Benátky - mesto, kde je úplne jedno, aké máte auto a či máte niečo od Ralpha Laurena

Moja prvá návšteva Benátok sa datuje 30 rokov naspäť. Nepamätám si toho teda veľa, len že bolo statočne teplo a ja som mala oblečenú kvietkovanú sukňu a biele tričko. Do tohto obdobia sa datujú aj zachovalé fotografie s podtextom „keď som bola mladá, krásna a štíhla“ usvedčujúce a neustále osviežujúce moje spomienky. V rodinnom albume pri týchto fotkách nájdete aj článok z miestnych novín s podtitulkom „Benátky – veľké sklamanie“, ktoré rozprudzuje hnev v žilách mojich rodičov dodnes, lebo miestne noviny uverejnili moju žurnalistickú prvotinu hlásajúcu o špine na uliciach talianskeho veľkomesta. Joj ale nevďačné decko som bola. Veľa si toho teda nepamätám, ale ten bodrel, plastové fľaše v kanáloch a smrad si pamätám dodnes.

Veľmi odvážne a vlastne ani neviem prečo tak nadšene, som si naplánovala s mojimi junákmi jednodňový výlet do Benátok, aby som sa utvrdila zas a znovu, že Benátky sú furt také, ako som si ich pamätala.

Ani neviem odkiaľ sa vo mne hneď z rána objavil ten pocit nenormálneho nadšenia, ktorý prenáša hlas o 2 oktávy vyššie a núti vás poskakovať po kupé nočného vlaku, keď som zbadala za oknom more a hmlistú oblohu sľubujúcu deň síce ponurý, ale snáď nie upršaný.  Moji synkovia ma poťapkali po hlave, že mám skľudniť hormón a už sme dýchali benátsky vzduch plný jari a vône slanej vody.

Neprešli sme ani prvý kilometer, keď sme začali váhať nad gondolou. „Ľudová cena“ 80€ - presne ako sľubovali všetky internetové stránky – nás nedala odradiť a s výhľadom „však je to len raz za život“ sme nasadli do vratkej 11m gondoly a za upozornenia „kapitáno sit davn end rilax“ keď sa môj mladší nakláňal, aby vybalansoval ťažisko loďky začali počúvať veľmi jasnú angličtinu gondoliera. Ževraj je to normálne a žiaduce, aby gondola bola naklonená na pravobok. Tak sa "kapitáno" oprel, loďka sa ponorila pravobokom o pár centi nižšie a už si to šinuli kanálmi Benátok.

More bolo pokojné, lodiek akurát toľko, aby mi tuhla príjemne krv v žilách, keď sme sa snažili minúť jedna druhú a rozbúrili pritom hladinu a slnko sa začalo odvážne opierať a rozháňať mraky. Príjemných 15 stupňov, vôňa morskej vody a plynulé rozprávanie o historických pamiatkach i súčasných veciach, tipoch kam sa ísť pozrieť a nepozrieť, čo ochutnať ako turista ma po 15minútach tak uvoľnili, že  som bola odvážna strčiť do tej tyrkysovej vody aj ruku. Prekvapivo nebola tak chladná a tak som sa pýtala aj na Lido a zvažovala, či teda nedáme aj kúpanie v mori, len 2 hodiny cestovania ma odradili, aby sme všetko stihli. Ak pôjdete niekedy do Benátok – pošporte a dajte aj jazdu gondolou. Je to úžasné.

Po Benátkach sa chodí najlepšie bezcielne. Teda s cieľom, ale treba sa pozrieť, keď decku ukazujete KAM chcete ísť, či ten kostol, čo on našiel je ten kostol, čo vy chcete. U nás nebol. Mala som síce dojem, že okolo tých obchodov chodíme v špirálach a kruhoch a podchvíľou sa vraciame (aj sme sa vracali), ale nevadilo. Našli sme aj Canal Grande, aj Ponte di Rialto (najväčší  most ). Nakoniec aj námestie San Marco. Pili sme aperol (inak neskutočné hektolitre sa tohto sprizu tam vypije), bellini, limoncello, prosecco, kapučíno i espresso. Jedli pizzu, tiramissu, špagety i kalmáre. Ochutnávali kanoli, fritate a úžasné čokoládové a pistáciové koláče. Neohrdli sme ani talianskou zmrzlinou či crém brille, čo teda som si neni istá, či je tradične talianske, ale bol fantastické.

Zistili sme, že mať hotovosť či plný bankový účet v Benátkach je lepšie ako vlastniť ferarri, lebo v Benátkach vám je nanič aj bicykel. Chodí sa výhradne peši. OK, ešte tak loďku či kajak ak máte, ste pán.

Zistili sme, že napriek aprílu sú Benátky aj tak plné turistov.

Že ceny sú sakra vyššie ako u nás, že káva sa dá kúpiť aj pod 3€ ale že na námestí San Marco si za ňu pýtajú aj 8€. Že domácim lezieme na nervy a skúšajú vás, lebo sa nehanbia vám ponúknuť americano (podozrievam ich, že je to nielen veľká káva, ale že sa nehanbia zaliať aj nescu) či  kapučino o 4tej poobede (áno, kapučino sa pije len do 12tej a namáča sa doň kroasant – bola som za gurmána a napriek kriku „mama fuuuuj, ako môžeš?!“ som si tam ten kroasant namočila a ... bol FANTASTICKÝ!!! Možno preto, lebo bol domáci – lamelovanie cesta bolo robené skvelým maslom a nechutil ako pečivo čo dostanete u nás v supermarkete. A nemal náplň. Bol proste top.)

Zistila som, že Benátčania pred 30timi rokmi čítali ten článok haniaci ich krásne mesto a označujúc ich za bordelárov a naviac – aj urobili s tým niečo.

Lebo za nášho pobytu bola obloha azurovo modrá, slniečko príjemne hrejúce a čajky sa vznášali nad nádhernými vlnami gýčovo tyrkysovo priezračnej vody a ulice boli bez jediného špaku. A to sme ich prešli požehnane. Krokomery nám dávali cez 26tis krokov a okolo 18km, tak hádam každú ulicu sme navštívili a skontrolovali.

Ak váhate – choďte mimo sezónu. Je tam FANTASTICKY.