Môj prvý

V živote človeka sa vyskytne nespočetne veľa situácií, kedy nevie kam z konopy.

Aby sme sa týmto situáciám vyvarovali , predišli, či len tak z fleku ich prebehli učíme sa, prijímame rady skúsenejších, modelujeme krízové situácie s nácvikom ich zvládnutia, používame trenažér,... či niektoré nosia v kabelke čisté nohavičky a pančušky – však čo keby niečo  .

Najväčším cvičiskom do života je bezpochyby škola.

Učíme sa všetky tie potrebné veci – ako si vypočítať hodnotu nákupu a neprešvihnúť pritom obsah peňaženky, aké "V" napísať v žiadosti o prijatie do zamestnania, že pri poklese teploty pod nulu sa rozpína tekutina a fakt nie je vhodné strkať  fľašu s minerálkou na mrazák, že pomaranč nie je tropické, ale subtropické ovocie. Učíme sa nielen tie úplne základné pravidlá života a vecí, ale aj tie odvodené. Bonusom sú cudzie jazyky. Veď akú radosť vie človek mať, keď vás niekto v svete rozumie, čo chcete ( „Woter, plíz.“) a ešte väčšia radosť, keď rozumiete i vy  („ With bubbles?“). A tak sa naivne domnievame, že keď nám rozumie chyžná  Mehtap na dovolenke v Turecku, alebo že nám Christian z Holandska podá správny tulipán, tak už VIEME po anglicky.

Zabúdame na fakt, že neangličan má podobnú slovnú zásobu ako mi a povedzme si bez príkras – slovná zásoba a znalosť gramatiky je nahradená  chuťou dorozumieť sa.

Ale čo, keď sa ocitnete tvárou v tvár Kaus-Richardovi z München?

Zrazu zistíte, čo je to „miestny dialekt“ (to fakt hovorili nemecky?), že existujú aj trpné rody, rôzne podmienkové vyjadrenia, ktoré neviete ani do slovenčiny preložiť, a že ekvivalentov na jedno slovko je neúrekom. A o tempe reči ani nehovorím. Milujem sa rozprávať s Nemcami. Začnú nemčinou, rozbehnú sa, ja ich zhatím, že nerozumiem, pokračujeme angličtinou a skončíme tým, že na mňa hovoria po nemecky ako na s prepáčením „prosťáčka“ v jednoduchých vetách, ktoré trikrát zopakujú a doložia „JA?“. No servus!

Veľmi rada chodím na výstavy. Tá zmes rôznych kultúr, národností, typov ľudí. Už z diaľky poznáte západného Nemca ( vlasy uhladené akoby práve vstal z kresla kaderníctva, ženy nie príliš krásou ovplývajúce, ale zas majú štýl a určitú sviežosť), východného Nemca ( vlasy akoby vstal z kresla v kaderníctve pre 2 mesiacmi, bledá pleť a šedivé oblečenie), Čecha (nedbalo nahodený akoby sa práve chystal do základného tábora na Čumulangma s ruksakom a v kapsáčoch, vlasy mu strihala učnica s trasúcimi sa rukami), Rakušáka  (plynulý prechod medzi kultúrou odievania Nemca na Čecha). Taliani sú kapitola sama o sebe. Malí, snedí, hluční, elegantní, veselí, priateľskí. Rapocú ako guľomet a plynule prechádzajú z cudzieho do vlastného.

Popravde, nemám problém sa po anglicky dohovoriť s Nemcom, Poliaka (velice to družní ľudia) , Belgičanom, Talianom, Španielom, Rakúšanom, Francúzom (tu som zistila, čo je to francúzsky prízvuk) a zistila som, že dokonca aj Angličana s istou dávkou trpezlivosti (jeho) zvládnem.

Nedávno som zostala stáť pri stánku, kde prezentovali svoj výrobok a hľadela som, čo to ako to funguje. Pristúpil ku mne pán a spustil na mňa.

„ Where are you from?“ To som ešte zvládala. „ A! Bratislava, Mám priateľa v Bratislava.“ Významná odmlka, akoby čakal, že 5,5 miliona obyvateľov, však to je len taká väčšia dedina a my sa všetci musíme poznať, tak asi reku sa spýtam na meno a poviem „ oooo, áno, toho poznám.“ No ja som už začínala šípiť niečo nedobré, lebo začínal pridávať na tempe a rapotal a rapotal hltajúc hlásky a polky slov prehadzujúc si ich v ústach ako horúci zemiak. Rozprával rýchlo a hlasno a ľudia naokolo sa zastavovali, on gestikuloval a vysvetľoval mi ako ten stroj funguje, čo kde a ako sa na ňom robí a všetky tie grífy a detaily s priateľskou bodrosťou obchodníka, ktorý chce predať. A ja som stála a prikyvovala, usmievala sa a  .... absolútne ničomu nerozumela.

A potom som si všimla na panely pred sebou „from Alabama, USA“ a ja som konečne pochopila, že toto presne bol ten moment, toto presne bol ten človek – bol to môj prvý Američan.

„ Čo hovoril?“ spýtal sa ma kolega.

A ja som s úsmevom odpovedala – „ Ja vôbec neviem.“

Tak sme si len zaželali pekný deň, pochválili jeho komerčno – výrobné dieťa a rýchlo sa pratali odtiaľ preč.

Tak a mám to za sebou! I keď výsledok je ako sa hovorí u nás v robote „Za snahu štyri mínus“.