Raz si isto zabudnem aj hlavu :)

Tento blog mal vzniknúť už dávnejšie ale akosi som zabudla, keď som „zapatrošila“ kopec poznámok, ktoré som si starostlivo spisovala niekoľko dní.  A tak to teda hádžem na papier (do wordu) až dnes. Hoci stále bez objavených  heslovitých poznámok ale s o to väčším entuziazmom 

Za posledné obdobie si uvedomujem, že  zábudlivosť ma sprevádza každým dňom. Aj včera som sa do auta vracala zo trikrát kým som bola „kompletná“ a všetky potrebné haraburdy boli na rovnakom mieste ako ich majiteľ.  V prípadoch keď „nemec“ (ako moja babka často pôvodcu zábudlivosti nazýva) zaúraduje vznikajú často komické situácie. Buď je potrebné chýbajúce veci dokúpiť, v horších prípadoch zapojiť najvyšší stupeň logistických procesov.  A tak máme doma napríklad tri teplomery, zopár odsávačiek soplíkov, viacero nabíjačiek na mobil, minimálne desať detských zubných  pást a kefiek, pier, poznámkových blokov, pomád na pery, krémov na ruky, gumičiek do vlasov....

Najnovšie mi do zbierky zdvojených prípadne strojených vecí pribudla aj kozmetika. Chystala som sa kamarátke na rozlúčku  so slobodou a všetky „šminky“ som si zabudla u maminy na druhej strane republiky. Dostatočný čas na zapojenie logistických procesov nebol a tak nastal variant rýchleho dokupovania. Pol hodinku pred plánovanou akciou som prázdila uličky DMka a nakupovala make up, púder, špirálu a namiesto zubnej kefky  1dcl fľaštičku ústnej vody. Nenápadne som sa privoňala priamo na mieste keďže môj rozpočet vyčlenený na túto rýchlu akciu sa minul a parfum sa doň nezmestil. O pár minút neskôr som stála na WC a nanášala vrstvy narýchlo zakúpenej kozmetiky. Nikdy som nechápala mladé dámy postávajúce pred zrkadlami na toaletách obchodných domov. „To sa nemohli nalíčiť doma?“ hovorila som si v duchu. Dnes už nesúdim a chápem. Strávila som hypnotizujúc svoj odraz v zrkadle presne 15 minút a 30 sekúnd. Akcia bola skvelá! Listerine v kabelke sa taktiež hodil 

Komické zábudlivé situácie sa spájajú v našej rodine so svadbami.

Pred pár rokmi som si zabudla šaty na svadbu. Ostali zavesené doma v predsieni. Zistila som to až na mieste činu, skoro som skolabovala. Našťastie moja sestrička bola natoľko uvedomelá a prezieravá, že mala dvoje šiat. Jedny boli vhodné na „garden party“ keďže svadba bola pod holým nebom. Tak som sa natiahla do tých, do ktorých som sa vošla (sestra je o dve čísla tenšia) a vyrazili sme. Aj napriek provizórnemu riešeniu mojich šiat sa nevesta vydala! Cestou z kostola sme sa zastavili v tescu a garden party outfit som si zakúpila ako last minute sortiment.

Tento rok na kamarátkinu svadbu sme pre zmenu zabudli garderóbu pre manžela. Košeľa s kravatou ostali opäť visieť v predsieni v Žiline pričom svadba sa konala v Košiciach. Posúdiac náklady spojené s cestou tam a späť a novou košeľou sme sa vybrali do nákupného centra. Neplánovaný výdavok bol vo výške 80 EUR a to za dve košele a dve kravaty (veď bola akcia 1+1 grátis). Na túto istú svadbu sme zabudli aj dar. No tu našťastie pomohla rýchla kooperácia mojej maminy a dar sa nám počas obradu  podarilo dopraviť do kostola. (našťastie sme ho kupovali v Košiciach)

Vo viacerých prípadoch nás zo zármutku vytiahla logistika. Tak napríklad keď si môj drahý pri návrate z dovolenky zabudol obrúčku v apartmáne v Chorvátsku. Opäť nás zachránila moja mamina, ktorá našťastie odchádzala za nami a stihli sa pár kilometrov vrátiť hneď potom ako dostala urgentný telefonát.  Obrúčka putovala späť na ruku a manželstvo ostalo tým pádom neohrozené. Svokra zachránila môjmu manželovi pár vrások z čela aj keď si po víkende strávenom v Košiciach zabudol firemný „notbuk“. Žili sme vtedy v Plzni a logistika v tomto prípade musela byť v najvyššej pohotovosti. Rýchlo sme vybavili, teda moja obetavá mať, prvý autobus ktorý išiel smer Praha. A tak môj drahý mohol ráno o 5.30 čakať autobus  v Prahe na „hlavnom nádraží“ aby o pár hodín neskôr mohol na ňom pracovať.

Odvtedy moju drahú maminku voláme „babka čistička“ Stále keď po víkende od nich odchádzame tak poctivo prebehne celý byt, všetky menšie aj väčšie skrýše. Pokiaľ ešte nie sme ďaleko...aby sme sa v prípade núdze mohli vrátiť.

Dnes dostal tento príbeh pekný koniec. Vybrala som sa na poštu, keďže som si našla v schránke žltý papierik. Márne som však pri poštovej priehradke hľadala občiansky preukaz. Prešla som všetky vrecka, vnútorne aj bočné... a nič. Občianka nikde, našla som len biely „zhužvaný papier“ veľkosti A5. Ospravedlnila som sa a rozhodla prísť opäť a už vybavená dokladom totožnosti. Až cestou domov som si pozorne preštudovala onen zhužvaný papier a zistila som, že to boli moje poznámky k tomuto blogu ..... 

A čo vy dámy, ako ste na tom so zabúdaním? Je taktiež zabúdanie súčasťou vášho života?