Dobry den mam taky problem ze az mi z toho šibe .. cakala som s partnerom dieta ktore mi zomrelo pri narodeny bola a aj som z toho na dne a ako keby nestacilo este moj paryner ma citovo mozno nevedomo uraza vzdy uprednostnuje svoju rodinu predomnou.. dava mi to kazdym dnom najavvo ako keby ja som nic pre nho oni su dolezity lebo byvame v ich dome .. vzdy mi to pripomina .. ja ked nieco chcem tak nie ale im sa snazii vzdy vyhoviet vo vsetkom a uz ma to omrzelo.. nemozem mu ani nic povedat na jeho rodinu radsej sa vda mna ale rodinu neopusti .. nevie pochopit ze je dospely mal by sa osamostatniit a brat aj mna za sucast svojho zivota a ze som dolezita .. ale nieje to tak .. neviem mozno on trpi niecim .. si myslim .... nevie im povedat nie .. nrmozem teraz atd .. robi okolo domu veci ktore jeho mama si zmysli len ore to aby ho pochvalila ... ale nedočka sa toho .. chce byt pre nich ten naj preto dava mna bokom .. a im vyhovuje z kazdej oblasti .. financne pracou sluzbami atdd vsetkom .. kazia nam plany ked vedia ze ideme niekam tak hned nieco potrebuje niekto aon najprv vybavi ichh.. citim sa tu ako nič a neveim co mam robit mam odist alebo trpiet ... zmeni sa nezmeni ja uz neviem
Dobrý deň,
určite by ste v tomto období potrebovala veľa blízkosti, zdieľania a podpory, bezpečnú a spoľahlivú náruč. Dolieha na vás že sa vám to nedostáva v takej miere ako by ste potrebovala. Je možné, že zárodky tohoto už boli aj predtým. Takáto tragédia však určite zasiahla aj partnera aj širšiu rodinu (starí rodičia a pod.), a neraz sa v tej situácii ľudia odcudzujú, pretože majú sami dosť čo robiť aby sa vyrovnali so svojou vlastnou bolesťou. Niekto skôr uniká, niekto sa skôr stane ešte viac citlivým a zraniteľným. Môžete skúsiť si dávať pozor aby ste hovorila svoje potreby o sebe, ja potrebujem teraz objať, ja potrebujem čas len s tebou, potrebujem ťa pri sebe. Nie ako výčitku "ty tu nikdy nie si keď potrebujem ale maminke čo na očiach vidíš spravíš". Môžete skúsiť v rozhovoroch ukazovať, že potrebujete aby sa našli riešenia ktoré sú ok pre oboch a hovoriť o tých ktoré pre vás nie sú a prizývať "je to fér aby sme obaja boli ok, či nie? Poďme to hľadať spolu.", hovoriť o spoločnej situácii a budúcnosti, o prežívaní straty ak sa dá. Vyhľadať párovú terapiu, alebo terapiu (niekoho s EMDR výcvikom). Môžete skúsiť vnímať chvíle, keď to je tak ako by ste potrebovala, alebo aspoň fajn. Nájsť tie výnimky kedy to nie je tak ako ste tu tu napísala. Bolo by dobré hľadať zdroje aj inde, kamarátka ktorá počúva, hobby ktoré rozptýli, knihy ktoré pomáhajú nájsť iné spôsoby a inšpirácie ako uniesť toto ťažké obdobie a situáciu, internet a ľudia ktorí niečo podobné zažili či zažívajú, nejaký bezpečný prístav, keď už nie je tam kde by primárne mal byť.
Ale keď človek spraví svoje osobné maximum, x-tý krát vloží nádej s očakávaním, že druhí sa chytia a x-tý krát cíti bezradnosť, sklamanie a zúfalstvo, je na mieste zvažovať aj možnosť pozbierať všetku svoju odvahu a zvyšky síl a urobiť to rozhodnutie vykročiť do tej neistoty s nádejou a odhodlaním nejako si vybudovať svoj život nanovo. Tu objektívna hranica neexistuje, je to o tom si uznať že som spravil svoje osobné maximum, a raz a navždy sa rozhodnúť a už sa neohliadať. Tak či onak vás čaká náročné obdobie, veľmi Vám držím palce.
Ivan Vyskočil
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo sa zaregistrujte
