keď už máme ten integrovaný dopravný systém – len aby som zistila, že „tudy cesta nevede“.

Vo svojich úvahách som nevynechala ani železnice, veď vlaky chodia aj z Rače do Devínskej Novej Vsi. Bola to tiež slepá ulička.

Vyhlásila som teda víťaza výberového konania – kombináciu „autobus-električka-autobus“ s prestupovými bodmi Rača a Račianske mýto. Starostlivo som si zapísala čísla spojov a časy odchodov a spokojná som zaliezla do pelechu, nech sa na tú štrapáciu dobre vyspím, netušiac že ... zajtra ... zajtra to vôôôôbec nebude taká malina, ako by som po mojej dôkladnej príprave čakala.

Prekvapilo ma, koľko ľudí je už pred 6 na ceste – myslela som si, že budem v autobuse sama s vodičom. Nemalo to však byť jediné prekvapenie dňa. To druhé prišlo hneď pri prvom prestupe – miesto očakávanej električky č. 3 prišla sedmička. Vyškolená v krízovom manažmente som bleskovo vyhodnotila situáciu: aj týmto spojom sa dostanem na Račko, tak prečo váhať – a nastúpila som netušiac, akú strategickú výhodu som práve získala.

Podriemkavanie vyhralo nad čítaním a cesta na Račko mi ubehla tak rýchlo, že som skoro zabudla vystúpiť. Istým a rozhodným krokom so si razila cestu davom (lebo veď Račko – prestupový uzol a spolu so mnou vystúpili asi ¾ pasažierov) smerom k zastávke, kde stoja spoje smerom k Hlavnej stanici a event. ešte ďalej von z mesta. Letmý pohľad na tabuľu spôsobil, že sa ma začala chytať ľahká panika – číslo môjho spoja som tam nenašla, ba čo horšie, ani len číslo toho alternatívneho, čo tiež ide do VW iba k inej bráne ... Nenašla som dokonca ani ich cestovné poriadky na výveske ...

OK, pokoj, hovorím si, možno stoja o uličku ďalej, na Mýtnej, veď niektoré trasy vedú aj tadiaľ. Panika ma ešte nepohltila celkom a na semaforoch civilizovane čakám na zelenú. Lenže – ani druhá zastávka nebola prístavom, v ktorom by kotvila moja „loď snov“. Rýchle kontrolujem čas, aby som zistila, či mám rovno začať jačať, alebo ešte mám čas na nejakú inú reakciu. Hladina stresu sa začala nebezpečne dvíhať.

Ženská, zachovaj čistú hlavu, rozmýšľaj, tam ide psíčkar, ten to tu usí poznať. „Prosím Vás, kde tu stojí autobus č. 25?“ „Taký nepoznám, kam to chodí?“ „Do VW ...“ „No, tam chodí 21 – z Legionárskej ...“

Rýchlym pohľadom vyhodnocujem, ktorým smerom mám menej semaforov ... a či vôbec ísť na tú zastávku, veď 21-tka nejde k „mojej“ bráne a ja minimálne dnes musím ísť tade, lebo neviem so 100% istotou, či mi funguje karta na vstup ...

Rozhodla som sa ešte raz ísť na tú prvú, v rámci Račka asi najviac frekventovanú – prinajmenšom tam chytím niečo, čo ide na Patrónku a pri troche šťastia tam bude stáť aj 25-tka (a hlavne – neutečie mi medzitým, lebo potom by už pomohol iba Pán Boh a taxík). Posledný zúfalý pokus o lokalizáciu autobusu č. 25 vyzeral najprv byť odsúdený na neúspech rovnako ako tie predchádzajúce. Keď som už bola snáď len milisekundu od kapitulácie, zachránila ma pani stojaca opodiaľ, ktorá však očividne mala dobré uši – ale rpedovšetkým srdce! „25 vám predsa stojí presne tam, kde aj 21!“

Rýchly pohľad na hodinky ma presvedčil, že už nemám čas brať ohľad na farbu panáčika na prechod, vrhla som sa strmhlav do cesty, len čo sa ukázala skulinka medzi frčiacimi autami. Zadýchaná som dorazila spolu s autobusom – ale! – nebola to vytúžená 25m LEŽ „konkurenčná“ 21. Nehodlala som už nič riskovať, skočila som dnu a trielila k zadnému oknu – špízovať, či sa za nami objaví autobus s tým správnym číslom.

Objavil sa! Teraz rýchlo presun k predným dverám, aby som si na najbližšej zastávke mohla overiť, či tam stoja oba. Pri tom mojom zúfalom pobehovaní hore-dolu som 2x skočila na nohu jednému pánovi, za čo sa mu touto cestou úprimne ospravedlňujem.

Prestup sa podaril a tým bola zachránená moja povesť kráľovnej – lebo veď presnosť JE výsadou kráľov – dorazila som na miesto s dostatočným predstihom, aby si stihla ešte aj vypiť šálku čaju, pre než som začala „makať“. No a tiež vyslať do nebies poďakovanie za správne rozhodnutie nastúpiť do tej električky – inak by som veru nemala dosť času na všetko to moje zmätkovanie.

P.S. – Neviem, ako dlho vám trvalo čítanie tohto blogu, ale keď som večer o svojich peripetiách referovala našej Barči, tá sa ma s úsmevom spýtala - ...“a to si fakt všetko stihla za 10 minút?“ ;-)

P.S. 2 – No a poučenie na záver – ani sebelepšia strategická príprava ešte nemusí byť zárukou vyhratej bitky!

P.S. 3 – Ak si myslíte, že cesta domov už bola „brnkačka“, tak sa mýlite – akurát tam už nebol ten časový tlak ...